Trasa

Črmné – Strmý vŕštek - Bosorky - Žiarská hoľa - Skalka - Kotliská - Dereše - Chopok - Dereše - Vajskovska dolina - Poľana Pálenica - Črmné

Výstup

Cestu začíname s kamarátom Borisom na poľane Črmné, nachádzajúcej sa na ceste medzi Dolnou Lehotou a Krpáčovom. Na poľane je postavený masívny betónový pamätník pripomínajúci činnosť 2. čs. paradesantnej brigády počas SNP. Prechádza tu aj zelenoznačený chodník vedúci Vajskovskou dolinou. My sa vydávame žltou značkou po asfaltke na západ. Prejdeme okolo horárne, za ktorou značka opúšťa asfalt. Po výstupe lúkou sme za pár minút v sedielku zvanom Strmý vŕštek. Tu sa od nás oddeľuje červená značka, ktorá ide ďalej na západ, náš chodník sa stáča na sever. Spočiatku vedie priamo hore strmou bučinou, postupne sa zmierňuje, niekoľkokrát pretína lesné zvážnice a prechádza niekoľkými peknými čistinkami. Je tu more húb. Hríby rastú na dosah ruky, suchohríby dokonca priamo na chodníku.

Asi po hodine od Strmého Vŕška chodník sprava obchádza zalesnený vrchol Žiaru do Žiarského sedla. Ponúkajú sa prvé výhľady na Ďumbier. Za Žiarským sedlom značka odbočuje z lesnej cesty do lesa a slabo viditeľným, strmým chodníkom pomedzi rednúce stromy dosahuje pásmo kosodreviny. V nej je priesek, ale vidieť, že veľa turistov tade nechodí, takže doškriabaniu sa vyhnúť nedá. Nič to, pomôže nám myšlienka na ľudí, čo tade šli ako prví. Tí nemali ani ten priesek. Pásmo kosodreviny končí pri trojici osamelých skál, zvaných Bosorky. Odtiaľ je pekný pohľad na Ďumbier a Prašivú. Z rudohodských vrchov na juhu rozoznávame v opare len Poľanu a Vepor. Za Bosorkami má už cesta charakter klasickej hôľnej hrebeňovky so širokými rozhľadmi. Stredne náročným tiahlym stúpaním prichádzame na vrchol Žiarskej hole, odkiaľ prvýkrát vidieť samotnú Skalku s jej rozložitým južným chrbtom. Za Žiarskou hoľou chodník klesá asi 100 metrov do sedla a potom už nasleduje záverečný, polhodinový výstup na vrchol.

Vrchol

Vrchol Skalky ma vždy prekvapí. Len čo oči pretnú horizont, útočí na nás slnkom nasvietená panoráma Vysokých a Západných Tatier. Z hmly na severe sa vynárajú Salatín a Veľký Choč, za ním tušíme Babiu horu. Zreteľné sú aj vrcholy Veľkej a Malej Fatry. Hlavný hrebeň Nízkych Tatier sa tu núka na štúdium. Skalka totiž stojí akoby v ohnisku oblúka hlavného hrebeňa, takže detailne je vidieť celý masív od Králičky, cez Ďumbier, Chopok, blízky Chabenec až po Prašivú. Skalka má však vrcholy tri, takže pre rozľahlý výhľad na juh, alebo na pohľad do hĺbky rozorvaných východných zrázov treba chodiť z jedného hrbu na druhý. Uprostred tohto trojuholníka je malá preliačina, zvukovo i vizuálne dokonale izolovaná od okolia, kde sa dá zažiť skutočné ticho. Všetci kamaráti, s ktorými som na Skalke doteraz bol, si neskôr spomínajú práve na to ticho v preliačine.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zostup

Chodník na sever pokračuje po hrebeni prudkým klesaním do sedla. Následný krátky výstup na Kotliská nás už napája na hlavný hrebeň. Možností pokračovania je viacero, cez Poľanu do Demänovskej doliny, Lomnistou dolinou do Jasenia, cez Chabenec na Magurku, či modrým traverzom do Vajskovskej doliny alebo až na Kosodrevinu a Srdiečko. My sa však ešte ideme občerstviť na Chopok a odtiaľ cez Dereše schádzame do Vajskovskej doliny. V snahe vyhnúť sa tme si cestu chceme skrátiť, čo končí ako zvyčajne, zablúdením, znechutením a stratou času. Po nájdení chodníka klesáme strmo lesom až k poľovníckej chate v závere Vajskovskej doliny a odtiaľ už nekonečnou asfaltkou späť na Črmné.

Medvede sme nestretli

Správy z médií o premnožených medveďoch sme nedokázali ignorovať. Deň pred túrou som sa náhodou ocitol pri pracovisku Horskej služby na Táloch. Po ostrom a hlasnom vybehnutí záchranárskeho psa sa v okne na poschodí objavila strapatá hlava rozospatého záchranára. Hovorím mu, že plánujem ísť na Skalku a pýtam sa na medvede.
"No ... veľa je medveďov, veľa", odpovedá záchranár.
"A treba sa ich obávať?"
"No ... ja sa bojím medveďa", odpovedá úprimne
"Veď hej, každý sa bojí, ale ty by si šiel?", pýtam sa už priamo.
"No ... ja chodím na túry."
"Ďakujem."

Aby toho nebolo málo, stretli sme na začiatku akcie ráno na Črmnom miestnych chlapov a tiež sme sa ich pýtali na medvede. Zostaň dole, keď sa bojíš, znela stručná a nadovšetko jasná odpoveď. Musel som uznať nezmyselnosť mojich otázok. Napriek obavám sme predsa len šli, no celu cestu sme vykrikovali Medveď, Medveď, aby nás teda počul a mal čas utiecť. Čudné – celú cestu kričím na niekoho, koho vôbec nechcem stretnúť.

No nestretli sme ani kamzíky, pričom vrcholové partie Skalky sú kamzíčou rezerváciou. Možno iní budú mať viac šťastia. V každom prípade pri potulkách po Nízkych Tatrách si tento opustený kopec netreba nechať ujsť.

Video z vrcholu