Do tandemu beriem svoju vernú súputníčku manželku, a keďže to nemáme úplne najbližšie, vyrážame ešte za tmy. Čo často znamená, že nevieme úplne presne, do akých podmienok mierime. Sme v záverečnej časti cesty, v šere pred východom slnka, keď vidím, že je asi zle. Okolité kopce sú schované v oblakoch, do ktorých vrazíme aj my pri stúpaní do Stráňanského sedla. Tmavá sivota naznačuje, že vrstva oblačnosti nad nami môže byť riadne hrubá a skaly budeme obdivovať v hmle. Musíme sa rozhodnúť rýchlo. Najvyšší bod s najväčšou šancou byť nad oblakmi sú Vysoké skalky priamo nad nami. Ideme radšej na istotu, v Stráňanoch otáčam auto a vraciame sa kúsok späť do sedla.

Trasa

Stráňanské sedlo – sedlo pod Vysokými skalkami – Vysoké skalky a späť

Na Vysoké skalky, najvyšší vrch celých Pienin, však nie som pripravený, vôbec sme tam nemali v pláne ísť. Viem len, že to nie je náročný výstup, značka vedie zo Stráňanského sedla až na vrchol, nemal by to teda byť žiadny problém. Vystupujeme z auta do sivého hmlistého rána, presne ako pred rokom a pol pri našom výstupe na Tri koruny. Ranná pieninská hmla je nám asi súdená. Dnes však kráčame po pasienkoch, rozľahlých lúkach nad sedlom, takže to nepôsobí tak dramaticky ako dole pri Dunajci. Lúky sú spasené (od slova pásť sa) na wimbledonskú výšku, mokrá tráva teda nerobí šarapatu.

Ak nie je hmla, Vysoké skalky je pekne vidieť už zo sedla, no teraz nás vedie iba poľná cesta. Stúpanie je mierne, z rozľahlých lúk sa postupne prepracujeme do dolinky za Džanovou skalou, zalesneným pahorkom, ktorý spolu s vedľa stojacou Kýčerou tvoria pomyselné hradby pred samotnými Vysokými skalkami. V krátkej dolinke sa konečne vynoríme z hmly. Sme vo výške, ktorá prevyšuje podstatnú časť Haligovských skál, zmena pôvodného plánu sa ukazuje byť dobrou voľbou. Zo sivoty sa v priebehu pár minút dostávame do októbrovej zlatej hodinky. Okolité stromy doslova horia ohnivými farbami. Neunikne mi však fakt, že množstvo konárov je holých, hádam aj polovica lístia už je na zemi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z hornej časti lúky vidíme po prvýkrát Tatry. Síce trochu akoby plávali na inverznej oblačnosti, ale obloha hore je jasná. Nasleduje takmer vodorovný úsek po vrstevnici. Po ňom sa krátkym miernym svahom dostávame na hrebeň do sedla pod Vysokými skalkami, odkiaľ vidíme náš cieľ. Priamo po hrebeni k nemu vedie pekný hraničný hrebeňový chodník, ktorý nás zvedie natoľko, že si ani neuvedomíme, že značený chodník vedie inou trasou.

Posledný úsek je skutočne strmý v plnom význame slova. Po jeho zdolaní sa ocitáme priamo pod vrcholovým bralom z južnej strany. Byť sám, na samotný vrchol by som si trúfol najkratšou cestou hore, som tu však s manželkou, ktorá preferuje civilizovanejšie prístupy, obchádzame preto bralo po chodníku z jeho západnej strany. Po malej chvíľke sa ocitáme na severnej strane brala, odkiaľ značený chodník stúpa predsa len o dosť pozvoľnejšie skalným hrebeňom. Vôbec to však nie je jednoduchšie, vápencové skaly sú od topánok dosť vyleštené a teraz za mokra veľmi šmykľavé.

Bez úrazu sa nejako prebojujeme na vrchol, ktorý je obohnaný zábradlím. To sa teraz ukazuje ako celkom užitočná vec. Sme tu prví, v každom prípade sami, čo využívame na všakovaké spoločné „vrcholofky“ a až tak sa púšťame do obdivovania tunajších výhľadov. Pieniny opäť nesklamali a okrem krásnej krajiny naokolo nám predvádzajú tradičnú hmlisto-oblačnú šou. Prvá, najnižšia biela perina leží v doline potoka Lipník. Z jej dosť rozbúreného povrchu sa odtrháva značné množstvo bielych chuchvalcov, ktoré sa vznášajú o poschodie vyššie, akurát, aby nám čiastočne maskovali pohorie Spišská Magura. No a v diaľke, pravdepodobne nad iným údolím, sa drží vrstva inverznej oblačnosti s ostro vykreslenou hornou hranou, na ktorej majestátne plávajú Vysoké a Belianske Tatry. Nad tým všetkým sýtomodrá obloha, ktorú neruší ani jeden obláčik. Parádne divadlo, ktoré si, ako sa patrí, užívame.

Medzitým k nám došiel zhovorčivý poľský turista, s ktorým som sa pustil do dlhokánskeho rozhovoru na turistické témy. Obaja sme mleli po svojom a pár ojedinelých slov, keď to nijakovsky nešlo, sme si vypomohli angličtinou. Ukázalo sa, že chlapík má toho u nás na Slovensku niečo pochodené, kým ja sa môžem pochváliť len poľskými Tromi korunami. Z vrodenej skromnosti som vynechal hraničný pätník na Pilsku či na Rysoch. Dojem trochu napravujem aspoň pri štítoch Vysokých Tatier, kde je chlapík dosť stratený, tak mu popisujem celý hrebeň. Opakovane zabodávam ukazovák do vzduchu a vôbec nám nedochádza, že meter od nás je veľký informačný panel.

Čas vďaka tomu plynie, hmla a oblačnosť sa medzitým sčasti rozplynie, tak si dávam ešte jedno kolo fotenia pred tým, ako sa vydáme na návrat. Všímam si pri tom, že Haligovské skaly (podobne aj Tri koruny) stále bojujú s oblačnosťou, definitívne sa mi potvrdzuje, že zmena plánu na poslednú chvíľu sa vyplatila. Zhruba 200 výškových metrov, ktoré majú Vysoké skalky k dobru, dnes ráno urobili rozdiel. A ešte jeden postreh – tu vyššie je všetko októbrové lístie opadané. Škoda, boli sme tu v okolí aj vo vyššom (o pár dní) dátume a všetky okolité lesy boli krásne hrdzavé. Neviem, čím to je. Toho roku sme mali extrémne suché leto, po ktorom prišlo výrazné a dlhotrvajúce ochladenie už v septembri, tak si asi stromy povedali, že toho majú akurát dosť a uložili sa predčasne na zimný spánok.

Pri zostupe sa chceme vyhnúť strmému svahu, ideme teda riadne značeným chodníkom, čiže podchádzame Vysoké skalky dookola z poľskej strany. Je to však podľa mňa ešte horšie, šikmý chodník je blatistý a veľmi šmykľavý. Znormalizuje sa to až na lúkach pred sedlom pod Vysokými skalkami. Zostup nám neskôr spestruje veľké stádo oviec, našťastie bez agresívneho psa.

V cieli v Stráňanskom sedle vidíme, že neďaleké Haligovské skaly definitívne vyhrali svoj boj s hmlou. Nie je ešte ani obed, máme fúru času, rozhodujeme sa preto, že predsa len skaly navštívime. Už to nebude prieskum podľa pôvodných plánov, ale aspoň niečo. Presúvame sa teda autom do Lesnického sedla, odkiaľ pohodlným chodníkom po červenej značke dorazíme nad skaly. Preskúmali sme zhruba polovicu z toho, čo som chcel, takže niečo ostáva nabudúce.

Zhodnotenie

Výstup na Vysoké skalky zo Stráňanského sedla je ľahká, ani nie poldňová túra, ktorá sa však dokáže odmeniť veľmi peknými výhľadmi do atraktívnej krajiny okolo. Za mokra, prípadne snehu, môže byť vo svojej záverečnej časti trochu nepríjemná, ináč je to pohodová prechádzka nenáročným terénom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek