Trasa

Námestovo – Klin, ZŠ – Socha Krista Spasiteľa – Kopanica, kaplnka – Námestovo – Priehaliny – Vavrečka – Námestovo

V spoločnosti oravských dominánt

Zo zamračenej a mrholením zasiahnutej Banskej Bystrice v skoré ráno vyrážam na sever. V Dolnom Kubíne si všímam, že predpoveď neklamala a zo sedla Príslop vidím jarnú Oravu pod modrou oblohou a vzdialenou bielou „čiapkou“ Babej hory. Vyrážam od hrádze Oravskej priehrady pri Námestove a smerujem najskôr na sever priamo do centra mesta, kadiaľ vedie pomerne nová, žltá turistická trasa do obce Klin a k soche Krista Spasiteľa.

Cestou po hrádzi mi spoločnosť robia jedni z najväčších lákadiel Oravy, a to Oravská priehrada a mohutná, stále bohato zasnežená Babia hora. Cez rušné sobotné mesto prechádzam k priemyselnej časti, kde Oravci hojne navštevujú obchody so stavebninami. „Je predsa sobota a ide sa makať,“ hovorím si. Mňa však jarné práce na domácej záhrade ešte len čakajú a môžem si dnes vychutnať turistiku.

Po asfaltovej ceste sa blížim do rozťahanej obce Klin. Na jej hornom konci odbáčam do stúpania na Záruby. Predbieha ma pár áut, ktoré určite smerujú k dobre známej soche Krista Spasiteľa alebo k „Riu de Klin“. Mňa sem táto socha nepritiahla, ale trasu, ktorá k nej vedie si veľmi rád prejdem. Na parkovisku pod posledným stúpaním je otvorený dokonca autobufet. „Komerčný turizmus ako sa patrí,“ pomyslím si.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nezastavujem sa a za vychutnávania výhľadov na úzke lány polí a lúk nad Oravskou priehradou a pozadím zamračených Tatier sa blížim k monumentu Krista. Tu sa zastavujem, ale pohľad venujem najmä malebnej okolitej krajine. V diaľke, v tatranskom podhorí vidím početné zrážkové pásy a občas sa cez mohutnú oblačnosť ukáže vrchol Západných Tatier. Osobitá samozrejme musí byť iná a jej vrcholu sa oblačnosť nezmocnila, preto momentálne kraľuje dolnej Orave na sivomodrom pozadí frontu.

Pri soche sa obšmieta pár ľudí. Robia sa selfíčka, modlí sa a v čase, keď miesto opúšťam, sem prichádza osoba na hučiacom pit-biku (mini motorke). Krútim hlavou nad hlúposťou a necitlivosťou dotyčnej alebo dotyčného, dotrepať sa na toto miesto pokoja na ručiacej mašine.

Výhľadová Kopanica a bolestivejší návrat do Námestova

Asfaltovú a spevnenú cestu k soche náhle strieda dokonale blatistá lesná cesta. Našťastie sa to ako tak dá obísť, ale najbližšiu hodinu mi bude blato verným spoločníkom až k vrcholu Kopanice.

Po pár minútach chôdze mi padne do oka dokonalá oravská scenéria spred pár desaťročí, a to neúrodné, úzke políčko so strašiakom a pozadím zasneženej Babej hory. Pre mňa je to výjav tvrdého oravského života ako vyšitý. Po pár záberoch sa poberám ďalej k vrcholu Kopanica. Cestou ma znepokojí partia robiaca oheň priamo v lese. Je síce mokrá jar, ale nezdá sa mi, že je ohnisko zabezpečené. Vizuálne to pôsobí dosť nebezpečne, ale neriešim to a pokračujem ďalej.

V lese si párkrát zakričím, pretože to tu pôsobí dosť „medveďovo“. Malé rúbaniská striedajú mladiny a tie zas staršie lesy. Čoskoro opúšťam les a dostávam sa pod vrchol Kopanice, kam sa rovno vydávam. Do oka mi padá pomerne neďaleké rozložité Pilsko s tiež bielou snehovou čiapkou. Pri pohľade naň si spomínam na túru spred asi desiatich rokov. Vtedy sme sa na jeho vrchol vydali s kamarátom podobne niekedy v apríli a zaskočila nás vyše metrová snehová pokrývka. Na jeho vrchol sme bez snežníc mohli zabudnúť.

Sto metrov od vrcholku Kopanice leží prístrešok a kaplnka. Turistický prístrešok je zo severnej strany obitý doskami. Urobím pár záberov a pokračujem ďalej. Po pár desiatkach metrov sa otáčam a všímam si kulisu Babích hôr, ktoré mi z tohto uhla veľmi pripomínajú dobre známu Kráľovu hoľu a Kráľovu skalu zo sedla Besník. K dokonalosti chýba akurát vysielač na vrchole Babej hory a vrcholové bralo nižšej Malej Babej hory.

Ako klesám, najskôr pasienkami, neskôr lesom, začínam pociťovať výraznú bolesť v ľavom lýtku, ktorá ma trápi už týždeň. Včera ma však nebolelo, preto som sa na Oravu vydal, ale ako vidím, nebude ešte fit. Pomedzi stromy si všímam osadu Taškovka, kde sa, ako vidím, veselo chatári.

Mierne krivkajúc sa popod svahy Orfelky blížim k mestu. Z cesty sa viackrát obraciam za krajinou nad dedinou Klin a už viackrát spomenutou Babou horou v pozadí. Po dažďoch sa tráva zazelenela a krajine strednej Oravy dodáva pekný jarný ráz.

Pri ďalšej kaplnke s lavičkami sa zastavujem a dávam si obed. Po kratšom oddychu vyrážam ďalej. Noha ma dosť bolí a pravdepodobne budem musieť túru skrátiť o jej kratšiu, južnú časť.

Po pivnej kúre na juh od Námestova

V centre mesta sa obzerám po nejakej krčmičke za účelom oddychu a krátkeho osvieženia. Čajka blízko priehrady je zavretá a preto hľadám ďalej. Všímam si lepšie reštaurácie, ale moje zablatené topánky a trošku aj tepláky mi bránia sem zájsť. Vchádzam teda v nádeji na čapované pivo do menej honosnejšie pôsobiacej Ázijskej reštaurácie s otázkou, či majú čapované? Kladná odpoveď z úst mladej čašníčky mi vyčarí úsmev na perách. Po pive a oddychu ma bolesť prechádza a po hrádzi sa blížim ku kratšej, druhej časti túry, ktorú trochu neisto začínam.

Úvodný kilometer vedie chodníčkom popri asfaltovej ceste a následne na lesnú cestu. Po polhodinke sa vynáram na peknej lúčke, kde si všímam dva včelíny a množstvo lietajúcich včiel. Keďže som na včelí jed alergický, radšej úle obchádzam. Na vrchole asi hektárovej lúky si sadám a vychutnávam si pekné pohľady na vzdialenú Babiu horu, ktorá mi je dnes celodennou spoločníčkou. Pri včelínoch sa rozhára oheň s poriadnou dymovou clonou. „To asi včelári robia jarné poriadky,“ pomyslím si.

Nasleduje strmé stúpanie cez prevažne husté, mladé smrekové lesy, v ktorých mi celkom „stíska ritku“. Preto pravidelne dávam o sebe vedieť a čoskoro sa ocitám na vrcholku Starej hory, ktorý je tvorený spolovice rúbaniskom a spolovice starým lesom. Nad Oravu sa z juhu začínajú naťahovať dažďové mraky a krajina nepôsobí tak lákavo. Dobre vidieť tiež „meander priehrady“ pod svahmi Starej hory.

Vyrážam na záverečný úsek k lokalite Priehaliny a následne dole do dedinky s pekným názvom Vavrečka. Z pasienkov pod Priehalinami opäť sledujem krajinu Oravy až po jej severnú, zasneženú dominantu. Pod lesom si všímam machom obrastenú starú studničku tvorenú vydlabaným kusom smreka. Jej tvar sa dá dobre spoznať napriek tomu, že z nej vyrastajú malé smriečky. „Skutočná kolíska života,“ pomyslím si.

V klesaní do Vavrečky na mňa začínajú padať prvé kvapky. Prechádzam popri stáde pasúcich sa kráv a čoskoro som v dedine. Odfotím si zaujímavo, pre mňa "pravoslávne", pôsobiaci kostol sv. Anny a za jemných prehánok smerujem k asfaltovej ceste. Na záverečný kilometer vyťahujem dáždnik. Avšak po pár minútach mi zastavuje auto a ponúka odvoz. Po dlhej dobe, a keďže tadiaľto nevedie značkovaná trasa, ponuku prijímam a asi minútu sa veziem s dvomi zvedavými dámami.

Záver

Vhodne zvolená lokalita z hľadiska počasia tentokrát vyšla na jednotku. Jarná oravská krajina navôkol ponúkla svoje čaro. Takmer celou cestou mi spoločnosť robili oravské dominanty - Oravská priehrada a stále biela, mohutná Babia hora. Čo viac si môže turista priať?

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek