Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kamenná izba
Kamenná izba Zatvoriť

Túra Cerová vrchovina: zaujímavosti chotára Čakanoviec

Jeden vodopád, niekoľko baní, jedno pútnické miesto a Čakanovský profil k tomu. Žiadne pohorie nie je také malé, aby sa tam nedalo nájsť niečo nové a zaujímavé, aj keď si myslíš, že ho máš celé prechodené.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+453 m stúpanie, -466 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 02.03.2023
Pohoria
Cerová vrchovina (CHKO Cerová vrchovina)
Trasa
Voda
Farkašova studňa
Doprava
Fiľakovo (vlak, autobus) - Šiatorská Bukovinka (bus)
Čakanovce (bus) - Fiľakovo (vlak, autobus)
SHOCart mapy
» č.232 Muránská planina, Slov… (1:100.000)

Cerovú vrchovinu mám rada. Každý rok si tam zájdeme aspoň na jednu prechádzku. Pred rokmi sme boli pri Šiatorskej Bukovinke pozrieť vodopád, ktorý nemal ani meno. V Geoparku Novohrad bol označený ako spätná erózia – zaujímavá geologická lokalita. Mne sa veľmi páčil, aj keď pomenovanie vodopád je možno nadnesené slovo. Toľko som dobiedzala do manžela, až vymyslel trasu a išli sme si ho opäť pozrieť. Ale nezostalo len pri vodopáde

Trasa

Šiatorská Bukovinka – vodopád Kamenná izba – banské diela – Farkašova studňa – Krúdyho bane, uhoľný sloj – Galamba – Čakanovský profil

Vodopád Kamenná izba

Z autobusu vystupujeme na zastávke Šiatorská Bukovina, železničný priechod – spomienka na časy, keď tadeto ešte vláčiky veselo premávali. Vraciame sa kúsok po ceste a pri prvej odbočke prechádzame na lesnú cestu. Prejdeme cez trať a ocitneme sa na lúčke s posedením. Využijeme ho neskôr, teraz sa ponáhľame k vodopádu. Úzkou roklinou vedie upravený kamenný chodníček. Je to len pár rokov a ja to tu nespoznávam. Posedenie na lúčke, kamenný chodníček, vyčistená roklina, žiadne chrapaždiny! Je to príjemné prekvapenie.

Na konci rokliny sa ukázal vodopád v plnej kráse. Ja som ho nazvala kvapkopád, lebo padajúce vody tu naozaj nečakajte. Ale skalný amfiteáter okolo vodopádu je úžasný. Vysoké pieskovcové steny zvierajú úzku štrbinu cez ktorú sa plazí voda a kvapkami padá na zem. Pieskovcové steny držia vlhkosť a darí sa tu drobným machom a steny sú krásne sfarbené – hrajú všetkými odtieňmi zelenej. A aj uši si prídu na svoje! Zrnká piesku sa odlupujú od steny a vydávajú zaujímavý šuchotavý zvuk. V tichu pôsobí priam hororovo. Pri prvej návšteve sme sa prebíjali náletovými drevinami a popadanými stromami k vodopádu, teraz nás k nemu priviedol chodníček s upravenými schodíkmi. Dlho sme sa tu vytešovali, ale máme pred sebou ešte kus cesty. Na lúčke sme si dali kávičku, plus zázvorového frťana na zahriatie a pokračovali sme ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Uhoľné bane

Teraz prišli na rad Ľubkove priority. Po železničných podvaloch sme prehopkali do ústia vedľajšej dolinky. Tu stáli kedysi bane generála Štefánika. Zostal z nich len násypník. Na ňom je jasne viditeľný znak bane, skrížené kladivká, len rok je neúplný. A ešte niečo. Pod traťou je klenbový most a naň nadväzuje banská chodba. Naši prieskumníci ju išli preskúmať, jej koniec je však zamurovaný. Priestor, kde stáli budovy je už súkromný, prestavaný na hospodársky a chalupársky dvor. Popri ňom sme vyšli nad budovy a v závere dolinky je pieskovcová stena podobná Kamennej izbe. Menšia, ale zarastená ako tá pred niekoľkými rokmi. Na prekvapenie, všade dookola nachádzame kusy uhlia.

Vyššie, nad spracovateľskými objektmi prichádzame k dobývaciemu priestoru. Štôlňa je zasypaná, areál zarástol, ale konfigurácia terénu veľa prezrádza. Nachádzame tu kamenný múr, betónové zvyšky stavieb a kúsok ďalej je zaujímavý betónový objekt, ktorého funkcia nám však nie je známa.

Farkašova studňa

Tiahlym stúpaním sme vyšli na hrebeň Troch chotárov a nepríjemným klesaním lesnou cestou, ktorou sa zvážalo drevo, sme zišli k Farkašovej studni. Táto ma sklamala. Je tu síce studňa a v nej voda, dokonca aj náučná tabuľa, ktorá nás informuje aká je voda v Cerovej vrchovine vzácna, ale to okolie! Spravili tu skládku dreva. Mohlo to byť pekné oddychové miesto, ale lúčka je rozbahnená od áut, zahádzaná raždím a zvyšok – zarastený bodľačím! Bol pomaly čas obeda, ale tu by nám veru nechutilo a radšej sme pokračovali v ceste.

Krúdyho bane – uhoľný sloj

Lesnou cestou sme stúpali k lokalite Vlčia studňa. V tejto lokalite ťažil uhlie v rokoch 1921 až 1932 lučenecký podnikateľ Pavel Krúdy. Po chvíli sme z cesty odbočili do lesa a dosť strmo stúpali dohora. Najskôr sme natrafili na čiastočne zasypanú štôlňu. Jej otvor však nevzbudzoval dôveru. Tesne pod hranou svahu sa ukázal výrazný odkryv a v ňom uhoľný sloj. Žila je celkom výrazná a bolo zaujímavé sledovať ako sa striedajú jednotlivé vrstvy usadenín.

Prešli sme popod svah na jeho koniec. Tu je ešte jedna banská lokalita, ale štôlne sú zasypané, len konfigurácia terénu hovorila, že chodíme po haldách. Oproti haldám na malom vŕšku stál krásny starý dub. Vŕšok bol prežiarený slnkom, vyliezli sme naň a konečne sa naobedovali.

Galamba – najmladšie pútnicke miesto na Slovensku

Manžel bol spokojný, že sme našli všetko, čo chcel, a tak prišiel rad na moje ďalšie priority. Cez sedielko, ktorým vedie cyklotrasa Južná turistická magistrála sme sa prehupli na vrch Klinovka a pohodlnou lesnou cestou sme ho zdolávali. Ale ako vyjsť z lesa? Dubovým lesom sa dobre kráča, je čistý, riedky, bez zbytočných náletov. Horšie je to s jeho okrajom. Ten býva zarastený hustými trninami. Tak to bolo aj tu. Nie a nie nájsť priechod, ktorý by nám veľmi neublížil. Nakoniec sme našli prijateľný, aj keď poriadne strmý zostup a za cenu, že sme sa vzdialili od Galamby. Z lúky bol však náš cieľ dobre viditeľný a rýchlo sme kráčali k nemu.

V roku 2005 sa tu pri drevenom kríži, voľne v prírode konala svätá omša, ktorú odslúžili bratia Františkáni z Fiľakova. Odvtedy sa koná každý rok a postupne na tomto mieste postavilo OZ Apeiron kaplnku Panny Márie Sedembolestnej, krížovú cestu, Pastoračný dom sv. Antona Paduánskeho... Viac o tom ako to všetko vznikalo na dromedar.sk.

Ja som videla fotky tohto miesta a ako tak som bola pripravená. Moji spolupútnici nie a zostali očarení. Ale očarená som bola tiež, lebo v tomto prípade určite platí, že lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Celý komplex je krásne zasadený do prírodného prostredia a vyžaruje z neho neskutočný pokoj a mier. Je to čistá poézia. Dielo robené s láskou a pre ľudí sa vydarilo.

Čakanovce a Čakanovský profil

Nemám rada na konci trasy dlhší pochod po asfalte. Už kilometer ma vie celkom rozladiť. Moje nôžky trpia a mne je ich tak ľúto, veď aj vďaka nim som videla toľko krás na svete. No a to nás teraz čakalo! Dva kilometre po asfalte do Čakanoviec a potom ešte pol kilometra k Čakanovskému profilu. So zaťatými zubami som to dala, pod profilom som sadla na zadok a už len pozerala do pieskovej steny, čo všetko dokázal vytvoriť „tlak a čas“. Môžeme si len predstavovať ako sa v spodnom miocéne pri brehu mora v plytkej vode postupne ukladali zrnká piesku. Ako sa striedali geologické obdobia, tak sa menili vrstvy sedimentov. Keďže miocén začal pred cca 23 miliónmi rokov a skončil cca pred 5 miliónmi rokov, pohľad do tunajšieho profilu je pohľadom do h l b o k e j minulosti Zeme. Čakanovský profil je úžasné dielo prírody, lepšiu bodku za dnešnou trasou sme ani nemohli dať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie