Smer Veľký Grič

Ráno, skoro presne o siedmej vystupujem na konečnej z autobusového spoja. Po pár krokoch sa pristavím pri turistických smerovníkoch. Jedna z dvoch farieb smeruje k môjmu cieľu. Od poslednej návštevy tu pribudla novinka. Vyznačenie smeru k starým partizánskym bunkrom aj s jednoduchou mapkou. Spomenul som ich v príspevku Drevená chata pod Bielym kameňom. Chcem veriť, že počin OZ Vrchvoda s takouto kvalitou smeruje až po cieľ. Smerovník zimných trás a cyklotrasy je až nad kultúrnym domom. Kúsok za ním sa odpájam z cesty vedúcej pod lyžiarsky vlek. Prejdem krátkou uličkou a stúpam makadamovou cestou k lúkam nad obcou.

Obloha je skoro bez mráčika. Vyzerá to na pekný deň. Teraz je ešte mrazivo, v noci bolo pod nulou. Nasadím si rukavice a čiapku. Som v tieni výraznejšieho hrebeňa a je to poznať. Pár slnečných lúčov by potešilo. Teraz mi musí stačiť pohľad do okolitej oslnenej krajiny. Široký trávnatý priestor rozdelený menšími remízkami je z troch strán ohraničený zalesnenými hrebeňmi hôr. Juhozápadný pohľad ponad Cigeľ umožňuje pekný pohľad na veľkú časť Hornonitrianskej kotliny. Keď nie telo, tak aspoň dušu to zohrieva.

Pohľadov si neužívam dlho. Za smerovníkom Kamenisté opustím cestu vedúcu do chatovej oblasti Uhlište. Značka ma vedie do úzkej dolinky proti toku malého potôčika. Kráčam lesnou komunikáciou v prítmí neolisteného bukového lesa. Kamenisté svahy sa stávajú postupne dosť strmými, dno je široké akurát na cestu a vodný tok. Okolo studničky s posedením prechádzam bez zastavenia. Je tu stále chladno, studenej vody sa mi nežiada.

Dolina sa delí a pokračujem vľavo. Zaujme ma hrebeň oddeľujúci ramená pomyselného Y. Samotný vrchol tvoria akési skalné útvary. V lete by som ich asi nespozoroval. Po chvíli váhania opustím príjemné stúpanie turistickej trasy a zvieracími prťami zdolávam prudký svah. Vynaložená námaha ma nesklamala. Dosahujem nečakane úzky skalnatý hrebienok oddeľujúci dve hlboké údolia. Tam zdola to nevyzeralo na niečo také ostré. Prejdem kúsok tam a späť. Výhľady sú obmedzené, ale miesto má výrazné čaro. Skalné útvary majú pokračovanie ďalej. Vraciam sa do údolia. Toto miesto si však uložím do pamäti a snáď raz...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako vodný tok stráca na sile, priestor sa rozširuje. Vpredu presvitá rozsiahly otvorený priestor. Značený chodník ma neprivádza až k nemu. Pred okrajom lesa odbočuje vpravo, aby ho obchádzal širokým oblúkom lesnou cestou. Aj keď je okolitý les prakticky bez snehu, priestor komunikácie je pokrytý súvislou vrstvou naviateho snehu. Je dobre primrznutý, a tak dobre drží moju váhu. Chôdza je viac ako pohodová. Trošku sa to skomplikuje v momente napojenia na intenzívne využívanú zvážnicu. Jej povrch tvorí z väčšej časti ľad.

Široká cesta dokončuje poloblúk, znovu smeruje k rozsiahlym pasienkom. Ešte predtým sa zastavujem pri pekne upravenom silnejšom prameni. Tento zdroj vody si nenechávam ujsť a ordinujem si krátku prestávku. Za zmienku stojí pohľad na malé jazierko v lese poniže cesty. Je napájané vodou z prameňa. V tomto období pôsobí veľmi fotogenicky. Kombinácia chladnej vody a vzduchu nedovolí dlho postávať. Musím sa chôdzou zohriať.

Na hornom okraji trávnatého priestoru si uvedomujem, ako vysoko som vystúpil. Značená trasa má síce mierne, no predsa neustále stúpanie. Ničím nerušený pohľad do krajiny je nečakaným bonusom. Nekochám sa, telo nedosiahlo ešte prevádzkovú teplotu. Pomerne rýchlo prechádzam nasledujúci úsek cesty lesom. Vedie prakticky vrstevnicou, tak je to stále pohoda až po TS Krížkovce. Pokračujem značenou trasou vedúcou k vrcholu priamo z Prievidze.

Mení sa tu charakter môjho putovania. Opúšťam viac-menej využívané zvážnice a bude to viac po turistických chodníkoch až k Veľkému Griču. Nahadzujem na obuv protisklzové návleky. Nebudem špekulovať, najbližší úsek je stúpanie po staršom snehu. Nie je to až taká nutnosť. Ako dosiahnem hrebeň, sneh zmizne, ale už ich nezhadzujem. Momentálne je to hrebeňovka. Druhá strana prudko klesá do Handlovskej kotliny. Úsek je veľmi atraktívny. Zo skalnatých miest sú pekné výhľady na Malý Grič. Treba využiť tejto možnosti, z Veľkého si pohľad na výrazný útvar neužijeme. Dynamickosť terénu zvýrazňuje pár trhlín, následok po ťažbe uhlia v podzemí. Medzi stromami vidno siluetu môjho cieľa. Škoda len silného studeného vetra, čo tu duje.

Aby som ho dosiahol, absolvujem ešte jeden úsek. Ostrá hrana hrebeňa sa zjemňuje, starý les mizne a priestor zaberá hustá buková omladina. V húštine znovu kráčam po snehu. S týmito miestami mám spojený jeden zážitok. Keď som pred pár rokmi v predjarí kráčal tadeto, ledva som prerazil. Sneh sklonil vrcholce mladých bučkov, lemujúcich chodník až k zemi. Tam zamrzli v snehovej pokrývke. Úplne nepriechodné. Kráčal som až z Veľkej Lehôtky a návrat som odmietol. Neostalo nič iné, ako sa predierať mladým hustým porastom kúsok od chodníka. Jednotlivé, maximálne päťcentimetrové kmienky tu rastú v hustote 20 - 30 cm od seba. Neviem, koľko mi to trvalo, no prerazil som. Od tej doby si viem prestaviť, čo boli záseky v pohraničných hvozdoch, spomínaných v stredovekých kronikách.

Veľký Grič

Teraz je to pohoda. Posledné mierne stúpanie rýchlo ubieha. Pripájam sa na červenú Ponitriansku magistrálu. Je to signál, vrchol je akoby kameňom dohodil. Jeho polohu zvýrazňuje kontrast medzi mladou bučinou a vetrom ošľahanými starými bukmi. Stávajú sa z nich torzá bez konárov. Život im zachránila PR, no okolitá ťažba ich vystavila plne náporu prírody. Samotná kóta je z tejto strany len vyvýšená mohylka. Na pármetrovom stúpaní je nová tabuľka PRÍRODNÁ REZERVÁCIA, PRALESY SLOVENSKA. Aj keď je to v 5. stupni ochrany, platia tu dve výnimky. Výstup po reťazovom chodníku a horolezecké aktivity. Potešiteľná ukážka pragmatického prístupu.

Od vlastného vrcholku treba prejsť pár desiatok metrov ku skalnej vyhliadke. Momentálne je to trošku cesta zavalená, vietor si vybral svoju daň. Na kraji skalných brál si vychutnávam polkruhový výhľad na hornú časť Handlovskej doliny. Ďaleký obzor rámuje hradba Kremnických vrchov, vzdialenejšia Veľká Fatra sa pripomína bielymi čiapočkami zasnežených hôľ. Smerová ružica pomenováva jednotlivé vrcholy. Niektoré len teoreticky. Sú za clonou lesného porastu. Nemám snahu využiť jej polohu, využívam si skôr polohu miesta. Zo skoro bezoblačnej modrej oblohy slniečko pekne hreje a na moje počudovanie si môžem vychutnať bezvetria. Sedím, oddychujem, dopĺňam vitamín D. Kávička a pár drobnosti pod zub je len čerešničkou na torte daného okamžiku. Nie som tu prvýkrát a asi, vravím si, ani nie naposledy.

Smer Cigeľ

Návrat prebieha hlavnou hrebeňovou trasou smerom k Bielemu kameňu. Jeho skalnatý amfiteáter je majákom na obzore, ku ktorému treba kráčať. Je to viac ako pohoda pozvoľným klesaním medzi krajom pekného bukového lesa a tušenou skalnatou strminou po ľavej strane. V jednom momente sa cesta priblíži k nej na dosah. Potvrdzuje to značenie červeným dvojpruhom chránenej oblasti zaberajúcej priestor.

Rýchlo prichádzam k dôležitému bodu etapy. Ku kaplnke v Zátinách. Venoval som sa jej rodinnému pozadiu v mojom článku Biely kameň v pohorí Vtáčnik. Až teraz si uvedomujem, že je to skoro presne rok, čo som bol na tomto mieste. Nezastavujem sa, neposedím. Budem sa vracať trasou ako pred rokom. Budú len dve zmeny. Prvú realizujem ihneď. Pri smerovníku zimnej bežeckej trasy s názvom Kaplnka po zvážnici odbočím opačným smerom. Nejdem dlho. Presvedčím sa, že stavbička, čo by tu mala byť, tu stojí. V duchu ju nazvem Útulnička v Zátinách. Dobré miesto v časoch nepohody.

Nezdržím sa, len pár dokumentačných fotografii a vraciam sa k smerovníku. Pokračujem tak ako pred rokom. Veľmi mierne klesajúcou zvážnicou cez oblasť Chorvatíc smerom k Murovanej chate. Aj cesta je v obdobnom stave. Čiastočne pokrytá ľadom. Keďže som si nezhodil zimné vybavenie z obuvi, kráča sa mi dobre. Zhadzujem ho až v krytom oddychovom mieste pri Murovanej chate.

Tu realizujem druhú zmenu v trase návratu oproti výstupu na Biely kameň. Vraciam sa oficiálnou trasou z obce Cigeľ. Kvalitná lesná cesta je mojou trasou len do miesta, kde sa začína vzďaľovať odo dna údolia. Využívam odbočku vpravo a pri kamenných základoch asi starej horárne začínam zostupovať nevyužívanou starou komunikáciou. Nečakane pekný úsek hlboko zapustenou trasou do terénu. Pri studničke s nekrytým oddychovým miestom s označením Rakovec opúšťam les. Už len lúčkou dole a pri novej výstavbe prichádzam do obce.

Cigeľ

K autobusovej zástavke to nie je veľmi ďaleko. Zostáva mi pomerne dosť času. V parčíku pred kultúrnym domom sa uvediem do slušnejšieho stavu. Prezriem si tabule umiestnené na stojacom pamätníku. Nie malý zoznam mien padlých v oboch svetových vojnách. Na v tej dobe malú obec nie málo. Zaujímavosťou sú opakované mená. Jedno so st. druhé s ml. V jednej vojne z jednej rodiny padol aj otec aj syn.

Ešte mi zostáva čas. Ignorujem možnosť návštevy obchodu či jedného z dvoch pohostinských zariadení a prejdem ku kostolu. Navštívim tu cintorín. Pri hroboch štyroch generácií mojich predkov mlčky vzdám česť ich pamiatke. Najstarší stojaci pomník z nich je na mieste posledného odpočinku staviteľa kaplnky v Zátinách.

Záver

Veľký Grič každopádne stojí za výstup. Je vcelku jedno, ktorú z viacerých možností si človek zvolí. Je dobré vedieť, že je možný aj tento, vcelku nenáročný variant. Nezaberie veľa času, ukáže mnoho z chotára obce Cigeľ. Trasu možno rozšíriť o zdolanie Bieleho kameňa, prípadne Jančekovu skalu. Z hľadiska dopravy zjednodušuje logistiku možnosť zokruhovania trasy k autu či k dobrému autobusovému spojeniu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek