Rozhodli sme sa absolvovať túru na jediný turistom oficiálne prístupný západotatranský vrch – Baranec. Aj keď sú vlastne tri – Baranec, Smrek a Plačlivô. Ako prípravu naň som naplánoval výstup na Veľký Rozsutec, a ak kondička a počasie dovolí, tak aj na Malý Rozsutec. Napokon sa nám podarilo prejsť oba skalné masívy.

Trasa

Terchová, časť Biely Potok – Dolné diery – Podžiar – Horné diery – Pod Tesnou rizňou – sedlo Medzirozsutce – sedlo Medziholie – Veľký Rozsutec – sedlo Medzirozsutce – sedlo Zákres – Malý Rozsutec – Podrozsutec – Terchová, Biely Potok

Dolné a Horné diery

Auto ráno parkujeme pri hoteli Diery, kde je turistický smerovník Biely Potok. Ten nás posiela modrou značkou smer Dolné diery a budeme sa jej držať až do sedla Medziholie. Okrem nás sa na túry chystá viacero kolegov, rozmýšľam, kde a kedy sa s nimi budeme obchádzať. Počasie je mrazivé, preto sa nezdržujeme a po ustrojení vyrážame na cestu do Jánošíkových dier.

Po prekonaní prvých mostíkov debatujeme o tom, ako sú vynovené od doby, keď sme tu boli naposledy. Hneď v prvej rokline nás vítajú cencúle, visiace zo stien i pováľané na mostíkoch, a hučiaci potok. Jeden z turistov, ktorý s nami štartoval z parkoviska, odbáča do Nových dier. My pokračujeme stále po modrej, sústavou mostíkov a rebríkov prekonávame výškové metre. V tejto časti veľa snehu nie je, rezko pokračujeme a za pol hodinku sme na Podžiari. Od neho pokračujeme stále po modrej do Horných dier.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Terén je príkrejší, obúvame retiazky a vchádzame do ďalšieho sveta rebríkov a mostíkov. Je ich tu oveľa viac, ako si pamätám, veľa železa mi do rokliny nepasuje. Na druhej strane však chápem, že sú pomôckou pre menej odvážnych či deti, ktoré by sa sem inak nedostali. Mohol však ostať otvorený chodník, ktorý si pamätám, že viedol po brehu potoka. Na niektorých úsekoch retiazky chrúmu o rohožové mostíky, na iných miestach sme radi, že ich máme na nohách a zľadovatené úseky prekonávame bez problémov. Nie ako dvojica Poliakov, ktorí idú v teniskách a dajako spoločnými silami dané prekážky prejdú.

Pod Pálenicou snehu výrazne pribúda, chodník ide chvíľu súbežne so zelenou značkou, a zasa sa rozdeľuje pod Tesnou rizňou. My sa stále držíme modrej, aj keď je menej prešliapaná. Po prekonaní ďalších mostíkov nás dobieha český turista, s ktorým sa dáme do reči a spolu pokračujeme do sedla Medzirozsutce. Chlapík je scestovaný, rozpráva nám o svojich cestách po Európe i o výstupe na Mont Blanc. To sa z lesa dostávame von, na lúke pod Tanečnicou sa nám otvárajú prvé výhľady na Malý a Veľký Rozsutec. V sedle Medzirozsutce si dávame prestávku a do reči príde tragický pád poľského turistu, ktorý spadol pri výstupe na Malý Rozsutec a pád, žiaľ, neprežil. My naň máme tiež v pláne ísť, preto dumáme, čo sa asi mohlo stať. Lúčime sa s kolegom z Čiech, ktorý ide smer Malý Rozsutec.

Na Veľký Rozsutec

Počasie máme krásne, slnečné, výhľady zo sedla na Tatry sú famózne. Preto dlho neotáľame a vydáme sa stále po modrej značke traverzovať Veľký Rozsutec. Chodník je sprvoti pekne prešliapaný, ale vidno, že po ňom dlho nikto nešiel. Asi po 15 minútach chôdze chodník náhle mizne pod nánosmi snehu, ktorý sem napadal z minilavíniek. Zrazu si cestičku musíme prešliapavať sami a sem-tam sa brodíme po stehná v snehu. Značka sa nám dávnejšie stratila, a preto ideme medzi stromami trasou, ktorá sa zdá najvhodnejšia. Vieme, že značka vedie niekde pod nami, iným smerom ako ideme ísť nemôžeme, preto z toho nerobíme veľkú vedu.

Zrazu sa nám do cesty postaví nie minilavínka, ale celkom slušný splaz s výškou asi 40 cm a šírkou 5 m. V mape v telefóne zisťujem, že stačí zbehnúť do dolinky a sme pri chodníku. Pustíme sa teda krížom cez les, napájame sa opäť na značku a bezpečnejším terénom pokračujeme do sedla Medziholie. Trasou pred nami dlho nikto nešiel, našťastie tu veľa snehu nie je. Niekde sme sa mali napojiť na žltú značku vedúcu z Príslopu, avšak sme ju nenašli, tak sme sa pustili po stopách skialpinistov a ich stopa a hlasy turistov nás naviedli do sedla Medziholie.

V sedle je hotové korzo, ľudí ako maku, nie je sa čo čudovať, v sedle sa stretávajú značky všetkých farieb. Dávame si ďalšiu pauzu na čaj a horalku, sledujeme mravenisko ľudí. Hlavne pozorujeme tých, čo chcú ísť na Veľký Rozsutec i tých, čo schádzajú. Niektorí sa vydajú na výstup bez retiazok či mačiek, iní rovnako nevystrojení schádzajú. Pre istotu vymeníme retiazky za mačky a po odpočinku sa vydáme na výstup aj my, tentokrát červenou hrebeňovou značkou.

Postupujeme svižným tempom, po čase dobiehame mladú turistku, taktiež bez výstroje. Pýtame sa, či sa nebojí, ale dievčina veselo odpovedá, že ona hore za každú cenu nepôjde a ak sa začne šmýkať, otočí sa a pôjde naspäť do Štefanovej. To, po asi sto metroch, pri prudkom stúpaní urobí a rozlúčime sa. Všímame si ďalších a ďalších ľudí, ktorí sa otáčajú a výstup neriskujú.

Niekde v polovici výstupu sa začína kaziť počasie a zaťahovať obloha, nám sa však ide dobre, preto si veríme, že navrchu budeme mať ešte slnečno. Pred nami je záverečné stúpanie, po ňom reťaze a malý hrebienok. Zrazu začujeme typický zvuk helikoptéry a o chvíľu vidíme červenú záchranársku vyletieť spoza Rozsutca. Debatujeme, čo sa asi stalo a dúfame, že „nášmu“ Čechovi, resp. nikomu nič vážne.

Nasleduje prudké, takmer kolmé stúpanie cez skaly a kosodrevinu, ktoré nám dá trochu zabrať, ale to sme pod reťazami. Tu ho stretávame a oznamuje nám, že spod Malého Rozsutca opäť padol turista a musel ho zobrať vrtuľník. Nuž, ďalšia výstraha, aby sme tam boli opatrní. Z neba padajú prvé vločky a ľudia, ktorých sme doteraz sledovali na vrchole, nám čiastočne miznú z dohľadu. Vystúpime ku smerovníku a hrebienkom pomocou ďalších reťazí sa dostávame na samotný vrchol s krížom. Ľudí je tu stále dosť, aj keď viditeľnosť je nulová. Urobíme si povinné vrcholové fotky a vydáme sa na cestu dole.

Maly Rozsutec a osada Podrozsutec

Cestou dolu si obzerám do ľadu zabalené skaly, popri ktorých vedie trasa. Tu si s prešliapavaním chodníka starosti robiť nemusíme, miestami je vydupaný až do kosodreviny. Z vyhliadkových brál nakúkame dole, či nezbadáme náznak trasy, ktorou sme Rozsutec traverzovali, nevidíme však nič. Ani miesto výsypu väčšej lavíny. Stále rýchlym tempom schádzame dolu lesom, keď Ľuboš zrazu spomalí a vraští čelo. Zradilo ho koleno, ktoré ho začalo bolieť aj počas minulej túry. Preto opatrnejšie zídeme do sedla Medzirozsutce, kde sa rozhodujeme, či pokračujeme na Malý Rozsutec. Ľuboš hovorí, že pri stúpaní ho noha nebolí, vypýta si prášok proti bolesti a vydáme sa do sedla Zákres.

Sú tu stopy po pristaní vrtuľníka, ktorý vyzdvihol padnuvšieho turistu. V sedle opúšťame červenú značku a vydáme sa zelenou, ktorá nás privedie najprv na Malý Rozsutec a potom do cieľa trasy. Pod skalným prahom, ktorý je zabezpečený reťazou a v lete bez problémov priechodný, stoja traja turisti a rozmýšľajú, či ísť ďalej, keďže teraz je reťaz schovaná pod nánosom snehu a ľadu. Prezradia nám, že práve z tohto miesta padol turista, ktorý potreboval pomoc. Prášky na bolesť u Ľuboša zapôsobili aj na odvahu, pretože sa púšťa ako prvý. Bez problémov, tvárou otočený ku skale, precupká na druhú stranu a naviguje ostatných ako majú ísť a kde sa klzkej skaly chytiť.

Samotný výstup na Malý Rozsutec nie je problém, dokonca opäť vychádza slnko. Rozhodneme sa dať si poslednú pauzu, dojeme posledné zvyšky jedla, zohrejeme sa čajom. Dokonca aj Veľký Rozsutec vykúka z hmly a odprevádza nás na cestu domov. Aj zostup z Malého Rozsutca je iný, ako si ho pamätám, pribudli reťaze a schodíky. Zelenou značkou úzkym chodníkom pokračujeme dolu lesom až do osady Podrozsutec. Osada sa mi páči odvtedy, čo som do nej dávnejšie zostúpil za šera a na matnej siluete Malého Rozstuca svietili iba okná z dreveníc. Tu si konečne dávame mačky dole z topánok, nohy nám hneď poďakovali, a ponáhľame sa zelenou značkou do Bieleho Potoka, kde túru ukončujeme. Ako odmenu si doprajeme bryndzové halušky v jednej z miestnych kolíb.

Záver

Bol som zvedavý, či túru v zimných podmienkach technicky a kondične zvládneme a bol som príjemne prekvapený, že áno. Až na boľavé Ľubošovo koleno prebehlo všetko bez problémov, zamrzelo iba zamračené nebo na vrchole Veľkého Rozsutca. Výstrahou pred túrou na Baranec bola záchranná akcia v našej blízkosti. Na každú túru v zimných podmienkach odporúčam minimálne retiazky resp. mačky, možno aj čakan. Trasa nebola náročná orientačne, na jej absolvovanie treba dobrú kondíciu.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek