Deň tretí. Ráno vstávame za tmy. Víla Meluzína, derúca sa k nám do izieb cez medzery v oknách, nič pozitívne neveští. Sme zbalení na výstup na vrchol. Avšak po raňajkách sa dozvedáme, že ani dnes to nebude inak a neumožnia nám ísť hore. Miestny “gajd” Abdul radí zájsť do sedla “Café Tizi”, niekde označované aj ako Tizi n'Tamatert (2302 m), medzi Imlilom a jednou z najvyššie položených dediniek v Maroku - Tacheddirtom. Odtiaľ podľa podmienok vyraziť na neďaleký vrchol Aourirt n’Ouassif (2726 m), miestnymi nazývaný Tawdja. Čo sa dá robiť? Niekto rezignuje a prijíma náhradný plán, iní strácajú motiváciu, do úsmevu nikomu nie je. Prebalíme ruksaky a s oneskorením vyrážame na kopček o trochu vyšší ako náš Gerlachovský štít.

Trasa

Imlil-Tamatert – sedlo “Café Tizi” (Tizi n'Tamatert, 2302 m) – Aourirt n’Ouassif (Tawdja, 2726 m) a späť

prevýšenie cca 900 m, dĺžka cca 19 km, trasa

Kľučkujeme uličkami a sadmi Imlilu až na jeho severovýchodný koniec. Môžeme stúpať do sedla asfaltovou cestou alebo lesným / kozím chodníčkom. Topiaci sa sneh na chodníku je zatiaľ priechodný, tak ním pôjdeme priamo hore. Po chvíli prechádzame dedinkou Tamatert. Za ňou vchádzame do borovicového lesíka. Tento druh borovice je odlišný od našich borovíc. Má dlhé ihličie a velikánske šišky. Neďaleko nás sa pasie kozie stádo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na slnku v závetrí je teplo. Oproti v úbočí si všímam malé spadnuté splazy snehu. V porovnaní s lavínami nepredstavujú podstatné nebezpečenstvo. Hrozia len nebezpečenstvom strhnutia a pádu. Pomyslím si, ďalší dôvod nás nepustiť hore. Občas križujeme cestu. V záverečnej pasáži nám chodník pomáha traverzmi. Stúpanie, prestávky a fotenie nás pätnástich rozdelilo na približne tri skupiny. Napokon sme v sedle.

Je tu skromná budova, kde sa predáva čaj, káva, balená voda, prípadne cola. Miesto býva cieľom motorizovaných výletníkov kvôli výhľadu na končiare nad spomínanou dedinkou Tacheddirt. Vidieť masív kopca lyžiarskeho strediska Oukaimeden (z odvrátenej strany) s vrcholom Adrar (3262 m). Vpravo od neho je sedlo Tizi n'Tachedirt (3230 m), ktorým sa prechádza do doliny s vodopádmi pri Sitti Fadma.

Riadne fučí, hneď sa ideme schovať dnu. Nie je to síce predpovedaných 100+ km/h, ale sme len v čosi nad 2000 m. “Rýchlici” sa už hotujú na pochod na vrchol. Medzi nimi aj starší synátor (17 rokov). My, pomalí rodičia, mu vyslovujeme podporu. Ide so skúsenými horalmi, ako sme sa za krátky čas stihli presvedčiť. Zvyšok zvažuje rýchlosť nárazov vetra, dĺžky a prevýšenia trasy. Mladší syn (15 rokov) naznačuje, že by rád dosiahol aspoň výšku o trocha väčšiu ako kráľ Karpát. Nasleduje nenápadný prieskum mienky ostatných a ponúkam návrh skúsiť vystúpať 100 m výškových a potom uvidíme. Zistíme, ako dlho nám to bude trvať a hlavne, aké podmienky budú panovať s pribúdajúcou výškou. Tak sú spokojní tí, čo by aj išli hore aj tí, čo pochybujú.

Najskôr sa ide popod retranslačnú stanicu, križujeme vedenie vysokého napätia, prechádzame okolo okraja borovicového lesa. Napokon les opúšťame. Pokračujeme vychodeným chodníčkom. Nápory vetra silnejú. Občas sa musíme zastaviť, prípadne pričupiť. Takýto postup značne spomaľuje tempo. Vyvstáva otázka, ďalej - otočiť? Vtom opäť fúkne a kamarát velí naspäť. Je predpoklad, že na hrebeni to bude ešte horšie. Hm. Dobre. Už nejedenkrát sme to spolu takto zažili. Synove pohľady, nevyslovené slová vo mne rezonujú. Myšlienka, že nás ďalšie dni nepustia hore vyvoláva moju reakciu. Oznamujem našej mame, že to s ním skúsim aspoň po hrebeň a uvidí sa. Traja sa pridávajú. A traja sa vracajú.

Sme partia piatich. Chodník zaniká, respektíve je asi schovaný pod snehom. Ideme priamo proti vrstevniciam. Stúpame suťou, jediné, čo ako tak drží kamene na mieste, sú nepríjemne pichľavé kríky. Neradno sa ich dotknúť, nejeden z nás to zisťuje. Stúpame blízko seba, pre prípad pádu uvoľneného kameňa. Prichádza textová správa pre našu spoluturistku od “rýchlikov” spod vrcholu, že ju budú bolieť kolená, nech sa vráti. No odhodlanie je silnejšie.

Napokon stojíme na hrebeni. Ešte pár krokov a sme na prvom vrcholku. Fotíme sa, sme šťastní, aspoň nejaká náplasť na dušu v podobe kruhových výhľadov. Teraz vidíme temer zoči-voči vrcholy nad Tacheddirtom a Imlilom. Pred nami sa vypína náš cieľ - Tawdja. Výzorom pôsobí ako Predné Solisko, presnejšie povedané je to ešte 120 m výškových. Aj sa utešujeme, že na dnes to stačí, ale čo ak zajtra nič nebude? Prichádza ďalšia správa. Tentokrát z vrcholu. Dozvedáme sa, že ďalej sú skalní mužíci, ide sa po ľavej strane hrebeňa a sú tam dva krátke úseky s výšvihom za použitia rúk.

Ideme im napokon naproti na ďalší vrcholček. Tu si dávame dlhšiu pauzu na doplnenie síl. Rozhliadame sa, vidieť ako sa na 3000 m vrcholoch čerti ženia. Visia tam temné mraky a víchor sa pohráva s prachovým snehom. Tam za hradbou je schovaný samotný Jebel Toubkal (ďalej skrátene ako JT). Predpoveď sa hore naplnila. Pred nami je slnečno. Západné svahy sú ako z inej krajiny, bez snehu, v kontraste so zasneženými východnými a severnými vrcholmi. Z diaľky pozorujeme postavičky blížiace sa k nám.

Zvítanie je plné šťastných objatí či potriasaní rúk. Počúvame opis cesty. Môj “Kamarátko”, ktorý prišiel z vrcholu, je tajný žolík. Dúfam, že nás povedie, keďže čas pokročil a s ním nájdeme cestu rýchlejšie. Ruksaky schovávame za kameňmi. Iba najľahší člen (syn) si ho berie so sebou, pre prípad zosilnenia vetra, ktorý mimochodom na hrebeni, čuduj sa svete, poľavil. Dávame mu odniesť naše pitie.

Než vyrazíme, prichádzajú dve osoby. Domáci. V jednej z nich rozpoznávam “gajda” Muhammada, ktorý nás viedol pred štyrmi rokmi na JT. Podávame si ruky. Zisťujeme, čo hovorí na počasie a podmienky a kontroly cestou na chatu pod vrcholom. Skôr ako o pár dní alebo o týždeň dolinu asi neotvoria. Majú byť ešte zrážky, vietor a možno lavíny. Napokon sa lúčime. Po týchto slovách sme si definitívne dnešný kopec premenovali na “Malý Jebel Toubkal”. Na záverečnom hrebienku a stúpaní je vietor kľudnejší. Dva výšvihy zvládame hravo a napokon sme na vrchole.

Prizvukujem našej výprave, že chodník sem je technickejší, zaujímavejší ako na samotný JT. Snažím sa im dodať aspoň trochu útechy. Výhľady sú podobné ako nižšie, ale z oveľa vyššej perspektívy. Tým, že som v tomto okolí druhýkrát, pohľady s osvojeným miestopisom pôsobia domáckejšie.

Mladému odľahčujeme ruksak a poberáme sa naspäť. Cesta je rýchla. Občasné fotenie a ani sa nenazdáme a sme pri svojich ruksakoch. Doplníme si energiu a stojíme na poslednom vrcholku pred klesaním do sedla. Tu k nám prichádza akási výprava rečou neznáma. Zoznamujeme sa s Portugalčanmi. Majú dvoch tunajších vodcov. V jednom z nich spoznávame nedávno spolu putujúceho s Muhammadom. Ponúkajú nás orieškami a všetci sa svorne bavíme, ako to bude s prístupom na JT v najbližších dňoch. Nikto to pozitívne nevidí. Tiež sem prišli v rámci náhradného programu. V diaľke nad Imlilom na opačnej strane si ukazujeme ďalšie sedlo Tizi n'Mzik s výškou 2480 m, nad ktorým je náhorná pláň. Portugalčania tam boli a nás to asi čaká zajtra. Lúčime sa s nimi a absolvujeme posledné klesanie suťou do sedla k ceste. Občas si sadáme za veľké kamene a kocháme sa prichádzajúcou zlatou hodinkou. Napokon sa navečer počasie dočasne upokojuje aj na štítoch smerom k JT.

Zo sedla nám zostáva zostúpiť v prítmí do dedinky. Dostávame správu z “domova”, že lesom tečie potok z roztopeného snehu a máme ísť asfaltovou cestou. Odhadujeme to ešte tak na dve hodiny zubačky, t. j. zaťať zuby a šliapať. Vzápätí naša mama s pomocou Hasana (ubytovateľa) posiela pre nás auto. Omar nás so zastávkou v obchodíku dováža k mostu temer pred penzión. Sme unavení, šťastní a vďační za “Malý Jebel Toubkal”. Tušíme, že zajtra bude opäť len náhradný program. Ale o tom možno nabudúce.

Epilóg

Rodinke a kamarátom som oznamoval, že pôjdem do Maroka už len raz. A práve teraz majú jedinečnú príležitosť sa pridať, lebo tretíkrát sem nepôjdem. A tak sa stalo, že zvolili. Vraví sa, nikdy nehovor nikdy. Tunajšie hory sa so mnou najskôr pohrali (na druhý pokus mi umožnili stáť na ich streche, prijali ma, no teraz sa ku mne otočili odmietavo. Dali mi čas ich trochu hlbšie spoznať, čakajú, či som sa do ich siete chytil. Áno, pohľady s osvojeným miestopisom pôsobia domáckejšie, pútavejšie, vedeli, ako si ma majú opantať. Nie, nie som prelietavý typ. Teraz viem, že sa prídem pozrieť v tunajší kraj aj tretí či štvrtýkrát… Zájsť pod Jebel Toubkal druhou stranou chatami Refuge Tamsoult a Refuge Tazaghart (CAF Refuge Jacques de Lépiney) či “normálkou” s našou mamou. A tiež pozrieť si miesto leteckého nešťastia, kde sa dodnes nachádza torzo hviezdicového motora lietadla Constellation z roku 1969.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek