Keď som v roku 2019 vybehol na najvyšší kopec Koralpe, všimol som si, že medzi spolkovými krajinami Štajersko a Korutánsko sú celkom slušné kopce. A tak vznikol nápad prejsť horami z domu do Slovinska. Nie naraz, na to nemám, ale na etapy.

Prvé roky som príliš neveril, že to v tomto živote stihnem. Ale vlani som to zobral ako bojovú úlohu. Takže sa mi podarilo dokráčať z domu do Mariboru, kde mám kolegov, ale aj do Kamnických Álp, ktoré som si obľúbil. Nuž a trasy sa vetvia práve na Hühnerkogeli, čo znamená, že som na kopec vybehol trikrát, zakaždým z inej strany.

1. Výstup zo Soboty (Soboth)

Prvý výstup som absolvoval počas neskorej jari. Auto som odstavil na peknom odpočívadle a išiel som na prechádzku. Prvé kilometre som putoval krajom asfaltky. Vďaka tomu som išiel cez dva viadukty a míňal som štajerskú osadu Sobota (Soboth). Sídlo sa pýši titulom “dedina turistov” a návštevníkov víta obrovskou vibramou.

Je tu veľa značených chodníkov, ale prvého (a dnes vlastne jediného) turistu som stretol až na hrebeni. Ešte pár metrov a prišiel som na Košenjak (Hühnerkogel, 1522 m). Slovinci sľubovali výhľad, ale z vrcholu vidno iba lesy. Je tu mapa, posedenie a kríž. Chvíľu som si oddýchol a vybral som sa po hranici.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kúsok pod vrcholom chlapi sadili stromčeky. Pre našinca nezvyčajný pohľad. Prešiel som skalky a prišiel som k svätému Urbanovi. Je to pútnický kostol takmer na hranici. Nedávno ho renovovali a nanovo omietli, takže vyzerá ako nový. Na lavičkách som zjedol obed a začal som prudšie klesať.

Je tu veľa samôt a pri obývaných sú skalky. Odfotil som na nich plamienku šidlolistú a bruneru širokolistú. V doline potoka Feistritz mala byť ruina hradu, no nenašiel som ju. Možno išlo iba o pár dier v zemi.

Celý deň sa vo vzduchu vznáša žltý prach. Je to peľ. Mám ho vo vlasoch, v nose aj v očiach. Chvíľu mrholilo a po ceste tiekli žlté cícerky vody. Ešte nikdy som nevidel takto intenzívne kvitnúť smreky.

Ráno som kráčal po asfaltke, k autu som sa chcel vracať pod cestou. Na mape bola zakreslená značka, ktorá na krátkom úseku chýbala. V teréne som zistil prečo. Značka miestneho značenia išla po starej zvážnici, ktorá spadla. Našťastie, vlani začali robiť novú cestu. Ide strmo hore, obchádza zosuv a na to klesá. Cesta ešte nebola hotová, ale potešila ma. Svahy sú tu totiž strmšie, ako som očakával, takže vybehnúť hore lesom na asfaltku bolo takmer nemožné.

2. Výstup z Dravogradu (Unterdrauburg)

Druhýkrát som išiel na kopec uprostred leta. Keďže parkovisko pri autobusovej stanici bolo plné, zaparkoval som vedľa cesty nad mestečkom. V teréne parkovisko vyznačené nie je, mám ho však zakreslené v mape.

Pár metrov som kráčal po asfaltke a zahol som na chodník. Ci pana, to je strmina! Dnešná prechádzka mala byť oddychová. Bola naozaj krátka, zabudol som však spočítať vrstevnice. Chodník viedol popri kanalizácii, ktorá išla dolu priamo po spádnici.

So stúpajúcou teplotou moja morálka upadala. Tak som sa obzeral okolo seba, akože hľadám kvetiny. Priamo na chodníku kvitli ľubovníky horské a lipkavce okrúhlolisté. Tieto rastlinky u nás bežné nie sú. Fotil som však aj kvetiny, ktoré u nás rastú všade.

Prišiel som ku kostolu svätého Jána Krstiteľa. Na tabuli písali, že má architektúru z 15-teho storočia. Za kostolom som kráčal po ceste a stúpanie bolo miernejšie.

Kdesi som sedel na lavičke. Oddychoval som. Lenže, keď som chcel vyraziť, zdola sa blížil traktor, ktorý kosil okraj lesnej cesty. Tak som počkal, kým prejde popri mne, a až potom som vyrazil. Zistil som však, že traktor ide pomalšie ako ja! Snažil som sa ho obehnúť, ale na úzkej ceste sa to nedalo. Avšak traktorista si ma všimol v zrkadle. Na chvíľu zastal, aby som ho obehol, a nato pokračoval v kosení krajnice.

Minul som horskú chatu a vybehol som na Hühnerkogel. Hoci dnes to bol Košenjak, keďže som na kopec vyšiel zo slovinskej strany. Za dva mesiace sa toho na vrchole veľa nezmenilo. Na lavičke som zjedol obed a začal som zostupovať.

Už cestou hore som zobol nejaké ovocie. Avšak cestou dolu som sa napchával ako Čenkovej deti. Hore boli čučoriedky, nižšie jahody a spústy malín. Tesne nad Dravogradom (Unterdrauburg) je veža a poniže vysoký múr. To je všetko, čo zostalo z Dravogradského hradu. Spoza múra bol pekný výhľad do hlbokého údolia rieky Drávy, po ktorej mesto dostalo meno.

Zbehol som do mesta. V jeho centre je starý kostol, ktorý slúži na kultúrne účely. Stál pred ním kameraman so slečnou, ktorá kohosi spovedala. Asi primátorku. Natáčali dokument pre miestnu televíziu. Je hic. V meste som si chcel kúpiť zmrzlinu, no sú tu iba krčmy. Tak som zašiel na autobusovú stanicu, kde som si odfotil americké dreviny, a vrátil som sa k autu.

3. Výstup z Labota (Lavamünd)

Tretíkrát som išiel na kopec od západu. Aj táto prechádzka mala byť okružná, lenže značka, ktorú mám zakreslenú na hranici, neexistuje. Tak som vyšiel na hrebeň, na rázcestie značiek pri chatke a rovnakou cestou som sa vrátil späť.

Skoro ráno som zaparkoval pri gotickom kostolíku na okraji korutánskej obce Labot (Lavamünd) a začal som šliapať. Najprv som si išiel pozrieť Dreifaltigkeit Klettersteig. Je to krátka via ferrata, ktorou zostupujú lezci po vylezení trás v malom kameňolome. Za roky, čo som tu nebol, kameňolom poriadne zarástol.

Prekrižoval som polia a za gazdovstvom som vošiel do doliny. V nej je dom, pri ktorom splaneli bugvénie. Krížom cez kríky viedli koľaje od auta, pretože ináč sa k domu dostať nedalo.

Stúpam lesom, ktorý je prekladaný lúčkami, na ktorých sú samoty, či menšie osady. Počas všetkých troch výletov sa na mňa lepia kliešte. Práve kvôli nim nosím bledé gate, na ktorých kliešte vidno. Podchvíľou stojím a oberám ich, ale dnes som po túre našiel dvoch na sebe.

Nad poslednou samotou boli vedľa chodníka skalné vežičky. Ale nie hocijaké. Boli to štíhle veže, ktoré mali často viac ako metrovú výšku. Keď som oddychoval pri prameni, išiel okolo vysmiaty pán. Hneď som sa ho spýtal, či on staval tunajšie veže. Vraj áno. Zaujímajú ho horniny a kamene si najprv obzeral, až potom ich použil ako kocky stavebnice. Milé.

Vyšiel som na hrebeň a otočil som sa späť. Cestou som si všimol mliečnik preháňavý. Túto pestovanú rastlinu som už fotil v Slovinsku aj v Rakúsku, no u nás na ňu neviem natrafiť. Nuž a nižšie ma zaujala vŕba. Rástla na nej púpava a malina. A vraj vŕba nie je ovocný strom.

Záver

Košenjak (Hühnerkogel) nie je kopec atraktívny na prvý pohľad. Ale keď máte radi samotu (počas troch túr som stretol iba štyroch turistov), radi sa zastavíte pri malinčí či čučoriedí, prípadne vás zaujímajú rastlinky, bude sa vám tu páčiť.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek