Piaty deň

20 km, stúpanie 879 m, klesanie 956 m

Hrombaba – Chrbát Bradla – Dolné Košariská – Pod Periskami – Horná roveň – Hladná rázc. – Pod Červíčkou – Milkine veže – Veľký autobus – Hodinová veža – Hlboký dol – Hoštacká hôrka (Michalovie vŕšok) – Dobrá Voda – Pod Hrubými skalami – Veľký autobus

Cengot budíka nás budí hodinu pred východom slnka. Pokiaľ si chystám fotografickú výbavu, kamaráti pripravujú sýte raňajky. Po nich, popíjajúc kávu, sledujeme na východe zrod dňa. Len ja odbieham od hrnčeka s kávou a fotografujem. Z vyhliadky je pekný pohľad nielen na blízke okolie, ale aj na Malé Karpaty a Považský Inovec. Ako sa ráno preklápa do dňa, balíme tábor a zostupujeme do Dolných Košarísk. Chceme si v niektorom dome vypýtať vodu, ale je skoro a nikoho na dvoroch nevidno. Pomaly postupujeme hore dedinou až prichádzame k penziónu Holotéch víška. Je samozrejme ešte zatvorený, ale pred bočným vchodom stojí kuchár a fajčí. Pristavujeme sa pri ňom a on nám nielenže dopĺňa vodu do fliaš, ale nám aj prináša pivo. Po jeho vypití sa rozlúčime a pokračujeme ďalej po kamenistej ceste.

Hneď ako vstupujeme do lesa, odbočujeme na zvážnicu. Po nej pomaly stúpame do sedla medzi Úvalom a Periskami. Cestou pekne vidieť protiľahlé Bradlo s mohylou. Za sedlom lesná cesta začína klesať do doliny Baranského potoka (Dvoly). Z článku Periská a Vrátno z Brezovej pod Bradlom viem, že sa v týchto miestach nachádza odbočka cyklotrasy vedúca k menšej rokline. Mala by byť preklenutá železným mostíkom. A naozaj, onedlho nachádzame odbočku a o pár minút sme na mostíku. Je to pekné spestrenie našej trasy. Vraciame sa späť, ale cestu nám poniže prehradzuje oplotenie vodného zdroja. Obchádzame ho popri plote až k bráne. To sme v podstate už v doline.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri bývalej horárni odbočujeme na zvážnicu, po ktorej sa dostávame na rázcestie Horná roveň. Krátky, ale strmý výstup nám ubral síl, tak si tu trochu oddýchneme. Potom nás čaká len nenáročná cesta príjemne zvlneným terénom Brezovských Karpát. Neskôr sa napájame na Štefánikovu cyklomagistrálu, ktorú ale vzápätí opúšťame a po širokom chodníku postupujeme hlbokými malokarpatskými lesmi až pod vrch Červíčka. Tu sa stáčame juhovýchodným smerom a za necelú štvrťhodinku prichádzame do oblasti Skál nad Vyvieračkou. Sú súčasťou Dobrovodského krasu a sú situované v lesoch nad Dobrovodskou kotlinou. Tvoria ho tri pásma brál. Najvyššie sa nachádza dlhá stena Hodinovej veže a kúsok ďalej Milkine veže. Stredné pásmo zaberá stena Veľkého autobusu a najnižšie položené je bralo Malého autobusu. Skaly nás už dávno lákalo navštíviť, a tak sme radi, že sme sa sem konečne dostali.

Najprv odbočujeme k Milkiným vežiam. Ide o päť brál, ktoré si podrobne prezeráme. Od nich sa presúvame na nižšie položené bralo Veľkého autobusu. Jeho vrchol poskytuje výhľad na Dobrovodskú kotlinu, Považský Inovec s Hlohovcom a rovinu Trnavskej tabule s Trnavou. Hneď za bralom sa nachádza miesto ako stvorené na táborenie. Veľmi sa nám tu páči, tak padá rozhodnutie, že sa sem večer vrátime a tu prespíme. Teraz ale pomaly stúpame hore strmým svahom pod bralá Hodinovej veže. Aj tie sú monumentálne. Ide vlastne o 250 metrov dlhú a takmer 25 metrov vysokú skalnú stenu. Úzky chodník vedie tesne popri nej až k jej južnému koncu. Tu sa stáča a cez strmý komín pokračuje na vrchol brál. Približne v strede komína sa nachádza falošné skalné okno volané Malý Kjeragbolten. Priznám sa, že pre naše 57-ročné telá bol prechod komínom celkom adrenalínovým zážitkom. Ešte šťastie, že lezci tadiaľto natiahli fixné lano, ktoré nám výrazne pomohlo pri výstupe. Vlastne nielen Skaly nad Vyvieračkou, ale aj blízke Zlepence a Včelie skaly sú vyhľadávanou lezeckou oblasťou.

Keďže sme úspešne zdolali skalnú stenu, pokochali sa výhľadom z vrcholov brál, čaká nás len zostup do Dobrej Vody. Najprv ideme po spevnenej ceste, neskôr sa napájame na chodník a cez Hlboký dol prichádzame na okraj lúky. Je celá porastená skupinami borovíc. Chodník sa síce na niektorých miestach stráca vo vysokej tráve, ale s pomocou navigácie spoľahlivo prichádzame na vyhliadku volanú Hoštacká hôrka. Boli sme tu so Šobulom naposledy v roku 1984. Vyhliadka bola v tých časoch odlesnená a poskytovala krásny pohľad na Dobrovodský hrad. Dnes tu rastú borovice, ktoré čiastočne bránia širokému výhľadu, a aj múry hradu sčasti prerástol les. Napriek tomu sa sem za výhľadom oplatilo prísť. Cesta na vyhliadku viedla otvoreným terénom, kde na nás nemilosrdne pálilo slnko. Takže sa nevieme dočkať piva v miestnej krčme.

Unavene začíname zostupovať do dediny. Ledva sa doplazíme do krčmy. Hneď sa usádzame a dopriavame si plným priehrštím všetko, čo inštitúcia ponúka. Dnes okrem krčmy v dedine nič iné nenavštívime. A to aj napriek tomu, že sa tu nachádza viacero zaujímavých turistických cieľov. Najznámejším je samozrejme hrad Dobrá Voda s dvomi malými hrádkami. Ďalej je to fara a cintorín s hrobom Jána Hollého, ktorý tu prežil posledné roky svojho života. O ďalších zaujímavých miestach sa dá dočítať na webe obce.

Z krčmy sa poberáme až po dvoch hodinách. Sme výdatne oddýchnutí, aj zásoby na večer máme dokúpené, tak v pohodovom tempe postupujeme po zelenej značke smerom k lúke pod Hrubými skalami. Tunajšia mimoriadne krajinársky hodnotná časť leží v malej kotline medzi Hrubými skalami, Bachárkou a oblasťou Skál nad Vyvieračkou. Osobne ju radím spolu s okolitými skalami medzi desať najkrajších miest v Malých Karpatoch. Pomaly, akoby s bázňou postupujeme krížom cez ňu. Jej severný koniec tesnejšie obopínajú lesy, v ktorých sú ukryté dve krasové vyvieračky. Obe sú však vyschnuté. Pri dolnej, situovanej pod Včelími skalami, je dobré miesto na táborenie. Pôvodne sme chceli spať tu, ale ako som vyššie písal, plán sme zmenili a spať budeme za bralom Veľkého autobusu.

Od hornej vyvieračky zostúpime do západného kúta lúky, odkiaľ sa po chodníku dostávame na lesnú cestu vedúcu k Veľkému autobusu. Onedlho sme tu. Rýchlo staviame tábor, robíme malé ohnisko na indiánsky oheň (drevá sa neprekladajú krížom, ale sa posúvajú do stredu ohňa) a potom, sediac na vrchole brala, pozorujeme krajinu ponárajúcu sa do tmy. Dnes je posledný večer nášho vandra, preto nesmie chýbať táborový ohník, opečená slaninka a hlt „ohnivej vody“.

Šiesty deň

14 km, stúpanie 374 m, klesanie 600 m

Veľký autobus – konča Skaliek – Malé skalky – Malé skalky, lom – Pod Dubníkom – Na kopci – Skala (Kresaná skala) – Plešivá – Chtelnica

Ráno ma skôr ako cengot budíka zobúdza spev vtákov. Je ešte šero, keď vyliezam zo spacieho vaku. S fotoaparátom v ruke sa presúvam na skalnú vyhliadku a cez jeho hľadáčik sledujem zrod dňa. Naraz mi do nosa udrie vôňa kávy, ktorú uvarili kamaráti. Sadáme si na bralá a spoločne sa kocháme pohľadom na slnkom zaliatu krajinu. A kochali by sme sa hádam až doteraz, keby nás hlad nezahnal späť do tábora. Po chutných raňajkách sadáme k mapám. Na posledný deň vandru sme si naplánovali najľahšiu etapu. Je dlhá len 14 kilometrov a prechádzať budeme, podobne ako včera, po plochej, resp. len mierne zvlnenej oblasti. Nemáme sa kam ponáhľať, veď do odchodu posledného spoja domov máme času viac než dosť. Len nám dochádza voda, tak špekulujeme, kde si ju v suchu naberieme. Najlepšie asi bude, ak postupne zájdeme ku každému prameňu, čo máme po ceste. Hádam aspoň v jednom bude vyvierať.

Po raňajkách balíme veci a vyrážame vpred. Cestou sa zastavujeme ešte pod bralami Malého autobusu. Dúfam, že blízky prameň Jaseňového potoka bude funkčný, ale aj ten je, žiaľ, vyschnutý. Ako skúmam mapu a hľadám ďalší prameň, všímam si, že kúsok od nás by sa mala nachádzať menšia chatka. A tak je. Stojí hneď za korytom vyschnutého potoka na okraji lesa. Vlastne ide o unimobunku s pristavenou zastrešenou terasou. Chatka je zamknutá, ale jej terasa celkom určite dobre ochráni pred dažďom. Dokonca by sa tu dalo bez problémov núdzovo prenocovať.

Po jej obhliadke sa vraciame na poľnú cestu. Naraz zbadáme, že asi 200 m pred nami sa niečo tmavé pomaly hýbe. A fakt sa to z diaľky podobá na medveďa. Ale nám sa nechce veriť, že by sa až sem zatúlal. Kým Skleník z batohu vyberie ďalekohľad, zver zmizne v húštine. Keď prídeme na miesto, kadiaľ sa pohybovala, skúmame stopy v prachu. No žiadne medvedie nenachádzame. Sú tu len stopy vysokej a diviačej zveri. Takže sa žiadna senzácia nekoná.

V mieste, kde križujeme zelenú značku, pokračujeme popri vyschnutom koryte potoka až k bodu, kde navigácia signalizuje prameň. Je ukrytý v blízkom háji. Ide o bývalý vrt, z ktorého vyteká cez skorodovanú rúrku prúd vody. Takže o vodu máme postarané, kľudne môžeme pokračovať ďalej. Cez lúku pomaly stúpame do plytkého sedla. Tu opúšťame značku a chodníkom smerujeme do lesa. Ani nie hlboko v ňom naraz objavujeme súvislú skalnú stenu. Ide o Malé skalky, volané tiež Zlepence. Priamo k nim vedie dobre vychodený chodníček. A keď sme pri bralách, od úžasu otvárame ústa. Pred nami sa nachádza asi 15 metrov vysoká skalná stena, ktorá je dole zakončená mohutným previsom. Priestor pod ním je očistený od popadaných konárov a skál. Hneď vedľa sú upravené dve ohniská. Miesto je ako stvorené na táborenie či bivakovanie. Vlastne celá oblasť Malých skaliek (Zlepencov) je známa najmä boulderingovým lezením.

Po podrobnom preskúmaní previsu sa vydávame popri skalnej stene juhozápadným smerom. Pozdĺž nej vystupujú na povrch menšie alebo väčšie skalné veže či bloky. Bralnatý hrebeň sa končí opusteným starým kameňolom, v ktorom sa ťažil pieskovec. Tu sa nakrátko zastavujeme a spoločne preberáme pocity z úžasných miest. Zhodne konštatujeme, že po bralách Hodinovej veže s Malým Kjeragboltenom sú Malé skalky (Zlepence) druhým najkrajším prekvapením z celej túry.

Náš postup odtiaľto vedie po zanikajúcej zvážnici plnej popadaných konárov. Neskôr sa napojíme na lesnú cestu, ktorá nás vedie pekným listnatým lesom. Ten prerušuje lúka, na ktorej okraji sa rozpadáva menšia chata. Škoda jej, lebo určite by poskytla útočisko tulákom. Takéto útočisko ale poskytuje pomerne veľký senník nachádzajúci sa o kus ďalej. Hneď ho ideme preskúmať. Ale ako doň vstúpime, vyplašíme srnčiu rodinku, ktorá tu obedovala. Veď je plný voňavého sena. Nechceli sme ich vyrušiť, preto sa ihneď poberáme ďalej naším smerom a senník nechávame tak.

Keď sa terén začína pozvoľna dvíhať, vieme, že prichádzame na Kopec. Jeho vrchol sa nachádza na lúke, z ktorej sa nám otvára široký výhľad na okolie s Považským Inovcom na horizonte. My však ideme za ďalším výhľadom, ktorý je situovaný poniže, na bralnatom výbežku volanom Skala (Bralo, resp. Kresaná skala). Stačí nám len zbehnúť dole svahom a zakrátko stojíme na vrchole brál. Odtiaľto vidieť hlavne na protiľahlú Šidlovú s hradiskom a kopce ležiace západným smerom. Nad severozápadným obzorom zase vytŕča masív Zárub. Na tomto mieste nás najviac fascinujú skalné veže, na ktoré sa dá bez problémov dostať.

Keďže je čas obeda, usádzame sa a dojedáme posledné zásoby jedla. Dopíjame „ohnivú vodu“ a v dobrej nálade smerujeme k poslednému bodu nášho vandru, k vrchu Plešivá. K nemu sa dostávame po poľnej ceste vedúcej cez Chtelnické sysľovisko. Ako stúpame, otvára sa nám takmer kruhový výhľad, ktorému dominuje blízka Chtelnica. Konečne sme hore, ale nezdržujeme sa tu dlho a ideme preskúmať okolie. Vrchol je zarastený borovicovým lesom. Na južnom úbočí je les pomerne riedky, a tak je odtiaľto pekne vidieť Dechtice a roviny ležiace západne.

Po návrate na vrchol ešte navrhujem, či sa opäť nepôjdeme pozrieť na neďalekú Veľkú Čížovú s hradiskom. Ale kyslé pohľady kamarátov hovoria jasnou rečou, že tam pôjdeme nabudúce. Z vrcholu pomaly zostupujeme a krok za krokom naberáme kurz smerom k dedine Chtelnica. Nejdeme však po panelovej ceste, ale po jej paralelnom poľnom dvojčati. No pri skládke komunálneho odpadu poľná cesta ústi na panelovú, a tak nám nič iné neostáva, len po nej zísť do dediny.

Uličkami prichádzame na námestie s kostolom a rovno si to zamierime do krčmy Na rohu. Sme v cieli. Usádzame sa na terase a pri pive uvažujeme, ako zakončíme celé naše putovanie. Na stredovekom hrádku pri kostole sv. Jána Krstiteľa sme už boli, návštevu hradiska na Veľkej Čížovej sme zavrhli, tak navrhujem, aby sme si išli na záver prezrieť Chtelnický kaštieľ. A keďže sa nachádza blízko krčmy, tak je môj návrh schválený. Máme šťastie, múzeum sídliace v ňom je otvorené. So záujmom si prezeráme expozície a s lektorom debatujeme o jeho bývalom opevnení, ktoré ešte len čaká na svoje odhalenie archeológmi.

Po prehliadke sa prejdeme po parku, ktorý ho obklopuje, a znova sa vraciame do krčmy. A keďže cestovný poriadok nám hovorí, že najideálnejšie spoje domov nám idú až o tri hodiny, tak sa pohodlne usádzame a pri pive debatujeme o zážitkoch a pocitoch z celého vandra. Na záver celému nášmu putovaniu vystavujeme, ako inak, známku najvyššiu!

Trochu dlhší záver

Územie, ktorým sme prechádzali, bolo rôznorodé a dalo by sa podľa charakteru krajiny rozdeliť na tri časti. Prvú časť, Záhorie, konkrétne oblasť Borskej nížiny medzi Závodom a Senicou charakterizuje rovinatý, resp. len veľmi mierne zvlnený terén pieskových dún. Prevládajú tu husté borovicové lesy. Lúky a polia sú sústredené hlavne v okolí dedín. Viac otvorenou krajinou bol len úsek medzi Lakšárskou Novou Vsou a osadou Habány, ktorá patrí do katastra Bílkových Humeniec. Keďže v tomto úseku je krajina intenzívnejšie poľnohospodársky využívaná, prevládajú v nej polia nad lesmi. Nachádza sa tu niekoľko kopcov, ktoré prevyšujú svoje okolie o 30 až 50 metrov. Avšak aj malé prevýšenie stačí na to, aby ich vrcholy poskytovali pohľady na nielen blízke, ale aj ďaleké okolie (Malé Karpaty, Chvojnická pahorkatina). Samozrejme, pokiaľ výhľadom nebránia lány kukurice.

Za Senicou sa charakter krajiny zásadne mení. Pre myjavskú oblasť sú charakteristické kopanice roztrúsené po oblých chrbtoch rozložitých kopcov a hlboké doliny s obcami, ktoré sú ich prirodzenými centrami. Oblasť Kopaničiarskeho kraja sa rozprestiera nielen v Bielych Karpatoch (Žalostínska vrchovina), jej veľká časť leží aj na území Myjavskej pahorkatiny. Intenzívne hospodárenie v minulosti lesnatú krajinu pretvorilo na oku lahodiacu symbiózu osád, lúk a lesov. Otvorená krajina z mnohých miest umožňuje ďaleké pohľady na okolie.

Treťou oblasťou sú Brezovské Karpaty, ktoré sú časťou Malých Karpát. V tejto časti pohoria absentuje ústredný hrebeň a terén tu má charakter plošín. Sú porastené hustými listnatými lesmi. Charakter prerušuje Dobrovodská kotlina, kde je viac lúk a polí. V jej severnej a severovýchodnej časti sa nachádza perla Malých Karpát, Dobrovodský kras plný závrtov, jaskýň a vyvieračiek. Mohutné bralá Skál nad Vyvieračkou umožňujú zas impozantné výhľady.

V oblasti, ktorou sme prechádzali, sa nachádzajú dve ruiny hradov (Branč, Dobrá Voda), niekoľko hrádkov, hradísk, kaštieľov a opevnených kostolov. Vo viacerých kaštieľoch sú regionálne múzeá. Ďalšie, jednoznačne unikátne Habánske múzeum sa nachádza v Sobotišti.

Zásoby potravín si netreba brať na celú cestu. V podstate v každej dedine je obchod, ktorý je v pracovných dňoch otvorený do 18.00 h. V sobotu bývajú obchody otvorené len doobeda, v nedeľu sú zväčša zatvorené. Samozrejme to neplatí pre obchodné prevádzky potravinových reťazcov v Senici a v Brezovej pod Bradlom. Tie bývajú otvorené aj v nedeľu.

Čitateľa možno prekvapilo, že v článku často spomínam krčmy. Primárne sme ich síce využívali na oddych, ale ich návšteva mala aj iný dôvod. Vždy sme si tu naberali vodu alebo kupovali minerálku. Totižto v celom úseku od Závodu až po Sobotište nie je na trase žiadna studnička ani prameň. A aj pramene na kopaniciach môžu byť v suchom lete bez vody. Podobne na tom bola Bíla studna (veľmi slabá výdatnosť), studnička U Hrabu, prameň pod Bradlom a vyvieračky pod Bachárkou, ktoré boli vyschnuté. Jedine prameň nad Vrbovcami, v Dobrej Vode a Železitý prameň mali v suchu dobrú výdatnosť. Osobne si myslím, že toto boli jediné spoľahlivé zdroje vody. Preto sme využívali každú jednu možnosť, kde sa dala nabrať. A krčmy boli miestom, kde sa dala doplniť najjednoduchšie. A nepriamo sme podporili aj miestnu infraštruktúru.

Na trase nášho vandra sa nachádzala jediná turistické chata – Chata Bradlo. Síce neposkytuje ubytovanie, ale ponúka občerstvenie v nezvyčajne vysokej kvalite. Postaviť stan sa dá v podstate všade, kde nie je rezervácia. Na Uchánku stojí turistická útulňa. Na trase je niekoľko prístreškov, kde sa dá vcelku pohodlne prespať. Turistické značenie bolo v štandardnej kvalite, miestami lepšie, miestami horšie. No poblúdiť sa tu nedá. Hlavne nie dnes, keď má hádam každý turista v telefóne navigačnú aplikáciu. Mapy na známom českom aj slovenskom mapovom portáli opäť nesklamali. Vyznačené trasy chodníkov súhlasili s ich priebehom v teréne. Verejná doprava má v týchto regiónoch pomerne hustú sieť liniek, ktoré často premávajú aj počas víkendov. A ešte malá poznámka, že v kolónke faktov som uviedol súhrn údajov z celej trasy.

Keď sa po troch hodinách priblíži čas odchodu, presúvame sa na zastávku autobusu. Zakrátko prichádza spoj smerujúci do Trnavy. Usádzame sa úplne vzadu a očami sa rozlúčime s okolitým krajom. O pol hodinu sme v Trnave, kde nastal definitívny čas rozchodu. Každému z nás ide vlak iným smerom, tak padá posledné VALE!

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek