V sobotu 11. februára 2023 sa počasie umúdrilo a mali sme naň ozaj šťastie. Veď týždeň predtým sa účastníci zimného prechodu Stolickými vrchmi museli poriadne popasovať s vetrom a snehom. Doteraz sme v zime túry nerobili. Ale človek sa na starosť mení a začne sa držať hesla: „Urob čo sa dá, kým vládzeš,“ a tak sme sa "roztúrovali" aj v zime. A zapáčilo sa nám. Nie sú to žiadne krkolomy, len radosť a pôžitok z čerstvého vzduchu, vŕzgajúceho snehu, potešia stopy zvierat, krásne výhľady, ale aj srieň na obočí a vlasoch či zamrznutý soplík pod nosom. Malé radosti života.

Nainfikovala som mojich skalných kamošov a prvýkrát sme sa vybrali na Zimný prechod Muránskou planinou. Nebola som si istá s prihlasovaním na túru, a tak pre istotu ešte volám organizátorovi, či viem čítať s porozumením a či sa ozaj netreba prihlásiť dopredu a stačí, keď v deň akcie zaplatíme vložné. Je to tak. Kus mi to vŕta v hlávke, že odkiaľ budú vedieť, koľko nás príde a koľko kotlíkov na guláš treba nachystať, koľko autobusov objednať. Ale všetko pochopím neskôr.

Ako sa blížime do podhradia Muráňa, tíško v aute poznamenám, že možno nás bude aj kus viac, ako pri bežných túrach. Aby sme neodpadli, keď to bude totálna masovka. Nuž, aj dobre, keď je človek nachystaný. Na autobusovej zastávke v Muráni by už ani špendlík neprepadol, hlava na hlave. A to bežkári odišli pred hodinou. Našťastie sa nám podarilo auto zaparkovať pod začiatkom turistického chodníka na hrad Muráň.

Vyplatíme vložné, dostaneme kupóny na guláš, pivo a nákrčník. Nakoniec nás len z nášho Klubu slovenských turistov Hnúšťa prišlo desať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ráno bola celkom kosa, odhadujem okolo -12 °C, javilo sa, že slnko bude a bolo bezvetrie. Autobusy premávali kyvadlovým spôsobom, naložili turistov, vyložili na Javorinke a išli pre ďalších. To bolo super, lebo nás zrazu na Muránskej planine nebolo toľko, že by sa jej z toho podlomili kolená, ale stihla nás prijať a na občerstvovacích staniciach to tiež bolo úplne v pohode.

Naša pešia trasa bola nenáročná. Na planine sú staré spevnené (asfaltové) lesné cesty, čo umožnilo organizátorom haldy snehu upraviť a slúžili ako úžasná trať pre bežkárov aj pre peších. Snehu bolo dosť, stále boli nízke teploty, takže sneh bol ľahučký prašan a pôsobil dojmom najjemnejšieho práškového cukru. Bol to veľký zážitok, išlo sa nám tak fajne, že sme išli rýchlejšie, ako písali letné časy na smerovníkoch.

Keď sme ale pri smerovníku Pod skalou videli panenský sneh na neprešliapanej červenej turistickej trase od Muránskej Huty, tam by sme neboli až tak machrovali. Príroda na planine je prekrásna a zimná má zase iné čaro. Ospalá a tichá, vrždiaci sneh, nádhera. Aj keď dlhší deň vtáčikom pomaly pyšteky rozväzuje.

Štart peších bol na sedle Javorinka, po Maretkinú a nazad na Piesky a do Muráňa. Bežkári mali trať náročnejšiu, išli z Javorinky na Lopušné a Studňu a naspäť smerom na Maretkinú a do Muráňa.

Na Veľkej lúke sme sa potešili s koníkmi (noriky muránskeho typu, pozn. red.), trasa nešla priamo cez lúku, tej zostala neporušená snehová prikrývka, ale poza maštale národného žrebčína.

Na Maretkinej nás občerstvili čajom a kto chcel, aj rum mu pridali, posedieť sa dalo na drevených lavičkách, kde organizátori dali hrubé deky, slniečko pieklo, počasie ako na objednávku. Zišla sa tam mužská spevácka skupina s heligónkou a krásnym spevom nám spríjemnili deň.

Na Poludnicu - vyhliadkový bod sa medzitým niektorí podujali prešliapať chodník, mimo neho bol sneh minimálne okolo 50 cm. Dobre nám to padlo, pokukali sme na krásny muránsky chotár a šup naspäť do Muráňa.

Tam nás čakal guláš, pivo a pokec. Tiež pekáreň muránskych buchiet bola otvorená a pani predavačka spresnila, že piekli vyše šesťsto kusov buchiet.

Záver

Bol to deň ako vyšitý na krásne zimné podujatie. Organizačne zvládnuté na jednotku s hviezdičkou. Nakoniec som sa dočítala, že nás bolo vyše päťsto účastníkov.

Ďakujeme za krásny zážitok.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek