Trasa

Plešivec – Ďulová – Gerlašská skala – Veľký vrch – Rakovnica – Rožňavské Bystré – Gerlašská cesta – Veľký vrch – Farkašova samota – Slavec – Gombasecká jaskyňa – Plešivec

Z chladného údolia na vysvietenú planinu

Okolo 7.30 h ráno vystupujem v slnkom zaliatom, ale chladnom Plešivci. V marci sú dni dlhšie, preto vyrážam smerom do mesta zakúpiť niečo na pitie, pretože na planinách veľa vody nebude. Miestna krčma, kde som bol pred tromi mesiacmi je zavretá, a preto navštívim potraviny, kde neodolám akciovej ponuke „Gambáčskej 12-ky“. Pivo stiahnem „na sockára“ za rohom obchodu a dopíjam aj vodu v malej plastovej fľaške, ktorú ukladám vedľa batohu. Všímam si, že vratné „záležitosti“ neujdú pozornému oku miestnych, povedzme aktivačných pracovníčok na hmotnej núdzi. Urobím im preto radosť a „eko 30 centov“ im rád venujem, za čo mi pekne poďakujú.

S dobrými pocitmi v tele aj na duchu vyrážam popri sympatickej malej železničnej búdke s nápisom Plešivec. Popri firme alebo družstve začínam mierne stúpať hore svahmi planiny. Po prvej polhodinke ma prekvapujú výhľady k „bielym horám ďaleko na severe". Rozoznávam stolický Kohút, nízkotatranskú Kráľovu hoľu a cípiky štítov Tatier.

Za ďalšiu polhodinku som na rovine planiny, kde si dávam oddych. Načínam zásoby, banán a keksík s chuťou spotrebujem. Blížim sa k chatám a prístrešku Ďulová, ktoré si krátko obzriem. Najmä pravdepodobne poľovnícka chata žiari novotou. Napadá mi krásny článok autorky Gabriely Ferencovej spred dvoch rokov, ktorej partia na prístrešku vtedy spala a nadránom zažila tajomné vlčie vytie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Blízko ma potešia bohato zastúpené snežienky. Pri nich si spomeniem na kamaráta Laca Blaha, ktorý sa včera vydal za kvetmi do okolia Bratislavy. Rozhodnem sa preto, že mu krátko zavolám. Nadšený spomína, že to tam poriadne kvitne. Zaželáme si veľa zážitkov a pokračujeme každý v svojom.

Cestou planinou sa striedajú občasné lúčky s lesíkmi rôzneho typu, prípadne porasty borievky. Z pomerne jednotvárnej cesty ma vytŕha až nabielo žiariaca, nádherná horáreň s drevenou presklenou terasou, priam ako z rozprávky. Zhadzujem batoh a kochám sa nádherným miestom, kde by som vedel stráviť nejaký čas. Pred horárňou Veľký vrch je pekná záhrada s pár ovocnými stromami. Skutočná oáza v strede tichej planiny.

Nadšený zo zážitkov sa blížim k Serényiho cisterne, kde si dávam ďalší, krátky oddych. Zaujímavé miesto si obzerám za tlmených zvukov stroja pracujúceho neďaleko. Po desiatich minútach cesty zisťujem, že ide o mulčovací traktov. Pravdepodobne sa tu pracuje na prílišnom nezarastaní planiny.

Na Gerlašskej skale a pivný neúspech

Postupne lesy striedajú stále častejšie lúky s peknými solitérnymi stromami viacerých druhov. Predstavujem si, že o mesiac - dva a tiež na jeseň tu musí byť nádherne. Spomínam na fotky Maťa Baniariho z týchto končín v jesennom šate. Nuž, určite nie som na Plešiveckej planine poslednýkrát.

Pozvoľný výstup, prevažne lúkami, je za mnou a ocitám sa pri smerovníku Gerlašská skala. Je takmer poludnie a vyzerá to, že dnes budem mať obed skutočne luxusný, s výhľadom cez celé Slovensko. Moje už z úvodu naplnené predpoklady sa naplnia na miestnej vyhliadke. Výhľadmi na Tatry, Kráľovu hoľu, Tresník (Trsteník), Stolicu, Kohút a takmer celý hrebeň Volovských vrchov sa kochám hodných pár minút. Následne si rozkladám poživeň a vychutnávam si obed s luxusným výhľadom. Po obede si rozložím karimatku a kúsok si vychutnám totálnu jarnú pohodu aj v horizontálnej polohe.

Okolo druhej popoludní sa vydávam využiť čas, spoznať neznámy úsek a zbehnúť do dediny Rakovnica po zelenej trase. Cestou ku kóte Veľký vrch stretávam slovensko-moravský pár v rokoch. Moravák sa ma pýta, kam mám namierené. Na moje slová, že by som si dal pivo, sa hlasno zasmeje. Zisťujem, že sú z Rožňavy, ale o miestnych pohostinstvách toho veľa nevedia. „Každopádne, sa aspoň prejdem,“ hovorím si.

Zostup do dedinky po serpentínach ubieha rýchlo. Zastavujem sa len pri studničke, ktorá nebola na mape a dopĺňam si zásoby vody. Čoskoro som v Rakovnici, kde ma zastavuje miestny pán s otázkou, kde som bol a kam idem. Samozrejme nesmú chýbať „medvede“. „Vraj sa tu na jeseň nejaký motal,“ spomína starší pán. Je mi jasné, že na Tureckej oproti nejaký určite bude, ale tu na planine by som ich moc nečakal. Hovorím mu, že celkovo som videl len veľmi málo stôp a takmer žiadnu zver. „Nuž, uvidíme ako dopadne dnešná noc,“ dopĺňam bez obáv.

V dedine žiadne občerstvenie nenachádzam. Obchod ma už neláka a preto pokračujem do blízkej obce – Rožňavské Bystré. Cestou fotím pekné zákutia kraja. Počas zastávky pri miestnej pamiatke na banské časy počujem známy hlas. Je to spomínaný moravsko-slovenský pár. Pýtajú sa, ako som pochodil. Hovorím, že po krčme ani stopa. Avšak na mobile som si cestou jednu vyhliadol, blízko za rohom. Moje slová potvrdzuje tiež pán, ktorý vraj nejakú krčmu videl. Lúčime sa a po pár metroch za mnou pán, na ktorom je vidno, že by nebol proti ísť tiež, volá: „Obdivujem, že si kvôli pivu schádzal dolu.“ Zasmejem sa a zakývam mu.

Krčma je však zavretá a preto mi nezostáva nič iné ako obchod. Tam si však kupujem len kolový nápoj. Akurát prichádzam do malej škody, keď si na elektrickom ohrievači prepaľujem tepláky. To však zistím až o pár minút, keď dumám ako som k takmer diere na kolene došiel, keďže som nikde nespadol.

Magický večer a vlčie ráno na planine

Okolo 16-tej hodiny ma čaká výstup opäť na Gerlašskú skalu, kam sa vydávam neznačkovane ponad Rožňavské Bystré. Za miestnym futbalovým ihriskom sa pripájam na menej využívanú poľnú cestu, ktorá sa časom mení na lesnú. Sklon svahu naberá slušné stupne, a preto ma ešte potrápi. Za hodinku som hore, kde sa teším na večer na Gerlašskej skale. Myslím, že v piatkový večer ešte niekto dôjde, ale úžasný večer na fantastickom mieste trávim nakoniec sám.

Popri večeri sledujem pomaly zapadajúce slnko za rudohorské vrchy a meniace sa farby s tým spojené. Moje oči často priťahujú najlákavejšie objekty ako "biela sopka" Kráľova hoľa a ostrie Tatier viac vpravo. Lákavý je však aj hrebeň Volovských vrchov, ktorý je z tejto perspektívy nový. Rozoznávam známe volovské vrcholy, ako Babinú, Hoľu, Skalisko a Pipitku.

Keď padne na krajinu tma, pozriem si ešte svietiace obce a Rožňavu podo mnou a presúvam sa prespať na Gerlachovskú lúku, ktorá nie je v 5. stupni ochrany ako rezervácia Gerlašská skala.

V mrazivom ráne tichou planinou

Dokonale hviezdna noc nemá chybu. Počasie je príjemné, preto sa aj celkom dobre vyspím. Párkrát sa však prebudím a užívam si Veľký voz priamo nado mnou. Nadránom okolo 4. hodiny som čulejší a započúvam sa do zvukov, o ktorých som roky sníval. Áno sú to oni, gemerskí vlci dávajú o sebe vedieť a mne sa plní ďalší veľký sen. Dokonalé ráno je stále jasnejšie a presúvam sa na vyhliadku. Tam si všímam stále blikajúci stožiar „Kráľovky“ a rozoznateľné ostrie Tatier. Východ sa pomaly farbí do žlto-oranžova a čoskoro osvetľuje najskôr štíty našich veľhôr a biele svahy Kráľovej hole. Postupne lúče dopadajú aj na Volovský hrebeň a blížia sa do dolín. To sa s úžasným miestom lúčim a vyrážam do pahorkov planiny.

Osvietené lúčky v smere Veľký vrch sú čarovnejšie ako večer a na niektorých miestach si všímam silný mráz. Zaujímavé, že na mieste, kde som spal, taký silný mráz nebol. Každopádne, striebristo-biela farba srieňa dodáva hnedastej, jarnej farbe krajiny osobitý ráz. Viackrát sa zastavujem a fotím. Podobne je tomu o pár desiatok minút neskôr pri závrtoch pod Červeným kopcom. Blížim sa k lokalite Farkašova samota, kde zaznamenávam rušné pracovné sobotné ráno miestnych samotárov.

O čosi neskôr a ďalej sa mi podarí zle odbočiť a 10 minút postupujem mimo trasy. Neskôr sa však spamätám a podľa mapy zisťujem, že som zle. Musím sa teda vrátiť. Zastavujem sa až pri miestnej zaujímavosti - Lastovičia diera, ktorú si idem obzrieť. Je to menšia jaskyňa, kde je stále sneh. Z jej útrob cítiť prenikavý chlad.

Po prehliadke som opäť na vyhriatych lúkach a postupne začína svoj prím hrať opäť les. Podľa mapy viem, že okolie skrýva viacero krasových zaujímavosti, ale na tie sa zameriam niekedy inokedy. Po hodinke cesty sa dostávam na hranu planiny, kde stretávam krásnu slečnu stúpajúcu oproti mne. Pozdravíme sa, usmejeme a pokračujeme ďalej. Ovplyvnený stretnutím zabúdam zájsť na blízku vyhliadku pri Maštaľnej jaskyni, čo mi napadne až v polovici kopca. Mám pred sebou ešte dosť kilometrov, a tak si ju nechávam na inokedy. Na vysvietených, suchých stráňach planiny si všímam malé jarné kvietky. Blízko pri asfaltovej ceste sa prezúvam do botasiek, oddychujem a jem. Párkrát sa obzriem, či sa krásavica náhodou nevracia, ale nič. Musím sa uspokojiť s treskou a rožkami.

Kaňonom Slanej do Plešivca

Po oddychu absolvujem krátky úsek popri ceste a čoskoro sa vnáram do dediny Slavec. Na sympatickom námestíčku sa chvíľu zastavím, poobzerám a za pár minút pokračujem ďalej. Obec striedajú lúky a polia smerom k rieke Slaná, ktorá nevyzerá ako z Marsu, a k známej Gombaseckej jaskyni o pár sto metrov ďalej. V údolí je dosť teplo. Prvýkrát tento rok idem preto len v tričku s dlhým rukávom. V pekne upravenom areáli je minizoo a malá vyhliadková veža. Smerujem rovno k jaskyni, ktorá je pre verejnosť momentálne uzavretá. Páči sa mi skalnaté okolie jej vstupu a za zmienku stojí blízka Čierna vyvieračka s kameňmi porastenými machom.

Na záver ma čaká len takmer 6-kilometrový úsek lesom popod svahy ďalšej planiny Slovenského krasu – Silickej, ktorú si „naordinujem“ zas inokedy. Pomerne nezáživný úsek popri rieke Slaná spestrí len živá rómska osada so psami, našťastie (pre mňa) aj nanešťastie (pre ne) priviazanými.

Na vlak mi zostáva ešte vyše hodinky času, preto sa zastavím v krčme Acapulco, známej mi už spred pár mesiacov a so skvele načapovaným Gemerom túru Gemerom zakončujem.

Záver

Prvých, jarných 50 km Plešiveckou planinou skutočne stálo za to. Síce v menej lákavej, skorej jari planina nehrala farbami ako na jeseň alebo nehýrila sviežou zeleňou skorého leta, každopádne sa mi tu veľmi páčilo. Zaujímavé strmé svahy planiny, pahorkatinová krajina na jej vrchole a najmä fantastická vyhliadka Gerlašská skala, sú úžasné miesta, ktoré stojí za to vidieť a zažiť. Bezchybná noc so stovkami hviezd a ranné zvuky vlkov dotiahli túru priam do dokonalosti. Na druhý deň ma potešili početné závrty smerom k Farkašovej samote a dokonalé ticho pri Lastovičej jaskyni, ktoré sa nieslo až k hrane planiny nad Slavcom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek