2. 4. 2022 Myjava – Javořina

Etapa, ktorá vedie z Myjavy cez najvyšší bod Bielych Karpát, má pre mňa špeciálnu príchuť. V podjavorinskom kraji som vyrastala a dnes sa moja domovina stane súčasťou dlhšieho prechodu. Či naozaj „etapujem“ až na Duklu, alebo ide o dočasné zatemnenie mysle a skončím niekde pri Trenčíne, mi zatiaľ nie je známe. Musím však povedať, že červená značka na mňa pôsobí podobne ako Veľká Javorina – čím viac sa jej venujem, tým viac ma baví.

Voľno mi opäť vychádza na sobotu a napriek tomu, že je začiatok apríla, počasie stále pripomína zimu. Tentokrát sa ku mne pridáva kamarátka Veronika. Dúfam, že svoje rozhodnutie neoľutuje, lebo predpoveď je zatiaľ najhoršia, akú som pri sledovaní červenej značky mala. Z mojej osobnej hodnotiacej stupnice počasia (dokonalé – príjemné – znesiteľné – nepríjemné – nebezpečné) vyberám stupeň č. 4 s výkričníkom.

Z miesta štartu pri smerovníku Myjava, pod fabrikou sa v silnom ľadovom vetre prebíjame k prístrešku pod vŕškom Baranec. Väčšinou je odtiaľto pekný pohľad na hrebeň Bielych Karpát. Dnes hory zhltol gigantický čierny mrak a my smerujeme priamo doň. Neviem, čo nás čaká, ale výhľadové hody určite nie. Našťastie sme tu doma a trasu dobre poznáme.

Putujeme opustenými asfaltovými cestami a prvého človeka stretávame na kopanici Uhliská. Miestny pán, zrejme zvyknutý na diaľkových turistov, nám pohotovo oznamuje lokalitu najbližšej studne. Poďakujeme sa, ale v dnešných polárnych teplotách ju nevyužijeme. Za horárňou na Uhliskách sa konečne dostávame z asfaltu do lesa. Tešíme sa, že sme definitívne opustili civilizáciu a hora nás milosrdne chráni pred ostrým vetrom. Prevýšenie je nenáročné, až kým nezačneme stúpať na Vrch Slobodných.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vďaka pribúdajúcej nadmorskej výške začíname tušiť, že mrak, ktorý sme ráno vyhodnotili ako pohromu, v sebe skrýva úplne iné tajomstvo. Temnota ranného horizontu vyčarovala podmienky ako z rozprávky a nás namiesto súboja so živlami čaká prechádzka v ríši snov, alebo – v ríši snow. Stúpame stále vyššie a konáre stromov sa obaľujú do čoraz silnejšej vrstvy inovate. Moje obavy, že som Veroniku vytiahla do celodenného utrpenia, sa môžu rozplynúť.

Prechod cez vrchol Čupec nás dostáva do magického ľadového raja. Veronika nadšene fotí a ja si užívam pocit úspešného sprievodcu. Prekvapenie „som vybavila“ dokonale. Celý les je pod vládou Mrázika a altánok pri Dibrovovom pomníku sa premenil na perníkovú chalúpku. Ježibaba nie je doma a môžeme si bez obáv spraviť krátku čajovú pauzu.

Putovanie SNP-čkou na etapy ponúka (okrem iného) jednu malú vzácnosť – uvidíš ju vo viacerých ročných obdobiach. Zimnú rozprávku v rámci cesty z Dukly na Devín zrejme zažije málokto. My dnes máme výnimočné šťastie a náležite si ho užívame. Očakávaná divočina prichádza až v záverečnej časti výstupu na vrchol Veľkej Javoriny. Musíme opustiť bezpečie rozprávkového lesa a vydávame naše telesné schránky napospas mliečnobielej víchrici.

Arktické dobrodružstvo na vrcholovej lúke netrvá dlho a po zážitkovej štvrťhodinke kotvíme v bezpečnom prístave. Holubyho chata hreje, varí aj čapuje. Čo viac si dve premrznuté turistky môžu priať? Po príjemnom oddychu nás čaká krátky návrat na hrebeň a následne zostup moravskou stranou Javoriny, teda presnejšie – Javořiny.

Cestou dolu sa rozprávkový les mení a my sa vraciame do sivohnedej reality. Je to ako prebudenie zo sna. Na chvíľu sa zastavujeme pri osamelých duboch v lokalite Bahulské jamy, ale v daných podmienkach všetko vyzerá pusto. V krajšom počasí sú miestne lúky naozaj vizuálnou lahôdkou a už teraz sa teším, kedy sem zavítam znovu.

Etapu z Myjavy ukončujeme na rázcestí, kde červená značka pretína asfaltovú cestu. Autobusové spojenie do malebnej dedinky Květná ide ako na zavolanie, čaká nás však peší pochod cez hranicu na najbližšiu slovenskú zastávku. Medzištátny spoj by nám návrat domov značne spríjemnil, ale náladu si pokaziť nenecháme. Veronika je s výletom spokojná a ja som stále viac a viac zvedavá, čo prinesú ďalšie dni.

6. 4. 2022 Javořina – Zlatovce

Štyri dni po polárnom prechode Veľkej Javoriny mám opäť možnosť opustiť každodenné povinnosti. Predpoveď počasia z mojej osobnej stupnice stále stagnuje na čísle 4 – nepríjemné. Výkričník zo soboty môžem zrušiť, lebo silný vietor sa konečne na chvíľu upokojil, ale nemusím sa báť, že prídem o zážitky. Vystrieda ho dážď.

V úvode druhej bielokarpatskej etapy ma čakajú dve rozhľadne – Obecnice a U křížku, ale v daných podmienkach sa veľmi nemám kam rozhliadať. Zisťujem, že ak si chcem z túry priniesť naozaj otrasné fotky, treba skombinovať sivohnedú farebnosť z konca zimy, usmoklené počasie a výmenu normálneho foťáku za mobil. Výsledok sa zaručene dostaví.

Po krátkej chvíli ranného slnka prichádzajú sľubované prehánky. Neprekáža, cesta sa vlní miernym terénom a malebné moravské lúky pravidelne striedajú krátke úseky lesa. Mne osobne sa v týchto miestach najviac páči počas neskorej jari, keď všade žiari milión odtieňov zelenej.

Áno, na jar je tu ako v rozprávke a výhľady na všetky strany. Dnes si musím vystačiť so zachmúrenou sivou krajinou a ťapkaním v blate. Výhodou je, že nemám dôvod zastavovať a kilometre pribúdajú (na moje pomery) nadštandardnou rýchlosťou. Na rázcestí nad obcou Lopeník sa cesta mení na asfaltovú a môžem si trochu oddýchnuť od blata. Aj prehánky ustali.

Okolo obeda sa dostávam do jednoznačne najkrajšieho úseku dnešnej trasy. Medzi Vyškovcom a Kykulou síce vedie asfaltka, ale kopaničiarska krajina je ako z iného sveta. Chalupy, ovocné sady, nekonečné lúky a pasienky sú v kopcovitom teréne rozložené dokonale. Niekoľko miestnych usadlostí sa dostalo na zoznam kultúrnych pamiatok ČR, ale dnes ich hľadať nejdem. Zastavujem iba na jednom mieste.

Nad magickou krajinou bdie drevená zvonica s horskou kaplnkou Panny Márie Kráľovnej. Starý hrčovitý buk objíma svoju nevestu lipu a svorne strážia zopár lavičiek pri kaplnke. Sedieť vo vzácnej spoločnosti, pozerať na vyškovecké kopanice a nechávať myšlienky slobodne plynúť je čarovný zážitok. Zdá sa mi, že počujem hlas rozprávača z filmu Krajinka: Táto krajina nikdy nebola. A ani nebude. Nikto o nej nehovorí, nikto si ju nepamätá. Akoby sa navždy stratila z mapy. Už si iba málokto spomenie, kedy sa tu naposledy narodilo dieťa...

Za vhodných podmienok od zvoničky vidno nielen zakliate moravské kopanice, ale aj trojicu slovenských elegánov – Vápeč, Strážov a Kľak, vo výnimočných prípadoch tiež malofatranský Kriváň. Odchádza sa mi ťažko, ale nakoniec to zvládnem. V sedle Kykula sa jednou nohou vraciam na Slovensko. Značka vedie priamo po hranici pekným výhľadovým hrebeňom a pod vrcholom Machnáč územie českých bratov definitívne opúšťa.

Pri zostupe cez Sokolí kameň do Drietomy na mňa prekvapivo zasvieti slnko. Slnko, ktoré hreje a zostáva celé poobedie. To je život. Musela som po červenej značke prejsť takmer 200 km, aby som prestala mrznúť. Kráčať po slnkom vyhriatom chodníku, bez blata, mrazu, dažďa či víchrice je úžasné. Jar na Ceste hrdinov sa mi začína páčiť.

V príjemnom počasí sa mi v Drietome skončiť nechce. Cez polia pod vŕškom Bolovica zbieham do doliny Záblatského potoka, kde po prvý raz dostávam zásadnú otázku: „Idete SNP?“ Miestny záhradkár ma zaskočil. Sama neviem. Na Ceste hrdinov som sa ocitla viac-menej omylom a ktovie, či moje etapovanie „platí“. Dozvedám sa, že práve začína obdobie, kedy sa začínajú trúsiť prví putujúci. Po krátkom rozhovore sa lúčime a cestou do dnešného cieľa v podobe železničnej stanice v Zlatovciach rozmýšľam, kde asi stretnem prvého naozajstného snpčkara.

15. 4. 2022 Zlatovce – Horná Poruba

Štart etapy zo Zlatoviec som si zámerne naplánovala na veľmi, veľmi skoré ráno. Mám pred sebou dlhý pochod cez celý Trenčín a dúfam, že nočná atmosféra mi ho aspoň trochu spríjemní. Na čiernej hladine Váhu sa zrkadlia svetlá spiaceho mesta a stratégia sa ukáže ako úspešná. Kým sa civilizácia začne prebúdzať k životu, mám ju za sebou.

Pri Kubrianskej kyselke môžem spokojne spočinúť s pocitom, že 1,5-hodinový prechod mestom je za mnou a deň sa iba začína. Nad Trenčianskym krajom opäť visia ťažké chmáry, ale som s nimi zmierená. Rozhodla som sa, že kým mám vôľu nasledovať červenú značku, pôjdem „etapovať“ vždy, keď mi to pracovné a rodinné okolnosti dovolia. S počasím alebo únavou kšeftovať nemienim. Nejako bude.

Previerka mojej ambície prichádza expresne a v Opatovskej doline mi znovu prší do raňajok. Samozrejme. Na zmoknuté prestávky som si zvykla, ale bolo to jednoduché, keď sa každý večer môžem vrátiť do sucha a tepla. Les je v daždi krásne svieži a konečne sa objavuje prvá jarná zeleň. Po toľkých sivohnedých dňoch je to úplný zázrak.

V Trenčianskych Tepliciach je všetko zmáčané, takže veget v kúpeľnom parku sa nekoná, ale známej oplátkovej vôni neodolám. Po sladkom dopingu sa stúpanie na Kamenné vráta prekonáva ľahšie. Navyše prestalo pršať a môžem si naplno vychutnávať jarné lesy.

Šťastie mi praje. Na Kamenných vrátach ma vítajú slnečné lúče a spolu s nimi podarená mladá rodinka. Štyri ratolesti sa spokojne motajú medzi stromami, kým s rodičmi nadšene preberáme všemožné zákutia Slovenska. Neskôr sa k nám, horským maniakom, pridáva najstarší syn, ktorý má v hlave priam databázu početných rodinných túr. Nestačím sa čudovať, ako je to s toľkými deťmi možné. Zdá sa, že drobci zdedili záľuby po rodičoch a život na kopcoch sa im páči.

Po výživnom rozhovore sa mi nechce lúčiť, ale deň sa pomaly preklápa do druhej polovice a ešte by som rada čo-to prešla. Kráča sa mi dobre, takže si dovolím zachádzku na neďalekú Omšenskú Babu. Výhľady z vrcholových skál na Omšenie a okolité hory čiastočne zastiera opar, ale inak je to príjemné miesto a ak máš na trase trochu času navyše, určite sa sem oplatí zájsť. Bližšou výhľadovou alternatívou je Bartošovica, vyhliadka pár desiatok metrov od značeného chodníka, žiaľ, je z veľkej časti zarastená.

Úsek z Omšenskej Baby do Hornej Poruby je pre mňa novinka a som milo prekvapená. Cesta vedie popod Slopský vrch a Hoľazne striedavo lesmi a lúkami a príťažlivých pohľadov na nezameniteľný Vápeč pribúda. Do malebných lúk a polí nad Hornou Porubou sa opierajú slnečné lúče a mne je jasné, že pri najbližšom voľnom dni budem pokračovať. Prostredníctvom jednodňoviek je to vlastne úplne jednoduché... vravím si, netušiac, že žiadna jednodňová etapa nepríde a život opäť všetko zariadi inak...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek