Horstvo leží medzi Braniskom, Volovskými vrchmi, Šarišskou vrchovinou a Košickou kotlinou. Čierna hora je najvýchodnejšou časťou Slovenského rudohoria a delí sa na päť podcelkov. Sú to Roháčka, Bujanovské vrchy, Pokryvy, Sopotnické vrchy a Hornádske predhorie. Ide zväčša o zalesnenú a málo osídlenú oblasť. Nachádzajú sa tu viaceré zaujímavé miesta, ako skalné mesto Koľvek, vrchol Čiernej hory, Hornádske lúky, Sivec (Šivec), Ružínsky kras a sčasti zatopený tzv. Dolný prielom Hornádu. V hustých lesoch sú na odľahlých miestach situované viaceré hrady, hrádky a hradiská. Ide jednoducho o pohorie, ktoré dokáže očariť ozaj náročného turistu.

Sny si treba plniť! A keďže sa radou riadim tiež, tak v máji roku 2022 prišiel na rad sen o prechode Čiernej hory. Niežeby som tu nikdy nebol, ale buď to boli moje tunajšie hradologické aktivity, alebo som ju navštívil okrajovo, v rámci túr po okolitých pohoriach. Takže trasu vedúcu hrebeňom som ešte neabsolvoval. Pri jej plánovaní som sa nakoniec rozhodol, že si ju predĺžim do Šarišskej vrchoviny, kde ju v Drienovskej Novej Vsi ukončím.

Trasa

Kluknava – Štefanská Huta – Kluknava – Koľvek – U smelého srnca, poľ. chata – Čierna hora – Roháčka – sedlo pod Roháčkou – Klenov – Bystrá – Hornádske lúky – Prokopov mlyn – Ľubovec – Ruské Pekľany – Pod Tlstou – Kašajovka – Skalka, vyhliadka – hradisko Stráža – Obišovce, hrádok – Obišovce – Obišovský hrad – Pod Ostrou – Nižná Ščerbova hora – Drienovská Nová Ves

1. deň

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zašlá sláva Štefanskej Huty

Nervózne sedím v zmeškanom rýchliku, ktorý sa z neviem akých dôvodov pomaly vlečie do Margecian. Už sme tam dávno mali byť! A len dúfam, že aj osobný vlak, na ktorý musím prestúpiť, bude aspoň trochu meškať. Nakoniec som ho stihol a konečne vystupujem na železničnej stanici v Kluknave, kde sa začína moje trojdňové putovanie po Čiernej hore. V itinerári mám ako prvý bod záujmu zapísanú Štefanskú Hutu. Ide o osadu Kluknavy, v ktorej sa od 18. stor. spracovávala meď a neskôr železo. Zo stanice sem vedie úzka cestička.

Za malým námestím sa nachádzajú ruiny huty, ktorej domáci hovoria "kaštieľ". A práve tento objekt ma najviac zaujíma. Opatrne chodím medzi múrmi v predstavách, ako to tu muselo v časoch jej prevádzky vyzerať. Vedľa nej navštevujem sústavu podzemných tunelov privádzajúcich vodu k turbíne, ktorá vyrábala energiu potrebnú pre technológiu elektrolýzy, ktorou spracovávali meď.

Ďalšie stavby komplexu zanikli alebo boli na nepoznanie prestavané. Na niektorých domoch ale vidno, že boli súčasťou bývalej robotníckej kolónie. Jedinou dodnes fungujúcou stavbou z obdobia je drevený most cez Hornád. A ním sa chystám prejsť na ceste do Kluknavy tiež. Hneď vedľa vyviera prameň Rinička, ktorého vodu v malom altánku degustujem. Veľmi sa mi v osade páčilo, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že sa nám pred očami rozplýva niečo, na čo by sme mali byť hrdí a vážiť si to. Slovenská čierna diera…

Mizéria v Kluknave

Cestu do Kluknavy zvládam rýchlo. Chôdzu prerušujem len kvôli peknému pohľadu na obec, ktorý si zvečňujem fotoaparátom. V dedine si to zamierim rovno ku kaštieľu. Vznikol v polovici 16. stor. z materiálu zbúraného neďalekého Richnavského hradu. Pôvodne opevnená stavba dnes slúži ako hotel. Toto mala byť moja druhá zastávka. Ale nebola, lebo hotel bol zatvorený. A to som si myslel, že si v jeho reštaurácii dám obed.

Sklamane pokračujem hore dedinou. Pri kostole sa pýtam mamičky s kočíkom, či náhodou nevie, kde tu majú krčmu. Hneď volá manželovi, mimochodom krčmárovi, nech ide dole a otvorí krčmu, že mu posiela hosťa. Poďakujem jej za ochotu a udivene idem k nej. Krčmár ma z diaľky vyzerá a hneď usádza za stôl. Pri pive sa ho pýtam, čo to tu majú za nový móres otvárať krčmu na telefón. Hovorí: „Viete, cez koronu sa ľudia odnaučili chodiť do krčiem. Radšej si kúpia lacnejšie pivo v obchode a pijú ho pred ním. Pred pandémiou bolo v Kluknave päť krčiem a dnes funguje iba moja a to len vtedy, keď sa vopred ohlásia hostia.“ A má pravdu, lebo aj ďalšie prevádzky, popri ktorých idem, majú zatvorené. Takže na miestnych krčmárov ešte stále doliehajú dozvuky rôznych, viac či menej normálno-nenormálnych opatrení a zákazov.

Skalné mesto Koľvek

Za obcou šliapem hore lúkami k lesu. Ako naberám výšku, otvárajú sa mi prvé pohľady na okolie. Povyše prechádzam popri válovoch napájaných prameňom Kremenica. Je vyschnutý, a tak voda v nich vyzerá nevábne. Znova strmo stúpam. Až za kótou Klimkovec (683 m) sa terén „umúdruje“ a idem aspoň kúsok po rovinke. Nakoniec sa dostávam k miestu, odkiaľ ma značky posielajú pod bralá vrchu Koľvek. Krok za krokom zdolávam skalné prahy. Z brál je vidieť krajinu od Braniska až po Volovské vrchy. Sadám si na slnkom vyhriatu skalu a dlho sa kochám pohľadom. Škoda len, že nemám so sebou ďalekohľad, cez ktorý by som mohol detailnejšie pozorovať tunajšiu scenériu. A to ešte netuším, čo ma čaká.

Z vrcholu postupujem úzkym chodníkom po skalami rozoklanom teréne. Takúto divočinu som tu naozaj nečakal. Bralá sú ostré a prudko padajú do hĺbky. Cestu cez jedno z nich dokonca zabezpečuje reťaz. Z viacerých skalných blokov sú výhľady. Fascinuje ma aj les. Je poriadne hustý, plný pokrútených stromov, papradia a čučoriedok. Chodník sa krúti, striedavo klesá a hneď zas stúpa. Po 1,5 km prichádzam na posledné bralo. To je akoby finálnym vyvrcholením skalného mesta. Členitý terén poslednýkrát preverí moje sily a ako odmenu mi ponúkne výhľad na okolie. Užasnutý tu ostávam chvíľu stáť. Ani sa mi nechce veriť, že mám skalné mesto za sebou. Usporadúvam si dojmy z jeho prechodu a otváram čutoru s pálenkou, aby som pripil silám, ktoré ho stvorili!

Čierna hora, Rozsypaná skala a Roháčka

Lesný chodník za skalným mestom pomaly klesá a privádza ma na lúku s chatou U smelého srnca. Keďže ide o poľovnícku chatu, tak si s úsmevom predstavujem „smelého“, ktorý by sa tu v čase poľovačky producíroval. Ale chata je to pekná. Z prameňa si dopĺňam vodu do fliaš a po lesnej ceste za ani nie dvadsať minút prichádzam na vrchol Čiernej hory. Bol som na mnohých vrcholoch, ale tento ma neskutočne očaril.

Na okraji čistinky sa týči mohutný blok skál a balvanov, ktoré na severnej strane takmer kolmo klesajú do hĺbok. A z nich je úžasný výhľad! Pred sebou mám ako na dlani celý Šariš. Spoznávam nielen kopec, na ktorom stojí Šarišský hrad, ale aj šarišské stráže – vrchy Lysú stráž a Stráž nad Finticami. Na horizonte sú to zas hrebene Čergova, Braniska a Slanských vrchov. Vrchol ma neskutočne silný „genius loci“. Preto sa ani nečudujem, že je pútnickým miestom. Na bralách stojí božia muka a socha Madony. Miesto hodné zamyslenia… Po nabažení sa výhľadu schádzam na čistinku, kde si staviam stan. Idem nazbierať drevo na oheň a znovu sa vraciam na bralá, z ktorých sledujem do tmy sa haliacu krajinu. Potom zapaľujem oheň, varím na ňom večeru a s kľudom v duši do hlbokej noci vnímam atmosféru miesta.

2. deň

Ráno vstávam ešte za tmy. Aj keď je máj, tu hore poriadne cítiť ranný chlad. Pomaly sa vymotám zo stanu, teplo sa obliekam a opäť idem na vrchol. Čochvíľa sa začnú farbiť ranné zore. Je úžasné sledovať, ako sa krajina postupne zobúdza. A najkrajší okamih je, keď sa slnko vynorí na obzore. Tieto momenty mám najradšej. Škoda len, že trvajú tak krátko.

Ako sa ráno preklopí do dňa, balím tábor a vyrážam. Medzi Čiernou horou a Roháčkou sa nachádza pásmo brál volané Rozsypaná skala. Značka nevedie priamo po nich, ale ich obchádza, no preliezť si aspoň kratší úsek stojí za to! Netreba sa dať odradiť hustým lesom ani členitým terénom. Aj tu je z viacerých miest vidieť Šariš a jeho pohoria. V podstate sa dá povedať, že vrchol Čiernej hory a Rozsypaná skala akoby boli pokračovaním skalného mesta. To už prichádzam na najvyšší bod pohoria, Roháčku, volanú Talafúsov vrch. Len škoda, že z vrcholu nie je žiadny výhľad, preto sa tu nezdržujem a po zápise do vrcholovej knihy zostupujem do sedla pod Roháčkou.

Na Malolodinských (Lodinských) a Hornádskych lúkach

Zo sedla mnoho turistov zostupuje dole do Margecian. Podľa mňa však robia chybu, lebo keby pokračovali ďalej, dostali by sa do atraktívnej oblasti Hornádskych lúk, ktorá určite stojí za návštevu. Zo sedla zbieham pozrieť poniže stojaci „kamenný košiar“. Totižto, v minulosti bola Roháčka bez lesov a pásol sa tu statok, ktorý v ňom trávil noc. Po jeho prehliadke sa vraciam späť a cez lesy pokračujem ďalej.

Za cestou spájajúcou Margecany s Prešovom zostupujem do plytkej doliny. Až keď som takmer po ramená v pŕhľave, uvedomujem si, že kufrujem. Potvrdzuje to aj pohľad do navigácie. Značka vedie kúsok povyše, tak predierajúc sa húštinou prichádzam k lesu, kde sa na ňu napájam. Neskôr ma vedie lúkami k rázcestiu nad Klenovom. Vidím tu samé elektrické ohradníky, medzi ktorými lavíruje chodník. Tesne pred tým než vstúpim do lesa, sa mi otvára pohľad na údolie Sopotnice a vrchy Sedlickej brázdy. Krajina je to veľmi ľúbivá a už teraz sa teším, keď sem pôjdem na turistiku.

V lese pomaly stúpam hore miernym svahom. Vrchol Bystrej obchádzam a onedlho sa dostávam na veľkú lúku. Zastavujem sa na nej, očarený pohľadom na Šarišký hrad a Slanské vrchy. Tu sa začína mimoriadne krajinársky hodnotné územie tzv. Hornádskych lúk. Ide o dve oblasti, a to západnejšie situované Malolodinské (Lodinské) lúky a východnejšie Hornádske lúky. Sú zovreté lesmi a majú podobu prírodného parku. Krásne prostredie určite dopomohlo k vzplanutiu mnohých lások. O jednej, aj keď nenaplnenej, svedčí malý pamätník umiestený na kmeni starej borovice. Otvorený terén mi umožňuje dobre vidieť na okolie. Priestor medzi lúkami vypĺňa hustý a ťažbou takmer neporušený les. Cestou míňam niekoľko miest, kde sa dá posedieť, prenocovať v búde alebo sa ukryť pred nečasom v podstreší lesnej chaty.

Cesta do Ruských Peklian

Chodník za Hornádskymi lúkami postupne klesá až k miestu, odkiaľ ma smerovka značky nasmeruje na prudko klesajúcu zvážnicu. Je plná voľne ležiacich kameňov a musím dávať pozor, lebo stačí zle stúpiť a som na zemi. Veľkým pomocníkom sú mi paličky, ktoré mi pomáhajú udržiavať rovnováhu. Keď zostúpim do doliny, usádzam sa na pni a študujem mapu. Čaká ma krátky úsek po ceste k Prokopovmu mlynu, ktorý zdolávam pomerne rýchlo.

Po lávke prechádzam ponad Sopotnicu a cez borovicový les prichádzam na križovatku značiek volanú Hradská, rázcestie. Križuje sa ich tu viacero, ale okrem červenej – Cesty hrdinov SNP ide o miestne trasy. Vlastne v celej oblasti Sedlickej a Chminianskej brázdy vznikla v poslednej dobe hustá sieť lokálnych turistických chodníkov. Avšak ako som sa sám mohol presvedčiť, ich značenie nie je v takej kvalite, akú majú turistické trasy vyznačené značkármi Klubu slovenských turistov.

Z rázcestia klesám dolinou k obci Ľubovec. Podľa mapy by sa tu mala nachádzať krčma a len dúfam, že bude otvorená. Lebo ako bola noc chladná, tak sa cez deň teplota vyšplhala k 30 °C. Preto len tak prahnem po odpočinku s dobre vychladeným pivom. Do dediny vchádzam pri OcÚ, vedľa ktorého krčma stojí. Sláva, je otvorená, tak sa usádzam na terase a dobré dve hodiny si tu v tieni hoviem. Keď sa cítim oddýchnutý, vyrážam a po asfaltovej ceste prichádzam do neďalekých Ruských Peklian. V ich centre vybudovalo neformálne združenie Bobuška prístrešok, kde sa dá nielen oddýchnuť, ale aj prespať. Ďalšie prístrešie je situované približne 500 metrov od obce a to v doline Peklianky, v lokalite Vlčie. V tomto prípade ide o zastrešenú terasu poľovníckej chaty, takže treba mať na pamäti, že prístrešie možno využiť len v prípade núdze.

Skalka, vyhliadka a útulňa

Ako sa deň začína pomaly preklápať k večeru, rezko kráčam lesom. Z rázcestia pod Tlstou sa za štvrťhodinu dostávam k ďalšiemu, volanému Kašajovka, kde ma zláka ku krátkemu oddychu prístrešok stojaci na okraji lúky. Údaje zo smerovníka hovoria, že do cieľa dnešného dňa, k vyhliadke Skalka mi to bude trvať ešte asi polhodinu. Preto vstávam a úsek rýchlo zdolávam. Postupne klesám k bralnatému masívu, v ktorého dolnej časti sa nachádza útulňa Skalka.

Konečne som tu. Rýchlo sa vybaľujem a hneď idem zbierať drevo na oheň. Pravdupovediac, som celkom unavený, preto pri ňom dlho nesedím a dohárajúcu pahrebu onedlho hasím vodou. Potom len zaleziem do útulne a ani neviem ako, zaspávam.

3. deň

Ráno tradične vstávam na svitaní. Na ohni si pripravujem raňajky, od ktorých občas odbieham fotografovať. Včera podvečer som od únavy ani neregistroval tunajšie výhľady, tak ich obdivujem až teraz. Vidieť hlavne údolie Hornádu so železničnou traťou a protiľahlé vrchy Hrad, Jánošíkovu baštu či Holicu. Na východe sú to Slanské vrchy a obec Kysak.

Obišovce, hradisko Stráža, jeden hrad a jeden hrádok

Dnešný deň sa bude niesť tak trochu v dejepisnom duchu. V pláne mám návštevu nielen hradiska Stráža nad Obišovcami, ale aj malého hrádku priamo v dedine a Obišovského hradu na vrchu Zámčisko. Preto sa hneď po raňajkách zbalím a vyrážam.

Vraciam sa kúsok naspäť a za pomoci mapy terénu prichádzam k valom hradiska. Najlepšie je ich vidieť v severnej a západnej časti. Motám sa tu celkom dlho, ale čas ma súri a musím sa pobrať ďalej. Lesom schádzam ku značke, po ktorej za 30 minút prichádzam do Obišoviec. Od kamarátky, košickej archeologičky, viem, že sa v jej západnej časti nachádza malý stredoveký hrádok. No dostať sa k nemu je hotové umenie. Z troch strán ho obklopujú ohradené pozemky a len od železnice je ako tak prístupný. Keďže zárez trate zničil pôvodný terén, tak sa k nemu musím štverať takmer štvornožky hore príkrym svahom. Pozostatky hrádku majú tvar zrezaného kužeľa, pričom výrazná priehlbina uprostred nich je pravdepodobne pozostatkom veže. Na severnej strane je dodnes pekne vidieť priekopu.

Späť sa musím vrátiť rovnakou trasou. Až v dedine sa dozvedám, že som mal šťastie, lebo na trati často hliadkuje polícia a dáva pokuty ľudom skracujúcim si po nej cestu do Kysaku. V malých potravinách si kupujem pivo a po jeho vypití vyrážam vpred. Postupujem rozsiahlymi lúkami až pod kopec Zámčisko, na ktorom stoja ruiny Obišovského hradu. Naposledy som tu bol s kamarátom Šobulom v roku 1982. Od tých čias sa tu toho veľa zmenilo. Pod hradom pribudol prístrešok a ruina sa dočkala čiastočnej opravy. Na jednom z múrov je umiestnená pamätná tabuľa pripomínajúca archeológa Bela Pollu, ktorý hrad v roku 1962 skúmal. Areál hradu si podrobne prezerám a konfrontujem ho so spomienkami spred 40-tich rokov. Našťastie, v tomto prípade sa stav ruiny jednoznačne zmenil k lepšiemu. Zároveň verím, že keď sem prídem nabudúce, nájdem hrad v ešte lepšom stave ako je dnes.

Na Šariši

Z hradu sa presúvam cez lúku k lesu, kde by som sa mal napojiť na žltú značku vedúcu z Ličartoviec do Sopotnickej doliny. Hneď za lesom sa na ňu napájam. V týchto miestach ma pri plánovaní túry zaujali na mape zvyšky opevnenia z obdobia Druhej svetovej vojny. V teréne nie sú pozostatky zákopov veľmi výrazné, ale môjmu pozornému oku neuniknú, tak ako mi neunikla jedna hrdzavá nábojnica ležiaca na zemi. Keď si ju v dlani prezerám, najradšej by som bol, keby sa vojnové artefakty nedali nikdy nikde nájsť. Preto dúfam, že sa aj súčasná vojna čoskoro skončí a agresor odíde na smetisko dejín.

Z pochmúrnych myšlienok ma vytŕha dážď, ktorý sa spustil z tmavého mraku. To sa nachádzam pri starej božej muke, kde značku opúšťam. Poľnou cestou obchádzam masív Ostrej a prichádzam k prístrešku Vrábľovec, v ktorom sa ukrývam. Dojedám tu a dopíjam posledné zásoby a hneď ako prestáva pršať, opäť vyrážam. Na konci lúky sa ponáram do šera lesa. Onedlho znovu idem cez lúku, z ktorej krásne vidieť Slanské vrchy.

Z rázcestia Nižná Ščerbova hora klesám do doliny Novoveského potoka. Veľmi ma hnevá, že sa na záver túry dostávam do oblasti rúbanísk, kde hučia motorové píly a jazdia LKT-éčka. Priam alibisticky si hovorím, „raz darmo, sú to hospodárske lesy, v ktorých nie je hlavným poslaním rekreácia“... Za menšou vodnou nádržou vstupujem do Drienovskej Novej Vsi. Pomaly idem dedinou až na križovatku s hlavnou cestou, kde sa pri TIM Drienovská Nová Ves moja túra končí.

Záverečné punktum

Ale aké by to bolo, keby som na záver túry nešiel spláchnuť z hrdla prach z ciest a chodníkov? No v mojom prípade by to bolo jednoznačne netradičné zakončenie, preto sa u miestnych chlapov vyzvedám, kde tu majú krčmu. Posielajú ma k OcÚ, kde sa nachádza. Pohodlne sa v nej usádzam a pri pive zhodnocujem celé putovanie.

Krajina Čiernej hory ma veľmi uchvátila. Hneď úvodná návšteva Štefanskej Huty s technickými pamiatkami nasadila vysokú latku očakávaní, ktorú ale hravo prekonala divočina v oblasti Roháčky a skalného mesta Koľvek. Samotný vrchol Čiernej hory so svojou špecifickou atmosférou a výhľadom sa mi hlboko vryl do pamäti. Mimoriadne krásna bola oblasť Malolodinských a Hornádskych lúk, ktoré mi pripomínali nefalšovaný anglický park.

Po ceste som natrafil na viacero stavieb, kde sa dá prenocovať alebo ukryť pred dažďom či búrkou. Najmä útulňa Skalka ma prekvapila svojou jednoduchou účelnosťou, ktorá by mohla byť inšpiráciou pre stavby podobného charakteru. Ani s dopĺňaním vody som problém nemal. Načerpal som si ju priamo pod vrcholom Čiernej hory z prameňa pri chate U smelého srnca, ďalej z prameňa nad chatou Klenov a zo studničky pod Lysou. Samozrejme, vždy som si ju vypýtal v obciach, cez ktoré som prechádzal. No a krčma v Ľubovci bola taktiež veľmi príjemným oddychovým bodom na trase. Som rád, že som bol po štyridsiatych rokoch znovu na Obišovskom hrade a zároveň som navštívil hradisko Stráž a hrádok v Obišovciach. Preto, keď si to celé zhrniem, nemôžem inak povedať, len že som s prechodom Čiernej hory mimoriadne spokojný.

Z krčmy odchádzam až tesne pred odchodom vlaku. Rýchlo sa presúvam na stanicu, kam za malý moment prichádza osobný vlak. Skôr ako v neďalekom Kysaku prestúpim na rýchlik, symbolickým pozdravom „Vale!“, sa rozlúčim s krajom, v ktorom som strávil tri krásne dni.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek