Keď sme na prelome rokov spolu so Šobulom a Skleníkom plánovali zimný vander po okolí Podhájskej, tak nám jeho plánovanie sťažovali rodinné dôvody jedného z nás. Rovnaká situácia je aj teraz, keď znovu intenzívne sedíme nad mapami a hľadáme ideálnu trasu na letnú vandrovku. Keďže do zadaných kritérií spadá len oblasť západného Slovenska, náš pohľad padá na Záhorácku magistrálu a priľahlé pohoria. Nakoniec z viacerých možností vyberáme tú, ktorá sa začína na železničnej stanici v Závode a končí sa v Chtelnickej krčme Na Rohu, ktorú poznáme z predošlých návštev.

Prvý deň

25 km, stúpanie 270 m, klesanie 188 m

Závod, žel. stanica – Pri hraničnom kameni – Studienka – Biely kríž, poľovnícka chata – Lakšárska Nová Ves – Augustínka – Dubník, vysielač – Kamenec

Keď konečne prišiel dlho očakávaný deň „D“, stretávame sa skoro ráno na bratislavskej hlavnej stanici. V bufete si dávame tradičné štartovacie pivo. Po jeho vypití sa presúvame na perón, odkiaľ nás osobný vlak priváža do obce Závod, kde vystupujeme. Na železničnej stanici sa začína 104 km dlhá Záhorácka magistrála. Hneď za mostom ponad diaľnicu ju ale opúšťame. Magistrála ďalej pokračuje cez obec, my odbočujeme na chodník vedúci k potoku Porec. Po jeho brehu sa dostávame k hlavnej ceste, kde sa na trasu magistrály opäť napájame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za pekne vynovenou božou mukou sa stáčame východným smerom. Postupujeme poľnou cestou vedúcou okrajom lesa, do ktorého sa po kilometri vnárame. Odtiaľto až po Senicu budeme prechádzať borovicovými lesmi, ktorým sa tu hovorí „bor“. V podstate ide o najsúvislejší borovicový porast na Slovensku. Vznikol na ploche z viatych pieskov, pričom ploché oblasti sa striedajú s oblasťami dún. Pôvodne riedke zmiešané lesy človek v 18. storočí pretvoril na lesy s prevahou borovíc. Napriek tomu sa tu zachovali aj pomerne veľké plochy dubín. Celá oblasť je známa bohatým výskytom húb, ktoré sem chodia zbierať nielen ľudia z okolia. Veľkú časť „borov“ od roku 1918 zaberá Vojenský obvod Záhorie. Údajne sa v tunajšej piesočnej krajine cvičili vojská nemeckého Wehrmachtu určené pre Rommelov Afrikakorps.

My však pôjdeme len krátko jeho okrajom. A keďže rovinatý terén nám umožňuje rýchly postup, do polhodiny prichádzame k rázcestiu Pri hraničnom kameni. Za ním lesná cesta vedie ako priamka krajinou a privádza nás na lúky patriace do chotára Studienky. Po ich okrajoch sa dostávame do samotnej obce. Na námestí, hneď oproti kostolu stojí krčma, kde sa usádzame a pri pive preberáme ďalší postup. Skôr ako vyrazíme, ideme si ešte prezrieť tunajší opevnený kostol. Opevnenie okolo neho vzniklo v druhej polovici 17. stor. v neistých časoch tureckých vpádov a stavovských povstaní.

Za dedinou nás široký chodník vedie krížom cez lúky k okraju lesa. Keďže okolie Studienky je vyhlásenou hubárskou oblasťou, na jeseň sa to tu len tak hemží hubármi. Dnes sme tu ale sami. Nikoho nestretávame, len nám občas popred nos prebehne srnčia zver. Prechádzame okrajom rezervácie Jasenácke. Hora je v tejto oblasti poriadne hustá a dupot v húštinách prezrádza, že sme vyplašili zopár divých svíň. Škoda, že značku netrasovali cez rezerváciu, lebo les s močiarom tu vytvoril mnohé krásne a divoké zákutia.

V dobrej nálade prichádzame k rázcestiu Biely kríž, kde nám ju pokazí veľká kopa vyrúbaných stromov. Znechutene odchádzame. Náladu nám vylepšuje až malebná krajina lúk, polí a lesov v okolí Lakšárskej Novej Vsi. V dedine si to namierime rovno do krčmy. Sediac na terase hltavo pijeme vychladené pivo. Popoludňajšie teploty atakujú 30 °C, tak sa tu zdržíme pomerne dlho. Až po dvoch hodinách vyrážame. No nepokračujeme po značke, ale po poľných cestách naberáme kurz smerom k vrchu Dubník.

Prechádzame otvorenou krajinou, ktorá umožňuje pohľad do širokého okolia, pričom vysielač na Dubníku nám slúži ako maják. Keďže niekde tam plánujeme táboriť, tak sa rýchlosť nášho pochodu zmierňuje. Pomaly prichádzame k vysielaču. Z očakávaného výhľadu ale nič nie je, lebo celé okolie sa ukrýva za hradbou kukuričných lánov. Keďže chcem fotiť tunajšiu krajinu, navrhujem presun na neďaleký vrch Kamenec. Napriek tomu, že jeho vrchol je nevýrazný, umožňuje dobrý pohľad na okolie. S výhľadom som spokojný, tak si na malej čistinke medzi krovinami staviame tábor. Kamaráti idú zbierať drevo na táborák, ja zase vybaľujem fotografickú výbavu. Ako začne slnko klesať k obzoru, snažím sa zachytiť atmosféru krajiny pri jeho západe. Potom sa spoločne usádzame okolo táborového ohňa, opekáme a s pivom v ruke dlho do noci posedávame pri dohárajúcej pahrebe.

Druhý deň

32 km, stúpanie 553 m, klesanie 333 m

Kamenec – Kopec Márie Magdalény – Habány – Pri Červenom kríži – piesková baňa – Hrušov – ŽST Senica – AS Senica – Senica, Kunov rázc. – salaš Sobotišťan – VN Kunov – Sobotište – Halabrínovci – útulňa pod Uchánkom

Vstávam ešte pred úsvitom. Tak ako včera, aj dnes ráno chcem fotografovať okolitú krajinu. Kamaráti ešte spia, keď sa s fotoaparátom rozkladám na východnom svahu Kamenca. Teší ma prízemný opar, ktorý pokrýva rovinu podo mnou. Je mimoriadne fotogenický. A keď sa slnko vynorí nad obzorom, cvakám ostošesť! Po polhodine sa čarovná atmosféra skorého rána stráca a vraciam sa do tábora. Ešte si idem zdriemnuť, ale o hodinu nás cengajúci budík nekompromisne budí.

Vstávame, po raňajkách balíme tábor a krížom cez pole schádzame k ceste vedúcej do osady Habány. No nejdeme až tam. Našim cieľom je Kopec Márie Magdalény rovnomennou kaplnkou. S výškou 297 m najvyšším bodom Borskej nížiny. Na jeho vrchole sa nachádza polygonálna stavba kaplnky sv. Márie Magdalény. Ukrytá je v tieni starých stromov, ktoré obkolesujú malú lúku, kde stojí. Celé miesto má silný „genius loci“, ktoré na nás intenzívne pôsobí. Preto sa tu neplánovane dlhšie zdržíme.

Len čas nás núti pokračovať ďalej. Ako zostupujeme, všímame si pekné okolie, ktoré sme pri výstupe ani nevnímali. Naše kroky vedú do osady Habány. Niekoľko domov si tu zachovalo klasický charakter habánskych stavieb. Úsek za osadou vedúci krížom cez lúku až k lesu zvládame rýchlo. Znova sa napájame na červenú značku – Záhorácku magistrálu, ktorá nás vedie borovicovými lesmi ku Červenému krížu. Za ním sa charakter krajiny zmení. Rovinu strieda oblasť pieskových dún a aj borovicový les sa mení na dubinu.

Značka naraz ústi na cestu, po ktorej pokračuje ďalej. My ju opúšťame a po lesnom chodníku pokračujeme k okraju pieskovej bane. Pieskové podložie nám celkom slušne sťažuje chôdzu, preto sa po čase vraciame na značku. No vedie po betónovej ceste, tak neviem, či máme vyhraté. Chôdza po nej v bagandžiach je pomerne veľkým utrpením, ktoré sa neskôr podpíše na našom postupe. Napriek tomu zvyšujeme rýchlosť chôdze. Prechádzame okolo golfového ihriska s priľahlým apartmánovým zázemím.

Neskôr pokračujeme lúkami k Senickej železničnej stanici. Letné slnko nemilosrdne páli a vysáva z nás energiu. Vyšťavení vchádzame na stanicu, kde si chceme oddýchnuť pred zdĺhavým prechodom cez mesto. Máme šťastie, lebo o chvíľu ide autobus do centra. Neváhame a o štvrťhodinu sedíme v krčme pri autobusovej stanici. Keďže dnes plánujeme spať v útulni pod Uchánkom, navrhujem ísť do neďalekých potravín a nakúpiť veci na večernú opekačku. Po doplnení zásob sa len tak pozrieme do cestovného poriadku a keďže o pár minút ide spoj ku Kunovskej priehrade, využívame ho. Tak sme nakoniec nezáživný úsek cez Senicu k všeobecnej spokojnosti zdolali autobusmi.

Vystupujeme neďaleko hrádze priehrady pri salaši Sobotišťan. Akosi automaticky doň zamierime. Osviežujúc sa pivom študujeme na mape nasledujúcu etapu. Absolvujeme ju expedičným štýlom, od krčmy, ku krčme. Postupujeme po brehu priehrady k menšej pláži. V tunajšom bufete znovu oddychujeme. Nohy nás pália, bolia… to je daň chodenia po cestách s tvrdým povrchom. A to nás ešte čaká dlhý presun asfaltkou. Aj ľutujeme, že sme vystúpili pri priehrade a nešli sme autobusom rovno do Sobotišťa.

Vlečieme sa slimačím tempom a pred nami ležiace Sobotište vnímame ako nedosiahnuteľnú fatamorgánu. Nakoniec sme tu. Ideme rovno do krčmy, kde sa spamätávame z úseku. Až po dvoch hodinách cítime, že máme dosť síl na záverečný výstup na Uchánok. Pomaly sa zdvíhame, naberáme správne tempo a o hodinu a pol sme pri útulni. S úľavou zhadzujeme batohy a len tak sa vyvaľujeme v tráve. Avšak ako správni zálesáci si onedlho delíme úlohy a chystáme tábor. Jeden vybaľuje spacie vaky, druhý zbiera drevo na oheň a ja chystám jedlo na večerné opekanie. Keď je všetko pripravené, idem kamarátom ukázať malé hradisko, ktoré sa nachádza neďaleko útulne. Po návrate zapaľujeme oheň, opekáme a popíjajúc „ohnivú vodu“ sedíme okolo neho až do neskorej noci.

Tretí deň

21 km, stúpanie 749 m, klesanie 610 m

Útulňa pod Uchánkom – Uchánok – Černecký vrch – Lipová, Kadlečíkovci – U Súkupov – vyhliadka Kamenec – Ostrý vrch – Vrbovce – Senné diely (Hate, rázc.) – Žalostiná

Aj dnes ráno vstávam ešte za tmy. Potichu beriem fotografickú výbavu a smerujem na vrchol Uchánka. Z neho je pekne vidieť okolie, ktorému dominuje hrad Branč. Aj doliny ležiace dole podo mnou zakrýva ako závoj jemný opar. Kochám sa z krásneho pohľadu. No keď spoza hôr na obzore začne stúpať slnko, nastáva správny okamih na stisk spúšte fotoaparátu. Ani neviem, či fotiť, alebo pozorovať v rannom svetle meniacu sa krajinu. Vraciam sa, až keď je slnko vysoko.

Kamaráti už chystajú raňajky, po ktorých vyrážame vpred. Nejdeme po značke, ale po ceste vedúcej hrebeňom. Z nej máme neustále pohľady na okolie. Za Černeckým vrchom sa napájame na zelenú značku vedúcu sem z blízkej Peckovej. Krajina, cez ktorú ideme, je charakteristická pre kopaničiarsky kraj. Oblé horské chrbty sa striedajú s hlbokými dolinami a roztrúsené osady – kopanice, ležia medzi lesmi a lúkami. Pred Marečkovcami konečne opúšťame asfaltku a po poľnej ceste stúpame k rázcestiu U Súkupov.

Z neďalekého vrchu Kamenec je pekne vidieť dolinu Myjavy s hradom Branč a hrebeň Peckovej až po Uchánok. Tu si doprajeme krátky oddych. Po nabraní síl postupujeme až pod rozložitý Ostrý vrch. Veľmi sa nám páči otvorená krajina, v ktorej vidieť každým smerom. Ale najkrajší výhľad je aj tak z Ostrého vrchu. Je skôr rozložitý, ako ostrý. Okrem vykrývača tu stojí veterná turbína. Ale, ako som spomenul, výhľad odtiaľto je úžasný. Vidieť Biele Karpaty, Žalostinskú vrchovinu, Myjavskú pahorkatinu aj roviny Záhoria. Celé to obdivujeme cez tubus ďalekohľadu.

Do neďalekých Vrboviec nás vedie zelená značka. Po nej strmo klesáme k vodnej nádrži. Napriek tomu, že je poriadne teplo, nezdržujeme sa tu a rovno pokračujeme dole dedinou na námestie, kde stojí krčma. Prichádzame v správnom čase, lebo sa akurát začína podávať obedové menu. Ochutnávame ho a zhodne skonštatujeme, že chutí výborne. Popíjajúc pivo hútame, čo s dnešným dňom. Je obed a do cieľa dnešného dňa, k rozhľadni na Žalostinej sa to dá zvládnuť do hodiny a pol. Takže času máme viac než dosť.

Preto sa vyberáme na prieskum lokality údajného stredovekého hrádku nad dedinou (poloha Hradek). Na jeho mieste vidieť niekoľko terénnych stôp po opevnení, ale nie sú veľmi výrazné. Zato povyše hrádku pekne vidieť na protiľahlú Žalostinú. Po návrate do krčmy tu ešte hodinku posedíme a potom sa pomaly presúvame po modrej značke pod vrchol Žalostinej. Za kopanicou Horniakovci ju opúšťame a po NCH Žalostiná – Chvojnica stúpame k rozhľadni.

Konečne sme pri nej. Odkladáme na zem batohy a hneď ideme na vyhliadkovú plošinu. Boli sme tu už viackrát, ale kruhový výhľad nás znova nadchýna. Vidno nielen Malé a Biele Karpaty, ale aj vzdialenú Pálavu. Ako sa deň chýli k večeru, na plošine si rozbaľujeme bivak. Sledujeme západ slnka a potom, debatujúc, až pred polnocou zaspávame.

Štvrtý deň

37 km, stúpanie 1017 m, klesanie 1116 m

Žalostiná – Žalostiná, Chalupovci – Bílá studna – Kobyla – Tři kameny – Šance, U Sabotů – ŽST Vrbovce – Šance, pevnosť – Zimovci – Vankovci – Turá Lúka – Hukova dolina – Jaseníky – Židovské – Židovský vrch – Brezová pod Bradlom, námestie – Bradlo, Mohyla gen. M. R. Štefánika – Hrombaba

Dnešný deň máme v pláne najdlhšiu etapu vandra. Preto všetci skoro vstávame. Ešte pred odchodom urobím pár fotiek, ale potom hneď vyrážame. Zatiaľ ideme otvoreným terénom, no za Chalupovcami vchádzame do lesa. Rád spomínam na tunajšiu kopanicu, kde som prežil jeden úžasný zimný týždeň. A keďže kamarátom nechcem o pobyte hovoriť podrobnosti, hneď vymýšľajú rôzne konšpirácie, čo sa tam v čase môjho pobytu asi mohlo diať. Len sa usmievam a popoháňam ich v tempe postupu.

Na rázcestí Biela studňa odbočujeme k studničke, kde si chceme doplniť zásoby vody. Ale tej je v nej poskromne. Ledva za pomoci hrnčeka naberieme jednu fľašu. Od studničky postupujeme okrajom lesa k vrchu Kobyla. Cestou obdivujeme pod nami ležiacu NPR Čertoryje. Za Kobylou značka vedie lesom, neskôr jeho okrajom. My však ideme po paralelnom chodníku vedúcom po lúke. Z nej sú krásne výhľady na Vrbovce, Peckovú a Ostrý vrch. V sedle Tri kamene (U Tří kamenů) odbočujeme pri táborisku na moravskú stranu hranice, odkiaľ je vidieť Kuželovský veterný mlyn.

Traverzom obchádzame Stráň a prichádzame na veľkú lúku, z ktorej pozorujeme Veľkú Javorinu. Na jej okraji stojí malá chatka. Škoda len, že nemá terasu, kde by sa dalo ukryť alebo prespať. Značka pomaly klesá a o necelú polhodinu prichádzame do Velického (Vrboveckého) sedla a osady Šance. Jej názov je odvodený od slova „šianec“ - pripomína, že na maps.arcanum.com v minulosti (17. / 18. stor.) stálo opevnenie. A práve na jeho prieskum sa chystáme. Za pomoci máp terénu nachádzame jeho pozostatky. Sú priamo na trase značky, ďalej pri Pomníku revolúcie (1848) a ďalšie medzi ním a železničnou traťou. Nad ňou, na ostrohu volanom Hrádek dodnes stojí jedna z dvoch pevností (druhá zanikla bez stôp). Pravdupovediac, ani sme nečakali, že sa tu toho toľko zachovalo.

Preto spokojne pokračujeme hore k Ostrému vrchu. Prechádzame cez niekoľko osád, kde na nás brešú hádam všetky miestne psy. Oblúkom naberáme výšku a onedlho prichádzame na rázcestie Zimovci. V podstate sme kúsok od miesta, kadiaľ sme včera išli. Dnes na neďaleký Ostrý vrch nejdeme, ale smerujeme k Turej Lúke. Úsek je to síce pekný, veď stále vidieť do širokého okolia, ale presun po asfaltke… To nás umára. Ale ako to už býva, v najneočakávanejšej chvíli nám zastavuje traktor s vlečkou. Usádzame sa na nej a s vetrom vo vlasoch sa vezieme do Turej Lúky.

Za evanjelickým kostolom ideme opäť po svojich. Skôr ako obec opustíme, zastavujeme sa U dobrých gazdov na osviežujúce pivo. Po hodinovom oddychu vyrážame vpred. Míňame posledné domy dediny a popri rekreačnom areáli Padelky si to šinieme hore lúkami. Za Jaseníkmi klesáme do nevýrazného sedla, kde križujeme cestu vedúcu do Myjavy. Stojí tu menší prístrešok, v ktorom sa dá nielen prečkať búrka, ale aj núdzovo stráviť noc. Za sedlom nás chodník privádza k lesu. No nejdeme ním viac než 1,5 km, keď opäť vchádzame na lúku. Je zaujímavá tým, že zaberá hrebeň Židovského a veľmi nám pripomína horské lúky Polonín. To ale pomaly klesáme k Brezovej pod Bradlom.

Bez zastávky prechádzame mestom až do jeho centra. Usádzame sa v najbližšej krčme. S úľavou vystierame boľavé nohy a pohodlne si hovieme pri čapovanom pive. Dnes nás čaká len výstup na Bradlo. Pred ním ešte dokupujeme v potravinách zásoby tuhého i tekutého charakteru a so zaťaženými batohmi krok za krokom stúpame hore borovicovým lesom. Zastavujeme sa až pri prameni pod Bradlom. Avšak pripomína skôr páchnucu kaluž, ako zdroj čerstvej vody. Preto sa tu nezdržujeme a ďalej stúpame do sedla pod Mohylou. Nepokračujeme k nej, ale rovno schádzame ku Chate Bradlo.

Usádzame sa na terase a užívame si jej pohostinnosť. Veď do večera je ešte času dosť a aj tak sa dnes nemáme kam ponáhľať. Opúšťame ju, až sa slnko začne pomaly klopiť k západnému obzoru. Onedlho sme pri Mohyle gen. Milana Rastislava Štefánika. Sme tu už x-tý krát a vždy si užívame výhľad, ktorý poskytuje. Samotný vrchol Bradla leží kúsok bokom. Keďže je zarastený lesom, ani naň nejdeme a rovno ideme k vyhliadke Hrombaba. Poskytuje krásny pohľad východným smerom. V lese pri nej staviame tábor a potom, sediac na skalách, pozorujeme, ako tma pomaly sadá na krajinu.

Pokračovanie uverejníme nabudúce

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek