Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Prechod Cesty hrdinov SNP za 19 dní
Prechod Cesty hrdinov SNP za 19 dní Zatvoriť

Rozhovor Prechod Cesty hrdinov SNP za 19 dní

Roland Régely prešiel v máji 2022 najdlhšiu turistickú trasu na Slovensku - Cestu hrdinov SNP, ktorá má dĺžku 770 km, za 19 dní. Trasa viedla z Duklianskeho priesmyku na Devín. Natočil dokument Cesta hrdinov SNP za 19 dní: Chodiť, jesť, spať a dokola, ktorý mal premiéru 15. 2. 2023. Zo svojej dobrodružnej cesty naprieč Slovenskom napísal knihu, aby sa v nej podelil o svoje zážitky.

Mohol by si sa nám predstaviť?

Moje meno je Roland. Narodil som sa v Bratislave, doma sa cítim najmä na horách a v lese. Vyštudoval som marketing na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde som spoznal svoju manželku, tiež hikerku, Aďku. Rád cestujem po celom svete a ešte radšej o tom všetkom píšem blogy a rozprávam dcérkam Eliške a Nine. Chcem zdolávať najdlhšie turistické trasy sveta a mojím tajným snom je byť chatárom a vysokohorským nosičom v Tatrách.

Čo bolo Tvojou hlavnou motiváciou prechodu SNP?

O Ceste hrdinov SNP som sa dozvedel pred pár rokmi a pamätám si, že som si vtedy povedal, že to nie je pre mňa. Milujem veľké kopce, tatranské štíty a toto bolo skrátka mimo mojich zvyklostí. Všetko sa zmenilo, keď ma známy vzal na pár dní do Malých Karpát. Pričuchol som vtedy k "esenpéčke" a okamžite som si povedal, že to chcem skúsiť prejsť. Prvý plán počítal s tým, že to prejdem postupne, teda po častiach. Ja som však v tomto tak trochu extrémista a neuspokojil som sa s pocitom, že by som to mal ísť rok alebo dva, a tak vznikla myšlienka súvislého prechodu. Popri full-time práci a dvoch malých deťoch je to však najmä o plánovaní a príprave. Preto som trénoval šesť mesiacov a trasu som mal podrobne naštudovanú. Aj napriek tomu ma tam mnohé veci prekvapili. Hlavnou motiváciou bolo určite zažiť dobrodružstvo. Chuť bola veľká, času málo, a preto som sa rozhodol absolvovať to za menej ako tri týždne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Mal si počas cesty krízu? Ako si ju prekonal?

Za seba musím povedať, že krízy prichádzajú často. Niekoho to stretne už na druhý deň, mňa si to počkalo približne v polovici cesty. Odvtedy sa kríza objavovala permanentne, každé ráno. Ale vtedy treba mentálne zabojovať a nohy sa nejak pridajú. Ak sa obzriem spätne, boli tam dve veľké krízy, kde som bol skutočne pár minút od toho, aby som nasadol na vlak a išiel domov. Pri prvej mi pomohlo, že som psychicky a fyzicky zdevastovaný spolu s parťákom objavil pár pív na útulni Gálová pred Telgártom. Tento malý moment ma nesmierne nakopol do ďalšej cesty. Alkohol samozrejme propagovať nechcem, no dve pivá sa vtedy postarali o reštart hlavy, ktorý som potreboval. Ďalšia kríza prišla v Čičmanoch, kde som sa, žiaľ, otrávil jedlom. Na druhý deň som zostal niekoľko hodín ležať na ubytovaní a každý pohyb bol pre mňa utrpením. Napokon ma nakopli desiatky správ od mojich blízkych, ktorí mi priali skoré uzdravenie a zároveň ma chceli vidieť na Devíne. Takže vtedy som skutočne uveril, že je to 80 % hlava, 20 % nohy.

Čo všetko obsahoval Tvoj batoh?

Na Cestu hrdinov SNP som sa zbalil do päťdesiatlitrového batoha, ktorý s vodou a trochou jedla vážil približne 12 kg. To, ako sa človek zbalí, považujem popri obuvi za jednu z najdôležitejších vecí. Investoval som do ľahkej výbavy, čo síce nebolo lacné, no ukázalo sa, že to bolo naozaj dôležité. Videl som a stretával množstvo ľudí s otlakmi na nohách, pľuzgiermi na ramenách a tiež problémami s kolenami. Ísť to s dvadsaťkilovým batohom je možno frajerina, ale telo pri prevýšeniach na prechode neskutočne trpí a človek si koleduje o problém, ak to ignoruje. Mal som najmä merino oblečenie, z každého tak jeden, maximálne dva kusy. Pribalil som páperku, nepremokavú bundu, buffku, flísku, čo som neskôr v Nízkych Tatrách, ale aj v studených dolinách ocenil. Bral som so sebou aj fotovybavenie, GoPro kameru a ľahkého drona.

Ako si čelil nepriaznivému počasiu?

Musím povedať, že prejsť Cestu hrdinov SNP je zo značnej časti založené aj na šťastí. Konkrétne, ak máš šťastie na počasie, môžeš zrýchliť a tiež si to môžeš celé krásne užiť. Nám z devätnástich dní pršalo asi dva dni. To sa nedá nijak inak nazvať, len ako šťastie. Počasie si človek nenaplánuje. Chvíle, kedy prší celý deň, sú nepríjemné. Mal som nepremokavé veci, no dážď stále naráža do psychiky a keď máš zdolávať desiatky kilometrov a všetko je totálne mokré - nie je to ľahké. Mne dokonca premokli nepremokavé ponožky a v topánke som mal dva dni príjemný bazénik. Boty za noc nestihnú vyschnúť, takže najťažšie bolo, ráno si ich obuť a začať opäť šliapať. Bolí to a je to nepríjemné, ale dá sa to zvládnuť.

Aká bola Tvoja fyzická príprava?

Príprava trvala zhruba šesť mesiacov. Počas nej som sa snažil čo najviac simulovať podmienky na esenpéčke. Plne naložený batoh som nosieval aj doma pri upratovaní či prechádzkach vonku. Dokonca som tak chodil dva až trikrát do týždňa do práce. To bolo približne 14 kilometrov denne. Mnohí sa chytali za hlavu, keď ma videli a ja sa im vôbec nečudujem, ale chcel som sa držať plánu. Taktiež som si robil z Malých Karpát tréningové centrum. Raz som išiel na Kamzík z Peknej cesty aj trikrát za deň. Chcel som si nasimulovať výšľap na Kráľovu hoľu alebo som si niekoľkokrát prešiel Štefánikovu magistrálu v noci a sám. Pre mnohých sú to asi nepochopiteľné veci, no ja som v tom videl zmysel a zrejme aj vďaka tomu si kolená a šľachy zvykli na záťaž a na ceste som v tomto ohľade nemal problémy.

Ako si vnímal meniacu sa prírodu od východu na západ?

S mojim parťákom Mirom sme sa nestíhali čudovať, ako veľmi sa menila krajina. Niekedy to bolo z kilometra na kilometer, z hodiny na hodinu. Východ je naozaj divoký, ale zapíše sa človeku pod kožu. Všade nás vítali s otvorenou náručou, ponúkali sprchu, pivo a žiaľ aj alkohol. Kto odmietol, vyslúžil si veľavravné pohľady miestnych. Nepáčilo sa mi, že východná etapa obsahuje veľa asfaltových ciest, ktoré sú v spojitosti s horúcim počasím veľkou skúškou psychiky aj fyzičky. Za Košicami však začína naozajstná divočina, Volovské vrchy. Táto etapa sa mi mimoriadne páčila. Za celý deň sme stretli len pár ľudí, niekedy ani jedného. Skôr sme mali šťastie na zvieratká. Je úžasné sledovať, ako sa lúky striedajú s lesmi a malebné dedinky s mestami.

Ako si sa stravoval a ako si riešil každodenné prenocovanie?

Mali sme so sebou varič a dehydratované jedlá, takže sme boli viac-menej sebestační. Na východe nám pomáhal aj môj známy, ktorý nám pravidelne nosil stravu či lieky. Denne som potreboval prejsť približne 43 km a preto som sa rozhodol, že ak bude možnosť prespania v útulni, chatke či apartmáne, určite ju využijem. To sa nám, až na pár výnimiek, podarilo. Párkrát sme spali pod širákom a žiaľ, počas týchto nocí som toho veľa nenaspal. Každý deň nové prostredie, veľká únava, to sú faktory, ktoré u mňa spôsobili, že som nevedel zregenerovať. Ak sa aj podarilo, po pár hodinách som sa prebral a môj mozog mi hovoril: „Tak a môžeš pokračovať.“ Často som sa budil už o tretej ráno a v bdelom stave čakal na svitanie, kým môžeme opäť pokračovať.

Aké myšlienky si mal počas cesty?

Pri peších prechodoch, ako je tento, sa toho v hlave odohráva skutočne veľa. S výnimkou pár miest sme mali neustále vypnuté mobilné siete a šokovalo ma, ako rýchlo som si na jednoduchý život bez internetu či správ zvykol. Je to totálna práčka na mozog. Človek má zrazu na všetky svoje myšlienky veľa času a dokáže si ich krásne usporiadať. Odporúčam to naozaj každému. Mne osobne to dalo veľmi veľa. Vnútorne som sa upokojil a uvedomil si, že v jednoduchosti je krása. Je to klišé, ale naozaj to funguje. Chodiť, jesť, spať a dokola. Takto som fungoval 19 dní a bol to silný, povedal by som, že až duchovný zážitok.

Podelíš sa s nami o Tvoj najkrajší a najhorší zážitok?

Najkrajší zážitok bol moment, kedy sme sa ocitli na hrebeni Nízkych Tatier s mojim parťákom a dvomi kamošmi úplne sami. Bol víkend, začiatok sezóny a nepriaznivá predpoveď. Počasie bolo napokon veľmi dobré a od Chopku až po útulňu Ďurková sa nám otvorili neuveriteľné scenérie. Všetkých nás to dojalo. Krása striedala nádheru a my sme si pospevovali a vychutnávali si čaro okamihu. To bolo skvelé nakopnutie pred druhou polovicou cesty a určite jeden z najkrajších momentov.

Asi nemám najhorší moment na ceste, pretože zlé napokon po pár dňoch hneď vyšumí. Bolo však pár okamihov, ktoré neboli dobré. Parťákovi po prvej stovke kilometrov praskol malíček a kompletne mu z neho zliezla koža aj necht. Myslel som si, že je to jeho koniec. No on sa len pousmial, zabalil si to a došliapal s tým až na Devín. Pre mňa bolo najťažšie asi ráno v Čičmanoch, po otrave jedlom. Ale prekvapivo to nebolo také zlé, ako keď som v Čechách stretol partičku podgurážených mladíkov, ktorí ma chceli zmlátiť. Nakoniec to všetko dobre dopadlo.

Ako si vnímal prechod divokými lesmi?

Je to úplne iný pocit, ako keď sa človek ide prejsť mestským lesíkom. Volovské vrchy, Čergov, Veľká Fatra, Strážovské vrchy. To všetko a mnohé ďalšie miesta mi ukázali krásu našich lesov naplno. Miestami sú lesy tak husté, že človek nevidí ani na päť metrov dopredu a nevie, čo sa tam skrýva. Stretnutiu s medveďom sme sa vyhýbali pískaním, húkaním či búchaním palicami. Napokon to asi malo zmysel, lebo sme, až na jeden večer, žiadneho nestretli. Fascinuje ma, že ešte stále sú na Slovensku miesta, kde môže človek celý deň šliapať a nestretne ani nohu. Bežne sa to môže stať, keď sa vyberieš mimo značených chodníkov. Nás však prekvapilo, že to bolo priamo na najdlhšej magistrále na Slovensku. Na druhej strane, asi je rozdiel ísť to v máji a júni ako sme išli my a v auguste, kedy je na trase množstvo pútnikov.

Čo by si odkázal turistom, ktorí majú tiež svoje sny a nemajú odvahu ich uskutočniť?

Nech si nerobia veľkú hlavu ani z dlhších prechodov. Ak si to človek starostlivo naplánuje, dokáže prejsť "esenpéčku" kratšie ako býva zvykom. Nemusí pritom dávať výpoveď v práci a ísť to 30 dní. Samozrejme nikomu nejdem radiť ako to má robiť. Mne osobne skúsenosť ukázala, že na plnenie snov nie je nikdy neskoro.

Ktorá časť Slovenska Ťa zaujala a čím?

Pamätám si, ako to na mňa zapôsobilo, keď sme na trase vstúpili do prvej divočiny. Pohorie Čergov voňalo ako vianočný stromček. Volovské vrchy nás zaujali svojou rozmanitosťou a tiež tým, ako sa tam príroda spamätáva z kalamity a škodcov. Nízke Tatry majú svoju auru, od Telgártu na útulňu Andrejcová je chodník totálne magický. Veľká Fatra ma prekvapila svojou obťažnosťou, za mňa najťažší úsek. Od Kremnice až po Trenčín to na mňa pôsobilo ako jedno veľké medvedie "doupě". Úsek Českom je krásny a mne miestami pripomínal Toskánsko. Malé Karpaty sú mojím domovom a lesy už nemôžem hodnotiť, som zaujatý (smiech).

Ako si vychádzal so svojím parťákom?

S Mirom sme na seba narazili úplne náhodou, hneď prvý deň, na útulni Čierna hora pri Svidníku. Ľudsky, rýchlostne aj kamarátsky sme si neuveriteľne sadli. Jeho prítomnosť so sebou priniesla pokoj, každý problém riešil s úsmevom. V podstate sme spolu prešli takmer celú cestu. Na záver sa naše cesty rozišli, Miro mal viac času a nemal pochopenie pre môj nočný prechod Malými Karpatmi na Devín. Doposiaľ sa stretávame, zoznámili sme naše rodiny a plánujeme spoločné turistiky. Je to jedna z najkrajších vecí, ktorú mi cesta dala.

Akých ľudí si stretol počas cesty na rôznych častiach Slovenska?

Hovorí sa, že na Ceste hrdinov SNP človek stretne len výnimočných ľudí a môžem potvrdiť, že pravda nie je ďaleko. My sme putovali z Dukly na Devín, takže sme stretávali všetkých, ktorí išli opačným smerom a sem-tam sa pošťastilo dobehnúť nejakých pútnikov z nášho smeru. Ako som spomínal, na ceste sme stretli množstvo ľudí, ktorí sa nám nejak snažili pomôcť a skvele to človeku padne. Ja som sa po návrate domov viackrát vrátil, aby som na niektorých miestach na červenej značke nechal veci, ktoré unavených pútnikov potešia. Napríklad lieky, čaje, sladkosti, pivo a párkrát som na trase nechal svoju knihu, ktorú som o mojom prechode napísal.

Mal si zdravotné komplikácie počas prechodu a ako si ich riešil?

Čím som bol bližšie domov, tým bolo viac komplikácií. Napokon sa ozvali obidve kolená, to som vyriešil bandážou a bolo po probléme. Na slnku mi totálne zhoreli uši, to som si balzamoval každý deň. Otravu jedlom človek musí len vyležať, čo som v podstate urobil len sčasti, preto ma to prenasledovalo až na Devín. Pred Nízkymi Tatrami som mal pocity búšenia srdca, takže som si nasadil magnéziovú kúru, čo tiež pomohlo. Mať dobrú lekárničku je základ. Našťastie je na trase veľa miest, kde sa dajú lieky či obväzy doplniť.

Aké boli Tvoje pocity, keď si sa ocitol v cieli pod hradom Devín?

Ak sa ma niekto niekedy opýta, čo bolo najťažšie na ceste, bol to práve návrat domov. Človeku sa počas cesty miešajú pocity – raz chce dokráčať domov, inokedy to chce vzdať. V cieli je to potom zvláštny smútok. Cesta sa skončila, nohy sú síce rady, ale hlava to nejak nevie spracovať. Aspoň tak som to cítil. Bolo mi to nesmierne ľúto. Jednoduchý život na ceste mi prirástol k srdcu a návrat do reality, ktorú žijeme, bol ťažký. Nechcem tým nikoho odradiť, ale ja som sa spamätával mesiace. Pomohlo mi, keď som to dal na papier. Vydaním knihy sa moja choroba o "esenpéčke" úspešne vyliečila.

Čo si si odniesol z cesty do svojho života? Zmenil sa Tvoj pohľad na život po návrate z cesty?

Určite áno. Ak sa na to pozriem z praktického hľadiska - už pre mňa žiadna vzdialenosť nie je príliš dlhá, aby sa nedala zdolať pešo. Celé putovanie mi však dalo veľmi veľa. Vnútorný pokoj, upratanie si myšlienok a tiež som zbúral svoje vlastné stereotypy o tom, že Slovensko nemá až tak čo ponúknuť. Mýlil som sa. Byť turistom vo vlastnej krajine je obrovský zážitok. Odporúčam to každému.

Máš v pláne podniknúť ďalší zaujímavý prechod?

Určite áno. Po návrate domov som zisťoval, kedy by som sa mohol vrátiť opäť na esenpéčku (smiech). To ma však prešlo. Raz sa vrátim, ale možno, že spoločne s mojou ženou a deťmi, ktovie. Láka ma tiež zimný prechod. Zistil som, že na Slovensku máme viac ako tucet zaujímavých magistrál, takže tento rok si určite niektoré z nich plánujem prejsť. Napríklad Ponitriansku či Rudnú magistrálu a momentálne sa pripravujem na prechod Koruny Turca, čo je asi najnáročnejšia hrebeňovka na Slovensku. Láka ma Pacific Crest Trail v Severnej Amerike, ale to si šetrím na dôchodok.

Čo by si odkázal našim hikingáčom a aké je tvoje životné krédo?

Čitateľom Hikingu asi netreba nič odkazovať, lebo mnohí z nich vedia, že to najkrajšie sa skrýva niekde tam na horách a každý si odtiaľ chodí brať to, čo ho napĺňa a na oplátku tam necháva svoje problémy. Nemám životné krédo, ale viem, že chcem tráviť čo najviac času v horách. To mi bude úplne stačiť.

Rolandovi ďakujem veľmi pekne za rozhovor a prajem mu veľa šťastia na Korune Turca, o ktorej by sme sa mohli porozprávať v budúcom rozhovore.

Fotodokumentácia: fotoarchív Roland Régely

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Túra Výlety okolo Melku

Keď uháňate rakúskou diaľnicou na západ, necelú hodinu za Viedňou sa na svahu po pravej strane týči rozsiahly barokový komplex. Je to kláštor v Melku. V okolí mestečka je veľa …

Martin Knor