Štvrtý deň

Ráno sa opakuje ako predošlé. V horách vyčíňa rýchlo sa prevaľujúca oblačnosť. Na terase je teplučko, slnko hreje, ale predpoveď hlási prehánky a silný vietor! Snáď okrem vedúceho zájazdu už nikto neverí zázraku, že by nám umožnili túru na chatu. A tak si ani veľmi nemusíme prebaľovať ruksaky či sa ponáhľať. Pôjdeme do sedla nad dedinkou, a potom náhornou planinou, cez ďalšiu dedinu menom Matat sa vrátime.

Trasa

Imlil – sedlo Tizi n'Mzik (2480 m) – pláň 2673 m – sedlo Tizi n'Oudit (2220 m) – Matat (trasa a trasa na wikiloc.com/hiking-trails/)

(prevýšenie cca 800m, dĺžka cca 13 km)

Oproti včerajšku dnes od začiatku stúpame. Sme rovno pod sedlom Tizi n'Mzik (2480 m). Nad dedinou máme po pravej strane vodopád. Postupujeme priamo dolinou hore, nie je kam zablúdiť. Prechádzame hájom vlašských orechov s potokom. Občas chodník mizne pod snehom. Ideme okolo uvítacej tabule "Toubkal National Park". Chvíľami slnko strieda oblačnosť, zavše nepríjemne prší. Tak sa nám predstavuje “apríl” vo februári v severnej Afrike vo výške 2000 m. Dnes teda zatiaľ počasie nič moc.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Úbočia kopcov sú porastené nízkymi stromami podobnými našim borievkam. Ide o Juniperus thurifera (Spanish juniper, španielska borievka). Je nazývaný stromom života, pretože hral dôležitú úlohu v živote tunajších horských obyvateľov. Poskytoval drevo na varenie a kúrenie. Taktiež sa používal v liečiteľstve. V súčasnosti je chránený. Miestami sa snažíme pod ním schovať, ale sú tu jedince malého vzrastu. Asi v polovici stúpania sa míňame s oproti schádzajúcimi miestnymi berbermi, nesúcimi len bandasku vody. Stúpame a stúpame, počasie sa neustále mení. Napokon sa ocitáme vo vytúženom sedle. Teraz sa do nás začína opierať sľubované vetrisko.

Je tu kamenná útulňa. A všadeprítomný vietor. Než sa stihneme pozrieť do mapy a pofotiť, prichádza pán s mulicou. Ozrejmujem ostatným, že takto pred štyrmi rokmi, keď sme stúpali do sedla nad Tacheddirtom, nás predbehol postarší slepec s mulicou, aby nám hore ponúkol občerstvenie v podobe keksov, tyčiniek, koly a podobne. A vtom sa zjavuje domorodec. Je to ako z rozprávky. Okamžite si rozkladá pomaranče, lis a poháre. Presne ako to býva cestou na chatu pod Jebel Toubkal. Som nadšený, že aspoň dnes niečo zažijeme, ako keď som tu bol prvý krát. Staviame sa do radu. Mulica si pochutnáva na šupkách od pomarančov a my na čerstvom džúse.

Napokon sa poberáme stúpať chodníčkom povyše útulne. Strieda sa sneh so šotolinou a kríkmi. Nápory vetra sú čoraz väčšie. Oproti na štítoch nad 3000 m sa aj dnes čerti ženia. Prekonávame necelých 200 výškových metrov. Stojíme na nenápadnom bezmennom vrchole, naše navigácie a barometre ukazujú približne výšku 2673 m. Nachádzame zopár väčších skál. Ale nestačia ako útočisko pred vetrom, a tak si svorne sadáme na zem. Rýchle občerstvenie a ponáhľame sa ďalej.

Prechádzame hrebeňom niekoľkých malých zoskupení ďalších skál, v ktorých obchádzame zopár priam gigantických borievok. Je to ozaj zážitok, koľko rokov majú? (Táto otázka asi každého okoloidúceho musí napadnúť.) Nakoniec za poslednou vyvýšeninou si opäť sadáme. Kocháme sa pri pohľade protiľahlý kopec, ako inak, je ním zo včerajška Aourirt n’Ouassif (Tawdja, 2726 m).

Teraz začína skutočná náhorná plošina s malými kríkmi, inak nikde-nič. Možno na jar sa tu budú pásť stáda kôz. Trúsime sa, každý si ideme po svojom, so svojimi myšlienkami, pocitmi. Fotíme si neobyčajnú prírodu. Na konci pláne zabočíme prudko na západ. Ak by sme tak neurobili, bol by následný zostup asi značne komplikovaný, ak vôbec možný, ako uvidíme, keď budeme schádzať popod neho.

Klesanie je prudké. Delíme sa na dve družstvá, ako inak “rýchlici” a “vlekári” (tí čo sa vlečú). Podložie je z relatívne stabilných kameňov. Pre prípad uvoľnenia balvanu sa naše druhé družstvo snaží byť vľavo od “rýchlikov” pod nami. Zavše nás vediem na sneh. Podmienky nehrozia spadnutím snehového splazu, tak si vykračujeme a premáčame topánky v topiacom sa snehu. Nižšie navôkol sú statné borievky, ako aj v kopci oproti.

Dole sa čakáme. Sme v sedle Tizi n'Oudit (2220 m). Sneh vymenilo červené ílovité blato. Pripomína hlinu, z ktorej sú starodávne tehly a omietky domov. Klesanie do dedinky je rýchle. Ako postupujeme, zem je suchá až prašná. Panuje tu jar. Občas sú borievky. Konečne mám pocit, že som v Afrike. K nám do doliny pozerá včerajší vrchol Aourirt n’Ouassif (Tawdja, 2726 m), za ním sa vypína masív kopca lyžiarskeho strediska Oukaimeden (z odvrátenej strany) s vrcholom Adrar (3262 m). Prechádzame okolo akýchsi starých kamenných obydlí s ohradami, asi slúžia pastierom kôz. Schádzame do dedinky Matat. Pôsobí vymreto, míňame len zopár miestnych. Napokon zaprášení šliapeme po hlavnej ceste Asni – Imlil. “Rýchlici” zastavujú minibus. My “vlekári” takmer v polovici stopujeme minidodávku. Šetríme tým viac ako hodinu dupania po asfalte.

Večer balíme na odchod z hôr. Náš pobyt tu sa končí, pokračujeme v dohodnutom itinerári. Pôjdeme na deň k Atlantickému oceánu a potom na trojdňový výlet do marockej Sahary. Bez absolvovania uvedených miest by to bolo pre prvonávštevníkov vcelku nekompletné objavovanie tunajšieho kráľovstva. Isto, strecha Atlasu počká na tých, čo po nej neprestanú túžiť.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek