Obidva tatranské hrebene delí od seba krátka Batizovská dolina, z ktorej sa Končistá dvíha strmými, rozoklanými zrázmi. Menej dramaticky vyzerá západná strana hrebeňa Končistej. Ide o rozľahlý, vysoký a plochý svah vyskladaný z balvanov, v rámci Tatier celkom ojedinelý. Končistá má dva blízko seba stojace vrcholy. Vyšším (2536 m) je asi štvormetrový skalný blok zvláštneho tvaru, pripomínajúci konskú hlavu alebo nákovu, ktorý na úzkom hrebeni akoby odporoval gravitácii. V lete 2019 z neho časť ulomila tlaková vlna po blesku. Asi o 10 metrov vedľa je druhý, zhruba o meter nižší vrchol.

Trasa

Popradské pleso, zastávka TEŽ – Popradské pleso – sedlo pod Ostrvou – Tupá – Končistá a späť

Jedenásty diel série Tatry so sprievodcom nás privedie na Končistú, kam sa v zásade dá dostať dvomi cestami, z Vyšných Hágov alebo od Popradského plesa cez Tupú. My si volíme druhú možnosť, sčasti preto, že začíname za šera a sčasti preto, že nám príde o trochu atraktívnejšia. A to napriek tomu, že na Tupej sme už boli, dokonca vo veľmi podobnom čase a počasí. Z tohto dôvodu popis výstupu po Tupú zostručním (čo je ale 90 % celkovej trasy) a prípadného záujemcu o detaily odkazujem na článok spred dvoch rokov.

Úvodný asfaltový úsek k Popradskému plesu absolvujeme za pozvoľna blednúceho šera. Zopár ojedinelých turistov a hlavne nejaký prejazd zásobovacieho auta dodávajú kúsok istoty, že nestretneme macka. Pri Popradskom plese sú vrcholové partie hrebeňov zapálené do oranžova. Panuje tu ľahký mráz a bezvetrie. Ešte sa ani poriadne nezahrejeme v stúpaní na Ostrvu, keď v tatranskom tichu zaregistrujeme vzdialený tlmený zvuk helikoptéry. Vzápätí ju vizuálne zaregistrujeme ako drobný, ranným slnkom ožiarený bod nad Dračím štítom. Pre fotoaparát bezvýznamná bodka na oblohe, no pri maximálnom priblížení kamerou už čo-to na displeji vidieť. Neplánovane teda zastavujeme a skúšam čosi nasnímať. Zábery sú aké sú, ale udržiavať maximálny zoom s pulzom 150 nie je ľahké.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď stroj odlieta od štítu, pokračujeme vo výstupe. Na naše prekvapenie však zlietava smerom k nám, presnejšie do Mengusovskej doliny a odtiaľ oblúkom dole k Popradskému plesu. Stále je od nás dosť ďaleko, už ho však zreteľne vidíme a počujeme, takže opäť vyťahujem kameru a opäť stojíme. Po zložení nákladu sa helikoptéra vracia k Ťažkému štítu a prílet k plesu sa opakuje. Medzitým sa serpentínami v strmom svahu dostávame vyššie, druhá časť akcie sa odohráva v značnej hĺbke pod nami, no ešte raz zapínam kameru. Celkový sumár je súčasťou priloženého videa. Neskôr doma zisťujem, že naozaj išlo o záchrannú akciu na Dračom štíte, našťastie ani zďaleka nie tragickú.

Za celý čas, ktorý sme pozorovaním stratili, okolo nás neprešiel nikto a aj hore do sedla pod Ostrvou prichádzame sami. Pri raňajkách obdivujeme výhľady z Ostrvy a nasleduje výstup na Tupú. Na jej vrchole sa zdržíme minimálne a po pár povinných výcvakoch zostupujeme smerom do Lúčneho sedla. Nie celkom po hrebeni, skôr sa ťaháme popod sedlo. Na úpätí Končistej má človek pocity nie nepodobné pod pyramídou v Gíze. Dokonca trojuholníkový profil sa dá vidieť. Akurát balvany nie sú hranaté. Výstup nie je orientačne ani technicky náročný, ale fuška to je. Navyše, množstvo balvanov, po ktorých musíme stúpať, má tendenciu sa hojdať, musíme byť neustále v strehu. Ináč je to vizuálne dosť monotónny výstup. Až keď sa dostávame na úroveň Tupej, začínajú sa spoza jej hrebeňa postupne vynárať jednotlivé horské horizonty.

Po trištvrte hodine stúpania prvýkrát zbadáme nad sebou dobiela žiariacu vrcholovú skalu, čo je čerstvá lomová plocha na Nákove. Po ďalšej štvrťhodinke prechádzame okolo odlomených kusov, ležiacich vo svahu. Vrchol je blízko, delí nás od neho iba krátky, úzky a strmý žľab, ktorým sa dostávame medzi dve vrcholové skaly. Vyliezť na samotnú Nákovu v pôvodnom tvare bol vraj celkom problém, teraz po odlomení jej časti, keď prišla o rovnú plochu, na ktorej sa dalo postaviť, to ani neskúšam. Mierime na druhú, severnú vrcholovú skalu, ktorá je pár krokov vedľa. Zmestí sa na ňu jeden človek, ale okolo nej, teda kúsok pod ňou sa dá nájsť niekoľko miest vhodných na sedenie. Rozhodne to však nie je vrchol typu Kriváň, Rysy či Kôprovský štít, kde sa relatívne bezpečne usadia desiatky ľudí.

Je úplne samozrejmé, že výhľady z Končistej nepatria medzi tuctové. A pri dnešnej, vyše stokilometrovej dohľadnosti, vyniknú ešte viac. Dovolím si tvrdiť, že lepší pohľad na náš najvyšší štít asi nenájdem. Masív Gerlachovského štítu vyzerá z Končistej jednoducho úchvatne, jeho rozoklané západné zrázy sa zdajú byť nedobytné. Smerom na západ sa z Končistej otvára široký obzor, vyplnený Krivánskou časťou Tatier až po najdominantnejšiu pyramídu neďaleko stojacej Vysokej, s najrôznejšími horstvami na obzore vo všetkých smeroch. Pohľad je tak uchvacujúci, že sa ho nedá nabažiť. Človek v okamihu zabudne, akú námahu musí podstúpiť, len aby toto videl. Suché bagetové obedy na tatranských štítoch práve preto zbožňujem a dnešný na Končistej patrí jednoznačne do kulinárskej špičky. Končistá je zároveň najjužnejšie vysunutý štít spomedzi prvej desiatky tatranských velikánov, poskytuje teda excelentné pohľady do krajiny pod Tatrami. Ako na dlani je Liptov s Liptovskou Marou, s Chočskými vrchmi a Malou Fatrou na pozadí, či doširoka rozložený Spiš v Hornádskej kotline, obkolesený Levočskými vrchmi, Braniskom, Volovskými vrchmi a Slovenským rajom. Samozrejme aj s drobnou ozdobou Spišského hradu.

Je veľmi ťažké odtiaľ odísť, preto sme sa tu zdržali skoro..., no skrátka dlho. Zostup vedieme mierne vpravo, aby sme zišli priamo do Lúčneho sedla. Nejako mi začína dochádzať voda, tak cestou cmúľam sneh z poprašku, ktorý tu je v severnejšom svahu. V sedle stretávame väčšiu rodinku kamzíkov, nemajú problém nám trochu zapózovať, zväčša však zadnou časťou. Priamo po hrebeni sa dvíhame na Tupú, kde si dávame kratší oddych. Slnko klesá k obzoru a krajinu začína zalievať podvečerným svetlom. Do sedla pod Ostrvou prichádzame v okamihu, keď sa dostáva do tieňa. Oranžovým svetlom zlatej hodinky sa začína zapaľovať všetko otočené na západ, toho ostatného sa postupne zmocňujú tiene.

Dokonalý pokoj panujúci naokolo nás prinúti ešte raz si sadnúť do trávy a s pohľadom do krajiny jednoducho nasávať očarujúcu atmosféru. Rozhodne jedna z najchutnejších a najpamätnejších horaliek. Úzky pás vysokej oblačnosti tesne nad juhozápadným obzorom rozhoduje o tom, že nečakáme na samotný západ slnka a začíname poslednú fázu zostupu. Niekoľko horných serpentín ešte absolvujeme v ohnivom slnečnom svetle, kým sa definitívne neponoríme do sivého tieňa. Ešte za šera prichádzame k Popradskému plesu, no väčšinu asfaltky k autu absolvujeme v tme. Nie je to žiadny problém, skôr som prekvapený, koľko ďalších skupín omeškaných turistov stretávame.

Zhodnotenie

Je neodškriepiteľným faktom, že napriek absolvovaniu výstupu na Končistú, som fakticky na jej vrchole nestál. A nie som si istý, či je to teraz, keď je z Nákovy iba akýsi tupý hrot mieriaci do nebies, vôbec možné. V každom prípade by išlo o veľmi riskantný počin. Avšak stojac na vedľajšom vrchole (čo tiež nie je úplne najbezpečnejšie), prevyšuje človek vrchol blízkej Nákovy celou hornou časťou tela, pre pocit z najvyššieho bodu to myslím úplne postačuje. Výhľady je však lepšie obdivovať posediačky a veruže je čo obdivovať. Siedmy najvyšší tatranský štít (pred Baraními rohmi a za Kežmarským štítom) poskytuje famózne pohľady okolo seba a ak sa vydarí dohľadnosť, tak na zrátanie viditeľných slovenských pohorí nebudú stačiť ani prsty obidvoch rúk.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek