Trasa

Príboj – Imrov Kopec – štôlňa pod Lyscom – Lysec – Hrádok – Lentvora

Trasu chceme začať v Príboji, ale to musíme prestúpiť v Hornom Tisovníku na autobus idúci do Veľkého Krtíša. Je chladné ráno, do odchodu autobusu máme 30 minút, ideme sa zahriať do miestnych potravín. Na počudovanie, majú tu stroj na kávu, s radosťou si teda dávame malé preso. Už s menšou radosťou počúvame, že je to posledný deň, čo sú potraviny otvorené. Od prvého marca si obyvatelia nebudú môcť kúpiť ani len čerstvé rožky. Smutný osud mnohých malých obcí na Slovensku.

Príboj

Vystupujeme v osade Príboj a napájame sa na červenú značku "Novohradskej magistrály". Osada je malá, cestou fotím len jeden pekný dom s gánkom. Nad obcou prvýkrát opúšťame značku a zamierime na miestny cintorín. Aj cintorín je maličký a zachovali sa tu len dva staré kamenné náhrobníky. Z cintorína vyjdeme krížom cez les znovu na značku.

Imrov Kopec

Teraz je pred nami asi 150 výškových metrov, kým vylezieme na chrbát Baniska. Deň je studený a zahrievanie do kopca celkom dobre padne. Zaujme nás kameňmi štetovaná cesta, ktorú by tu človek nečakal. Z Baniska pomerne rýchlo zostúpime k osade Imrov Kopec. Pokiaľ v Príboji vládlo ticho, len psy štekali, tu sa nástojčivo ozývajú zvuky civilizácie, čiže motorové píly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ešte pred osadou druhýkrát opúšťame značku a ideme k miestnemu cintorínu. Maličký cintorín akoby tiež vymieral, pôvodných náhrobníkov tu už niet, zachoval sa len jeden novší a dva pekné liatinové kríže namiesto náhrobného kameňa. Čo veľmi sklamalo, bola skládka cintorínskeho odpadu za plotom. Vrátili sme sa na značku, ktorá osadu prakticky obchádza a pohodlnou cestou prišli k rázcestníku Pravnický potok.

Štôlňa pod Lyscom

Červená značka od Pravnického potoka pozvoľna stúpa hore dolinou. Stúpanie nám spestrovali staré hraby a duby. Dookola všade je vysadený mladý les, ale hospodári v tomto lese, napodiv, nechali veľa starých stromov. Očividne je to hospodársky les, no jeho hospodári majú úctu k lesu, lebo les bez starých stromov nie je les, ale plantáž.

Na nenápadnej odbočke sme tretíkrát opustili značku a išli hľadať starú štôlňu. Netrvalo dlho a stáli sme pred ňou. Tak trochu zabarikádovaný vstupný otvor, čiastočne zavalený balvanmi, nevzbudzoval veľkú dôveru. Napriek tomu zvedavosť bola silnejšia. Niektorí z nás zapli baterky a pustili sme sa do prieskumu. Za nevábnym vstupom sa však ukázala široká a vysoká chodba. Aj keď to nebola starobylá kresanica (dobyvatelia si pomohli banskými výbušninami), pevné kamenné steny nám dodali istotu a kráčali sme ňou. Dno je zarovnané, sú tu viditeľné stopy po podvaloch, takže materiál vyvážali na huntíkoch. Najväčším prekvapením však bola kolónia zimujúcich netopierov. Hneď sme stíchli a potichúčky prechádzali popod ne, aby sme nedajbože niektorého neprebudili. Na konci bola chodba zapažená a bolo cítiť hnilobný zápach, tak to som sa pratala rýchlo von. Keď vyšli aj poslední, vyškriabali sme sa rovno hore na značku a tá nás priviedla na vrchol.

Lysec

Samotný vrchol Lysca je zalesnený, teda neposkytuje výhľady. Napriek tomu je vrchol pomerne často turistami navštevovaný. Tento kopec, ako väčšina kopcov, na ktorých kedysi stáli hradiská, vyžaruje svojskú atmosféru. Akoby tí, čo tam kedysi žili, zanechali tajomný a nehmatateľný odkaz. Po hradisku nám tu zostal hmatateľne len veľký okružný val a archeológovia predpokladajú, že hradisko bolo osídlené ľuďmi kyjatickej kultúry z mladšej doby bronzovej.

Tu sa naša skupinka rozdelila. Časť odchádzala modrou značkou priamo do Lentvory na skorší spoj a my sme si išli obzrieť valy. Keď sme si prešli valy, zišli sme tiež modrou značkou, ale opačným smerom na čistinku, z ktorej sú pekné pohľady na novohradskú krajinu až k maďarským hraniciam. My sme výhľadový deň nemali, ale aj tak sa nám pohľady páčili. Na ďalšej vyhliadke sme prešli opäť na červenú značku a ňou sme pokračovali do sedla pod Lyscom. Tu sme značku štvrtýkrát opustili a šplhali sme sa strmo hore na Hrádok.

Hrádok

Východný výbežok Lysca nesie názov Hrádok. Je jasné, že tu v minulosti stálo nejaké osídlenie. Pozorný návštevník si hneď všimne, že terén bol umelo upravený. Mohutný val a priekopa zasekaná do skaly hovoria jasnou rečou. Viac o hradisku by prezradil podrobný archeologický výskum. Hrádok bol využitý aj v stredoveku, stála na ňom kamenná strážna veža. Poobzerali sme si Hrádok zo všetkých strán, poobdivovali sme „hmyzí hotel“ v starom dube a vrátili sme sa do sedla. Lesná cesta nás priviedla na modrú značku, ktorou zostúpime do Lentvory.

Lentvora

Modrá značka ide dobrou lesnou cestou, a tak sa kráčalo príjemne. Ale len chvíľu. V lese prebiehala ťažba a dobrá lesná cesta sa zmenila na bahnisko. Chvíľu sme kráčali jej okrajom, potom sme to riskli a vydali sa krížom cez bývalé polia a pasienky. Tie sa však za roky, čo sa tu nehospodári, zmenili na „trninové polia“. Využívali sme chodníčky, ktoré si urobili zvieratá, no tie majú predsa len hrubšiu kožu, a tak to bol trochu bolestivý risk. Piate vybočenie zo značky za veľa teda nestálo.

Nakoniec sme sa vymotali a vyšli sme na poľnú cestu, ktorá nás priviedla k cintorínu. Cintorín je na malú vrchársku dedinku obrovský, ale tiež akoby vymieral. V mestách je nedostatok hrobových miest a v malých dedinkách je ich prebytok.

Je tu niekoľko novohradských ľudových náhrobníkov zo začiatku 20-teho storočia, ale väčšina je naklonená, kvety na hroboch nie sú a nápisy sa dajú len ťažko prečítať. Išli sme si ešte pozrieť maličký kostolík nad dedinou. Žiaľ, bol zatvorený.

Záver

V predjarnom období to bola celkom dobrá vychádzka za históriou. Novohradské ľudové náhrobníky sú zaujímavým fenoménom na Slovensku. Aj keď náhrobníky na troch prejdených cintorínoch nie sú ani tak ornamentálne zdobené ako v Hornom a Dolnom Tisovníku, myslím si, že patria tiež do fenoménu novohradských náhrobníkov. Tento kúsok našej histórie by nemal byť zabudnutý, ale naopak zaradený do kultúrneho dedičstva Slovenska.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek