Po sobotnej, pomerne ľahkej túre v Sliezskych Beskydách ma čaká veľmi ťažký večer. Bratrancovi sa narodil vnuk a takú udalosť treba adekvátne osláviť. Som si vedomý toho, že Ľadonhora je kopec, ktorý so svojím prevýšením 430 m na vzdialenosti 1,5 km nikomu len tak nič neodpustí. Preto sa vytratím z oslavy ešte pred polnocou. Navyše tu máme ešte posun času, takže budem spať o hodinu menej.

Trasa

Lutiše, časť Melišovci, osada Samčíkovci – sedlo nad Melišovcami – včelnica Kašička – Vadičovský vodopád – Horný Vadičov, Kubaščíkovci – Ľadonhora – Príslop – Skríželné – Veľký Žilín – Kamenný vŕšok – rázc. pod Obelcom – Strapáčka – Brehy – Biely vrch – sedlo nad Melišovcami – Lutiše, Melišovci-Samčíkovci

Čaká ma presun do Čadce, kde sa pridám k mojim spoluturistom. Dnes sa nechám viesť. Počas oslavy som síce nazrel do plánu trasy, ale len jedným okom. V dedinke Lutiše sa za kostolom napojíme autom na modrú značku a zavezieme sa až k posledným domom osady Samčíkovci. Nechávame ho pri posledných domoch na rozšírenom okraji cesty a pokračujeme po modrej. Hneď od začiatku je stúpanie výživné. Opúšťame koryto vyjazdené traktormi, v ktorom sa pod vrstvou lístia skrýva mazľavé blato, a kráčame radšej lesom.

Po necelej polhodinke chôdze a prekonaní vyše 100 výškových metrov prichádzame do sedla nad Melišovcami. Tu si dáme krátku pauzu a ja si konečne začnem viac všímať v mape naplánovanú trasu. Čaká nás dvesto metrové klesanie. To som teda nečakal. Keď sa pýtam prečo, tak zisťujem, že predsa chceme vidieť Vadičovský vodopád. Je naozaj krásny, len po zime by som v ňom čakal viac vody. Ešte pred vodopádom sa pristavíme pri Včelnici Kašička. Na lúke sa nachádza množstvo včelích úľov a drevených sôch, náučné tabule venované včelám a dokonca úryvky zo Sládkovičovej Maríny... Nezdržujeme sa, veď sa tu plánujeme zastaviť na spiatočnej ceste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi kilometer od vodopádu prichádzame k lyžiarskemu stredisku. Milo nás to prekvapilo, veď už aj na Kysuciach je v dnešných časoch v tejto nadmorskej výške problém nájsť fungujúce vleky so zjazdovkami, ktoré kedysi bývali v každej dedine.

Prichádzame na rázcestie Horný Vadičov - Kubaščíkovci, odkiaľ nás bude čakať iba stúpanie. Najskôr mierne, s výhľadmi na okolitú krajinu a od hranice prírodnej rezervácie to začne. Nekonečné, nezáživné, prudké stúpanie lesom. Hovorím si, že Ľadonhoru zaradím medzi kopce, ktoré nemusím mať navštívené viackrát, ale ako sa poznám, nakoniec sa sem ešte určite vrátim.

Pod vrstvou lístia sa skrýva premočená vrstva blata, veď len nedávno sa roztopil sneh, postup je pomalý, paličky ostali doma. Dnes by sa veru zišli. Sú miesta, kde musíme zapojiť pohon 4 x 4 a nohám pomáhajú aj ruky. Smerom dole som postupoval systémom od stromu k stromu, ale smerom do kopca to dnes absolvujem prvýkrát. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa nám otvárajú výhľady na hrebeň Malej Fatry. Výhľad je neskutočný. O pár týždňov, keď sa aj tu zazelená lístie na povykrúcaných bukoch, ktoré sú skúšané vetrom, zimou a nepriazňou počasia, bude minulosťou. Keď si myslíme, že sme na vrchole, objaví sa pred nami ešte prudší kopec a aj tí, ktorí hore už boli, neveria svojim očiam. Ale nevzdávame sa a pokračujeme vpred. Už len kúsok a stojíme hore pri lavičke s krížom a smerovníkom s magickou nadmorskou výškou 999 metrov.

Rosničky sľubovali od nedele príchod studeného vzduchu a vietor. A veru sa nemýlili. Chvíľku sa zdržím hľadaním kešky, dáme si rýchlu desiatu, pozdravíme sa s párom turistov, ktorí boli za celý deň jediné živé duše, ktoré sme tu stretli, a poberáme sa dole smerom na Čuháreň (alias Kysucké Nové Mesto). Na severnej strane sa držia ešte zvyšky snehu, vykukujú aj snežienky. Terén je ešte šmykľavejší ako pri výstupe, navyše treba preliezať popadané stromy. Hrebienkom postupujeme až na hranicu rezervácie a tu padnú návrhy, aby sme trošku zaimprovizovali a skúsili opustiť značku a skratkou zbehnúť do doliny. No nedbám. Ale obomi smermi je to veľmi prudko dole. Skúsime sa predrať vpravo cez mladú bučinu, dole prudkým svahom na žltú značku. Podarilo sa.

Bez ujmy na zdraví sme zvládli prudké klesanie a stojíme na pevnej zemi, ak sa ňou dá nazvať premočené okolie prameňa, ku ktorému sa podľa stôp chodí napájať zver z celého okolia. Medvediu stopu sa nám našťastie zazrieť nepodarilo, hoci hore na hrebeni sa pár starších kôpok po zime ešte našlo.

Skriželné - križovatka žltej a zelenej značky. Čo teraz? Vrátime sa zelenou k zjazdovke v Hornom Vadičove a pôjdeme rovnakou trasou ako sme prišli? Ale čoby. Ešte je málo hodín. Nemáme sa kam ponáhľať, včelnica tam bude aj nabudúce, pokračujeme po žltej. Miestne bukové lesy mi pripomínajú Malé Karpaty, po pravici sa opäť ponúkajú výhľady na Krivánsku Fatru. Prichádzame však k miestu, kde sa terén zrazu akosi zdvihne a nás čaká krátke, ale o to intenzívnejšie stúpanie. Navyše treba preliezať popadané stromy, sledujúc pri tom žltú značku, ktorá je raz tu a raz zase tam. Ako keby ich značkár hádzal, ako sa mu zachcelo.

Stojíme v sedle pod Obelcom, kde sa k žltej značke pripojí červená. Odtiaľto nás k autu na konci Lutíš nečakajú žiadne extrémy, ak nepočítam rozbahnené chodníky, zničené ťažkou technikou pri ťažbe dreva, ale na to sme si na Kysuciach zvykli a obchádzame ich lesom. Ale zase na druhej strane, mali by sme byť vďační za výhľady, ktoré by bez ťažby neboli (irónia).

Kruh sa uzavrel, stojíme opäť v sedle nad Melišovcami a k autu ostáva len pár minút. Ešte si na chvíľu odskočíme do potoka, aby sme zmyli blato z topánok a aj keď unavení, môžeme len kladne zhodnotiť dnešnú túru, pri ktorej sme spoznali ďalší krásny kút Slovenska.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek