Čas od času musíme zostúpiť aj do dolín, k ľudským obydliam. Návšteva obcí môže mať viac dôvodov. Do niektorých nás privádza zvedavosť, do iných nutnosť doplnenia zásob a niektoré ležia len tak na trase. Možno aj nahlas nevysloveným dôvodom u menšej partie býva nutná zmena socializácie. Ponorková choroba totiž nie je len záležitosť podmorských plavidiel.

Každé putovanie je teda aj o stretávaní, o rozhovoroch, o vypočutých príbehoch neznámych ľudí. Takých momentov každý z nás zažil veľa. Väčšinu z nich nám z pamäti odveje čas. Len niektoré nám z neznámych príčin v nej zostávajú. Spomeniem teraz jeden, ani sa nedá povedať rozhovor. Bolo to len pár prehodených viet. Trval len krátko. Časovo bol ohraničený dĺžkou jednej hrádze banskoštiavnického tajchu. Teda jej prechodom. No aj po rokoch mi znejú jeho slová v hlave.

S Petrom sme vtedy zdolávali Rudnú magistrálu. Aspoň na prvých dvoch tretinách smerom od Zlatých Moraviec nie je núdza o miesta s ľudským osídlením. Tak ani podobné okamihy neboli zriedkavé. Miestom, kde sa obvykle odohrávali, bývala lavička. Ak totiž aj malá obec mala obchodík, prvé, čo sme tam ráno navštívili, bolo to toto zariadenie. Ak bol obchodík, tak pred ním stálo niečo jednoduché na posedenie. A už ráno býva obsadené. Nie zákazníkmi, čo prišli nakúpiť čerstvé mlieko a rožky. Sú to muži v ťažko stanoviteľných rokoch, čo sa nevedeli dočkať rána.

Hladina opojnej zložky v organizme po noci povážlivo poklesla, treba zatiahnuť záchrannú brzdu. Treba nakúpiť. Často ma prekvapuje, že sú to prirodzene inteligentní ľudia so širším rozhľadom. Neviem, ako by to bolo večer, no takto zrána sa s nimi dá prehodiť pár inšpiratívnych slov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V to ráno sme za svitania opustili Banskú Štiavnicu a raňajkovú pauzu sme mali v prvej obci na trase pred takouto ustanovizňou. Áno, niekto taký sedel aj tu. Či bol jeden a či ich tu sedelo viac, neviem. Nie je to dôležité. Tohto človeka som stretol až o kúsok ďalej. Aj Peťo sa v tom momente kamsi vytratil. Poposedával ešte či už kráčal v diaľke, neviem.

Prechádzam hrádzou miestneho tajchu a stretám pána s fúrikom. Na fúriku lopata, metla. Netreba mi veľa inteligencie, aby kombinácia náradia pohybujúca sa v smere od obecného úradu vravela: VPP-čkar. Ťažko určiteľný vek. Dôchodca nebude. Nemusel by sa zúčastňovať týchto aktivít. Tvár poznačená životom nevyjadruje žiadne emócie. Zdravíme sa, ako sa zdravia neznámi ľudia, len tak zo slušnosti. Keďže kráčame súbežne a chvíľu asi budeme, nedá mi nezarypnúť.

„A čo nesedíte ešte s kamarátmi pri obchode s niečím ostrejším?“
Len ticho odpovedá: „Ja nepijem. Už nepijem.“
Zaujalo ma to. Pýtam sa ďalej: „Lekár zakázal?“
„Ale nie. Nič mi nikto nezakázal,“ odpovedá, bez toho, aby menil tóninu svojho hlasu.
„A čo sa stalo?“ páčim informácie.

Moja irónia, akási nadradenosť úspešnejšieho jedinca, sa mi pomaly z hlasu vytráca. Začína prevládať nefalšovaná zvedavosť.

„Viete, ja som voľakedy veľa pil. Ráno som vstal a začal s alkoholom. Na obed som bol už opitý. Išiel som sa domov vyspať. Večer návrat do krčmy. Do postele dobre pod parou. Ďalší deň znovu a ďalší opäť. Taký som bol.“

„A čo sa potom stalo?“ už netrpezlivo a so záujmom sa pýtam. Koniec hrádze sa blíži a pravdepodobne sa naše cesty rozídu. Nechcem prísť o pointu príbehu.

„Nič nebolo, čo by bolo. Raz som takto hral karty v krčme a hovorím chlapom: Tak tento pohárik je posledný. Už nič viac nebude. Hodil som ho do seba a od vtedy nepijem.“

„To už do krčmy nechodíte?“ dobiedzam.

„Čoby som nechodil. Chodím. Hrám karty a pijem kofolu.“ To boli asi posledné slová, čo som od neho počul.

Naše cesty sa rozchádzajú. Každý kráčame za svojím cieľom. No ako hľadím na jeho nižšiu, chudú, vzďaľujúcu sa postavu, začínam nadobúdať dojem, že on kráča akosi rovnejšie ako ja. Nie je to teda ťažkým batohom na mojom chrbte. Bude to vyrovnanosťou, čo na duši má. Dokázal prekonať to, čo málokto prekoná. Prekonal sám seba, zvrhol zo seba kliatbu osudu.

Kráča životom nenápadne, ale rovno.