Prvé kroky k záchrane horného senníka

Príbeh prvého senníka (na Liptove ich nazývajú štále) ste si mohli prečítať približne pred rokom. Ak účastníci tejto akcie na niečo nezabudnú, tak to bude v prvom rade neuveriteľná horúčava, ktorá nás morila celý víkend. Aj keď sme sa venovali najmä dolnému štálu, naša partia urobila prvé opatrenia aj pre zachovanie toho horného.

Okrem vyčistenia bezprostredného okolia od húštiny liesok, najdôležitejšie bolo provizórne zreparovať plechovú strechu, aby už dažďová voda nestekala na drevené konštrukcie.

Podarilo sa aj odkopať hlinu pri základoch zrubu, čo je nevyhnutné opatrenie, lebo vlhkosť a organizmy z pôdy spôsobia na dreve veľké škody.

Výmena zhnitých zrubov

Ešte v tom istom roku – v auguste 2021, sme v menšej zostave prišli vymeniť zhnité zruby na hornom senníku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tu sa treba pristaviť pri terminológii. Väčšina ľudí pozná výraz “zrub” len ako názov celej stavby, ale ak nazriete do slovníka, zistíte, že zrub je aj označenie brvien, z ktorých sa postavia steny tejto drevenej stavby. Je to napokon logické, lebo každá drevená koliba sa skladá zo ZRÚBANÝCH stromov, ktoré sa rúbaním otesajú do potrebného tvaru. Aj keď to znie čudne, ale gramaticky je táto veta správna: “Zrub sa skladá zo zrubov”.

Keďže salaš už roky nemal poriadnu strechu, stekajúca voda spôsobila na niektorých zruboch nenapraviteľnú škodu, najviac poškodené boli časti východnej steny. Našťastie som bol svedkom výmeny takého brvna na salaši Obrubovanec, tak som už vedel, čo nás čaká, na začiatku sme tam pracovali len s Braňom, ktorý patrí k najpracovitejším ľuďom, akých som kedy stretol.

Chvíľu potom, čo sme vyšli “Hore károm”, začalo liať. Našťastie som vďaka predpovedi počasia vzal môj turistický tarp s veľkosťou 3x3 metre a pod ním sme urobili značnú časť roboty. Rozsiahlejšiu fotogalériu si môžete pozrieť na tomto linku. Miestny horár nám povedal, že môžeme vypíliť ktorýkoľvek strom, mimochodom, celý les v okolí štálu je výsledkom náletov, nikto ho nikdy nesadil a porast sa zmocnil plochy, ktorá bývala rozsiahlou lúkou, ktorú gazdovia v dávnych časoch kosili a uskladnené seno v zime zvážali na krňačkách dolu do dediny k ustajnenému statku.

Odmerali sme priemer zhnitých zrubov, a potom sme si vybrali smrek správnej hrúbky povyše nás. Bez problémov sme ho zoťali, očistili od haluziny a dovliekli na “stavbu”. Očistili sme ho od kôry a mohli sme začať s výmenou.

Musím vyjadriť obdiv k naším predkom. Ak ste si niekedy pozorne pozreli konštrukciu ľudových drevených stavieb, mohli ste si všimnúť, že horné trámy pretŕčajú do previsu. To však nie je na okrasu. Prehnitie zrubov, a teda nutnosť ich výmeny, bola dávno známa vec. Práve ten previs umožňuje páčením (alebo v našom prípade heverom) zdvihnúť celý rad zrubov a tým uvoľniť zhnitý kus. V minulosti zviazali zruby reťazami, my sme použili oceľové lanko, postup ľahko pochopíte, keď si to pozriete na fotkách v galérii článku.

Uvoľnený zrub sme vytiahli zo steny a položili vedľa čerstvej guľatiny na kozy. Potom upevniť kramľami a rozhodujúci krok spočíval v prekopírovaní zrubových zámkov na čerstvo zoťatý, odkôrnený kmeň smreka. Opäť je jednoduchšie pozrieť si to na obrázku, potrebný tvar sme dosiahli pílou, dlátom, sekerou a hoblíkom, našim predkom by na to stačila asi len sekera. Musím povedať, že to je nádherná robota. Keď sa potom spúšťa celá konštrukcia senníka na belostný nový zrub a celé to hladko zapadne do práve vytesaných zámkov, je to nenapodobiteľný pocit.

Večer sme premočení zišli na Roveň a našťastie sme mohli prespať vo vykúrenej chate u pána Hatalu, kde nám Černovčania nachystali aj výborné pohostenie.

Ďalší deň sme pokračovali vo výmene zhnitých zrubov a na pomoc nám prišli chalani z KST Hikemates (klub financoval šindle na prvý senník) Paťo a Lukáš a neskôr aj partia z Černovej. V silnejšej zostave sme do tretej stihli urobiť všetko, čo sme si predsavzali, aj keď na konci sme opäť zmokli v lejaku.

Oprava strechy

Poslednou fázou renovácie bola trojdenná oprava strechy. Tu opäť prišlo viac ľudí, vrátane najmenšieho pomocníka Huga, ktorý hádam päťstokrát vyliezol na senník hore a dole. Viaceré tváre brigádnikov už boli známe z predchádzajúcich akcií, nálada aj atmosféra bola skvelá, nedá sa to opísať, treba len zažiť, fotky si môžete pozrieť tu.

Kým som v piatok 5. augusta dorazil na miesto, chlapi už stihli strhnúť zo štálu plechy. Černovčania ešte deň predtým vyviezli na nesmrteľnom nákladiaku Praga V3S šindle a dosky až na stavbu, čomu som takmer nechcel veriť, kto poznáte tú strminu, tak asi tiež budete krútiť hlavou.

Rád by som sa poďakoval aj združeniu Kamzík 1000+ a ich bežcom, ktorí svojím “kilometrovným” prispeli na nákup šindľov.

Tieto drevené stavby majú svoju dušu, niektoré časti po rokoch odhnili a my sme ich potom vymenili, ale keď sa dotýkam starého dreva v konštrukcii, uvedomujem si, že tie smreky sa mohli narodiť ešte v čase, keď bol cisár Franz Josef mladý, môj dedo, veterán prvej svetovej vojny, asi ani nebol na svete. Aj preto sa pokúšame zachovať všetko, čo je len možné. Napríklad jedna pomúrnica bola čiastočne zhnitá, a tak sme ju na mieste strednej krokvy jednoducho zaplátali a môže tam slúžiť najmenej ďalších 40 rokov.

Museli sme vymeniť aj niečo z latovania, ale napokon sa podarilo zachrániť viac, ako som dúfal.

Až na trápenie s pokazenou motorovou pílou išlo všetko ako po masle. Ľudí bolo dosť (ani ich všetkých nedokážem vymenovať), tak som mohol opäť nakrúcať video, môžete si ho pozrieť na konci článku a jeho postrihanie znamenalo hádam ďalší deň roboty. Prišiel nás pozrieť aj pán Hatala či Patrik Habo z Černovej, ktorý vždy vybavil rôzne organizačné veci, ako dovoz šindľov z Oravy, povolenia a všeličo ďalšie, a tak sme sa mohli sústrediť na robotu, šindle rýchlo pribúdali na streche a napokon prišiel aj Kubo Huba, ktorý mal opäť tú česť nabiť ten posledný.

Potrápil nás poklop, ktorý sme museli vymyslieť tak, aby turisti mohli vliezť do senníka, babrali sme sa s štítmi z dosiek z červeného smreka, treba povedať, že výsledok bol prekrásny.

Aj keď sme na hornom štáli robili vyše roka na troch akciách, článok o ňom píšem až v predjarí, keď tak trochu bilancujeme minulú sezónu a snažíme sa navnadiť ľudí, aby opäť prišli robiť na akcie, kde okrem dobrého pocitu, plechovky radlera a radosti z užitočného diela, nedostanú žiadnu inú odmenu. Čitateľom môžem iba odporúčať dobrovoľnícku prácu, budete prekvapení.

A ak nemôžete prispieť prácou, pošlite nám na našu činnosť nejaké peniažky na účet, či 2 % z daní, vopred ďakujeme.

Ak sa zapozeráte na úvodnú fotku článku a dobre si obzriete zúbožený štál, ktorý len čakal na neodvratnú skazu, a porovnáte s tým, čo sme s ním za rok na troch brigádach urobili, možno precítite tichú radosť, o ktorú sa chcem s vami článkom podeliť.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek