Návštevu pahorkov Viedenského lesa (Wienerwald) južne od Viedne som plánoval dlho, no odkladal som ju na jar. Pôvodne som chcel územie prejsť za deň, ale atrakcií je tu jednoducho priveľa. Nakoniec som zostavil dve trasy a mohol som vyraziť.

Marcová prechádzka

Čosi po polovici marca som dojachal do Gumpoldskirchenu. O 7.00 h som zaparkoval neďaleko centra mestečka a zamieril som na juh. Bolo slnečno a teplomer v aute ráno ukazoval 12 stupňov. Bolo zrejmé, že dnes bude nádherný deň.

Za Gumpoldskirchenom som kráčal cestičkou pomedzi vinohrady. Je tu veľa stánkov, v ktorých vinári predávajú miestne vína. Dokonca sú tu aj akési vínomaty. Chodník ide takmer po vrstevnici, pretože sleduje vodovod, ktorým sa privádza voda z Álp do Viedne. Z času na čas som míňal vodárenské vežičky.

Neďaleko chodníka je malá rezervácia Iriswiese. Kosatce na nej ešte nekvitli, videl som iba poniklece, modrice a čudnú bledomodrú rastlinu. Bola to pseudomodrica azúrová, ktorá sem pribehla z nejakej záhrady. Na svahu pred rezerváciou som fotil fialky voňavé. Kdesi som čítal, že ani tie u nás zrejme nie sú pôvodné. Vraj sa oddávna pestovali a do krajiny sa rozutekali zo záhrad.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Baden

Prišiel som do Badenu. Na kraji mesta je na úbočí kopca rozsiahly park. Sú v ňom nejaké stavbičky - ako Beethovenov a Mozartov pavilón, cudzokrajné stromy a záplava kvetín. Pestujú tu všeličo, no najviac ma ohúril svah posiaty kultivarmi čemerice čiernej. Je to rastlina s veľkými kvetmi, ktorá kvitne skoro na jar. V prírode sú kvety biele, ale tu mali všemožné farby.

Poniže, pri zámku, je ďalší park. V tomto je veľké jazierko a krajom parku vedie kanál, ktorý pôsobí ako mlynský náhon. Preštrikoval som sa ulicami a prišiel som do údolia potoka Swechat. Pred vstupom do doliny je vysokánsky novodobý akvadukt. Za ním ma zaujalo čosi, čo bolo v minulosti nad priečelím zámku (ak som dobre pochopil text v nemčine). Zámok zbúrali, nechali z neho iba tympanón ako pripomienku.

Hneď pri vstupe do doliny sú na bralách dve ruiny. Na Rauhenecku som bol pred pár rokmi, teraz som sa vybral na Rauhenstein. Mostíkom s nádherným kovaním som prešiel cez potok a začal som strmo stúpať.

Hrad Rauhenstein je neprístupný, no v hornej časti je v hradbách diera, cez ktorú sa dá nahliadnuť dnu. Tak som tam nakukol a na neďalekej lavičke som zjedol desiatu. Po nej som sa vrátil na chodník. Visel pri ňom oznam, že sa v lese pracuje. Bol tam napísaný dátum, dokedy bude ťažba prebiehať, a na mapke boli vyznačené obchádzkové trasy. Skoro ako u nás. Či?

Cez pahorky

Čakali ma výstupy na tri kopce, na ktorých stoja rozhľadne. Na prvom je rozhľadňa na východnom výbežku. Je to škaredá, drevom obitá železná opacha. Vyliezol som na ňu, ale výhľad nestál za veľa. Vidno z nej iba blízke zalesnené svahy a rovinu pod Badenom.

Zbehol som dolu a štveral som sa na ďalší kopec. Na svahu sú bane, pri ktorých som stretol pár zo Slovenska. Vyššie na hrebeni som si oddýchol na lavičke a vyšiel som na vrchol kopca. Ten zaberá výletná reštaurácia, pri ktorej je druhá rozhľadňa. Visel na nej nejaký odkaz, ale ani som si ho nešiel prečítať. Po lesoch som iba kde-tu stretal zopár turistov, ale v reštaurácii a v jej okolí boli davy. Nechápem, skade sa všetci ľudia vzali. Minul som ľudské mravenisko, toľko národa som nevidel ani v Badene, a čo najrýchlejšie som sa vzdialil.

Dolu pod kopcom je veľká rezervácia. Na tabuľke bola slušná žiadosť pre návštevníkov, aby sa pohybovali iba po chodníkoch. Tých tam zopár je, hoci žiaden nie je vyznačený turistickou značkou. Po jednom som sa vybral a fotil som z neho hlaváčiky jarné.

Ešte na Anninger a zostup

Posledný kopec Anninger (675 m) bol najvyšší. Na jeho vrchole stojí stará rozhľadňa z konca 19-teho storočia. Zvonka vyzerá parádne, zvnútra je to trochu horšie. Na vrchole je vyhliadková plošina, z ktorej je celkom dobrý výhľad. Škoda, že bol opar.

Zbehol som k vinohradom. Na rázcestí ma oslovila dvojica, aby som im poradil, kadiaľ ísť na jednu chatu. Mali iba schematický plánik. Tak som vytiahol mobil, aby si trasu naplánovali.

Popri kalvárii som zbehol do Gumpoldskirchenu. Parkovisko bolo plné a krúžil po ňom chrobák s nemeckou ŠPZ-kou. Na otázku, či idem preč, som prikývol. Len som ich požiadal o chvíľu strpenia, kým sa prezujem. Potešili sa.

Aprílová prechádzka

O tri týždne som išiel na druhú časť prechádzky. Zaparkoval som v Gumpoldskirchene, ako minule a pustil som sa hore dolinkou. Jar pokročila, no počasie sa pokazilo. Bolo o 8 stupňov chladnejšie ako minule a celý deň bolo pod mrakom. Meteorológovia predpovedali vietor, fúkalo však málo.

Tentokrát som mal najvyšší kopec na začiatku prechádzky. Na Eschenkogeli (653 m) je vysokánska oceľová rozhľadňa. Postavili ju pred rokom či dvoma na mieste staršej. Opäť však bola zlá viditeľnosť a blízke okolie špatí veľký kameňolom.

Zišiel som z rozhľadne a putoval som po cestičke. Slúžila začiatkom 20-teho storočia ako sánkarská dráha. Na tabuli boli historické fotografie a na buku bolo napísané, že starý strom má na svedomí niekoľko hrčí na čelách športu chtivých účastníkov.

Lesom k Mödlingu

Kráčal som borovicovým lesom, v ktorom je veľa vápencových brál. Je tu tiež veľa tratí pre cyklistov. Keď som sa blížil k jednému skalnému rebru, ozval sa spoza neho hlasný zvuk. Zľakol som sa a keď sa spoza rebra vyrútil cyklista, padol som na zadok. Postupne mi došlo, že hlasný zvuk vznikol, keď na úzkom chodníku zaflekoval pred zákrutou. Cyklista okamžite zastal a pýtal sa ma, či som v poriadku. Bol som vyškerený od ucha k uchu, pretože som bol naobliekaný ako cibuľa a padol som do mäkkého ihličia. Prišlo mi vtipné, že som brzdenie cyklistu v prvom okamihu vyhodnotil ako padajúci strom či kameň. Myslím, že som išiel k zemi akonáhle som zvuk začul a capol by som na zadok, aj keby sa spoza zákruty žiadny cyklista nevynoril.

Vyšiel som na kopček Matterhörndl (456 m). Na jeho vrchole je bralo s pekným skalným oknom. V škárach na skale rástli žerušničníky Borobášove. Už prv som fotil peniažteky horské, no videl som aj mesačnice ročné, prvosienky jarné, peniažteky prerastenolisté, hrachory jarné, arábky ovisnuté… Kvetín bolo všade po lesoch dosť.

Prišiel som k Mödlingu. Na vysokom kopci nad mestom je Husartempel. Podľa tabule by malo ísť o prvý pamätník venovaný vojne na území Rakúska. Je to zvláštne, pretože pomníkov venovaných vojnám je v súčasnosti veľa. Sú snáď v každej obci.

Rehweg a návrat

Zbehol som do Mödlingu. Nad mestečkom je ruina hradu, ale na nej som už bol, takže dnes som jej návštevu vynechal. Chvíľu som kráčal popri hlavnej ceste a vybehol som na chodník Rehweg. Ten je veľmi pekný. V úvode ide popod mostík via ferraty Mödlinger Klettersteig a ďalej popod bralá. Ku koncu som ho kdesi stratil a zamieril som do skál.

Ľahšie lezecké cesty bývajú v Rakúsku značené červenými puntíkmi. Tu som nejaké našiel a vybral som sa po nich, no ďalšie som nevidel. Keďže som netušil, ako cesta pokračuje, stúpal som podľa odhadu. Bolo to ľahké lezenie za I., ale aj také človeka poteší. Hore na skalách je zopár vyhliadok. Pekne z nich vidno údolie s domami a z niektorých tiež ruinu hradu a Husartempel. Na najvyššom ostrohu je zaujímavý trojitý kríž.

Zvyšok túry bol menej atraktívny. Išlo o prechádzku lesom či skôr lesoparkom. Je tu veľa lavičiek a na každom rázcestí visí schematická mapa s vyznačením miesta, kde práve ste. O 13-tej som sa vrátil do Gumpoldskirchenu a išiel som domov.

Záver

V malej oblasti na východnom okraji Álp sú snáď všetky atrakcie, ktoré turista očakáva. Určite sa sem ešte zopárkrát vyberiem, hoci najbližšie roky asi iba mimo hlavnej turistickej sezóny.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek