Busov - Busov, 1002 m, 18. 09. 2020

S parťákom Peťom sme si dohodli trojdňovú cestu po vrcholoch v severovýchodnej časti našej krajiny. Medzi vrcholy sme na výlet zaradili Busov, Kurčínsku Maguru, Minčol na Čergove a potom sme sa vybrali ešte na vrchol Plašná, ktorý patrí do pohoria Pieniny. V prvý deň sme po dlhej ceste cez celé Slovensko prišli poobede do obce Gaboltov.

Priamo na zastávke autobusu v Gaboltove začína zelená značka na najvyšší vrchol pohoria Busov. Po krátkom prechode cez časť obce, kde nás zaujal smerovník s označením blízkych, ale aj podstatne vzdialenejších cieľov (napr. Santiago de Compostela – 3177 km, alebo Fatima s 3361 km), sme sa ocitli na pekných lúkach nad Gaboltovom a začali sme postupne naberať výšku.

Úvodná časť po lúke je zároveň lemovaná jednotlivými zastavenia krížovej cesty. Mali sme čas, a preto sme sa občas zastavili a ponorili sa nielen do krás slovenskej prírody, ale aj do svojho vnútra. Aj naša cesta po najvyšších vrcholoch pohorí môže niekedy pripomínať krížovú cestu, ale ani nie tak námahou, ale skôr tým, že na väčšine vrcholov, ktoré patria do seriálu sa nachádzajú vrcholové kríže. Na úpätí kopca Kotlová sme opustili gaboltovské lúky a ponorili sa do tône lesa. Aj napriek začínajúcej jeseni je ešte celkom teplo, tak nám dobre padlo skryť sa pod korunami stromov. Začala sa najprudšia časť dnešnej cesty, keď sme úbočím spomínaného kopca Kotlová stúpali na hrebeň spájajúci vrch Suchej a Busov. Práve v sedle sa ocitáme na hranici chráneného územia patriaceho k Pralesom Slovenska. Po jej hranici stúpame ďalej až na vrchol Busova.

Ako aj na iných vrcholoch, aj tu sa nachádza na vrchole pekný zrenovovaný drevený kríž. Krátky oddych, pár fotografií, a pokračovali sme po zelenej značke ďalej. Keďže neradi chodíme rovnakou trasou na vrchol aj späť a zároveň sme neboli limitovaný autom, tak sme sa rozhodli prejsť do obce Cigeľka. Je to posledná obec pred hranicami s Poľskom, no do Poľska sa dá dostať iba turistickým chodníkom, ktorý pokračuje z obce do sedla Cigeľka, ktoré je medzi hraničnými vrcholmi Jawor a Cegielka. V obci sme sa ešte pristavili pri pamätníku obetiam Druhej svetovej vojny, podebatovali sme chvíľku s ľuďmi z miestneho osídlenia, ktorý upratovali svoje okolie a akoby zázrakom sme našli pri zastávke autobusu malé potraviny v garáži rodinného domu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

S miestnymi sme si kúpili niečo dobré pod zub a na zahasenie smädu a keďže do odchodu autobusu sme mali dostatok času, tak sme sa oboznámili od domácich obyvateľov s históriou obce, ako so spomienkami na obdobie, keď sa cez zelenú hranicu pašoval tovar z Poľska. Teraz to nie je lákadlom, a preto rovnako ako mnohé iné obce, aj táto obec sa postupne vyľudňuje a časom tu zostane iba niekoľko stabilných obyvateľov.

Je to škoda, pretože obec Cigeľka je na krásnom mieste, obklopená nádhernými hrebeňmi blízkych hôr. Okrem pralesu v okolí vrcholu Busov, aj na vedľajšom hrebeni sa nachádza ďalší z Pralesov Slovenska – Sivá skala. K tomuto územiu ani v jeho blízkosti nevedie žiadny turistický chodník. V každom prípade, ak budete v okolí Bardejova, odporúčam urobiť si výlet do tohto rozlohou malého, ale o to krajšieho pohoria Busov.

Ľubovnianska vrchovina - Kurčínska Magura, 893 m, 19. 09. 2020

Deň po výstupe na vrchol Busov v rovnomennom pohorí sme sa ešte večer presunuli k hraničnému priechodu za obcou Ruská Voľa nad Popradom, kde sa kúsok nad cestou nachádza príjemná Chatka na hranici Čirč, kde sme mali dohodnuté ubytovanie. Okrem chatky sa tu nachádzal malý obchodík, kde sa nám podarilo presvedčiť milé predavačky, aby nám aj napriek tomu, že už zatvorili, predali niečo dobré na večer a rovnako sa nám podarilo dohodnúť na rannej káve. Útulné ubytovanie priamo na hranici, sprcha po dlhom precestovanom dni a ponorili sme sa do ríše snov, keďže na druhý deň nás čakali výstupy na dva vrcholy.

Prvým je Kurčínska Magura, najvyšší vrchol Ľubovnianskej vrchoviny. Po ranej káve sme cestou prišli až k obci Čirč, kde sme prekročili po moste rieku Poprad a cez obec Andrejovka so zachovalou tradičnou architektúrou dreveníc, sprevádzaný bustou Lenina a Stalina, sme sa vybrali nevýrazným hrebienkom smerom Na kamennú dráhu. Chodník príjemne stúpal, celý čas sme boli skrytí v lese, aj keď teraz ráno by sme privítali viac slnka. Predsa len, je september, sme pri rieke Poprad na hraniciach s Poľskom a cítili sme, že rána sú tu dosť chladné. Nasadili sme preto rezkejšie tempo a o necelú hodinku sme boli pod vrcholovým smerovníkom na Kurčínskej Magure.

Samotný vrchol kopca sa nachádza kúsok nad chodníkom, tak sme vybehli aj na samotný vrchol. Tým, že je skrytý v lese, tak aj výhľady boli značne obmedzené, ba takmer žiadne. Ak by sme dnes nemali v pláne ísť aj na Minčol, tak by sme z vrcholu pokračovali po žltej značke hrebeňom na Orlovskú Maguru a stadiaľ dolu do obce Orlov. My sme však dnes mali iné plány, preto sme sa vracali späť do obce Čirč rovnakou trasou.

Až pri spätnej ceste sme našli jedno pekné výhľadové miesto, skadiaľ na nám naskytol pohľad na Vysoké Tatry. Krásna chvíľa po hmlistom ráne a po ceste lesom, vychutnali sme si ho dostatočne a po chvíli sme zišli do dedinky Andrejovka. Na chvíľu sme postáli s miestnymi, dozvedeli sme sa pár informácií, pri prechode cez rieku Poprad sme zasa s miestnym rybárom chvíľu sledovali, či sa objaví nejaká pekná rybka, no keďže zjavne sa im nechcelo skákať na návnadu, tak sme pokračovali po rovnakom moste cez Poprad ako sme ráno prišli do obce Čirč.

Ak by sme mali na pohorie celý deň, tak po prechode z Kurčínskej na Orlovskú Maguru by sme pokračovali hrebeňom až do mesta Stará Ľubovňa. Bola by to celodenná túra a mám pocit, že ak sa do pekného kraja vrátime, tak si celý hrebeň prejdeme. Ak sa tu budete nachádzať, určite si dajte prechádzku na Maguru a ak budete mať čas a chuť, pokračujte chodníkmi ďalej. Je to z môjho pohľadu turisticky neobjavená časť Slovenska, kde nestretnete počas túry takmer celý deň nikoho. Takže na ponorenie sa do seba a svojich myšlienok, resp. na samotu alebo naopak, na romantickú túru vo dvojici, určite si treba vybrať aj túto časť našej krajiny. Neobanujete.

Čergov - Minčol, 1157 m, 19. 09. 2020

Po výstupe na Kurčínsku Maguru, sme sa vrátili do obce Čirč, ktorá nás privítala pekný erbom hneď pri hlavnej ceste, pričom asfaltová cesta nás bude sprevádzať nielen celou cestou cez obec, ale keďže ideme dolinou potoka Soliská, tak nás bude sprevádzať až takmer po výstup na hrebeň medzi Malým Minčolom a Minčolom.

Ale pekne po poriadku. Časť pohoria Čergov, ktoré je známe okrem iného prítomnosťou vlka karpatského, sme prešli v predchádzajúcom roku pri putovaní Cestou hrdinov SNP. Vtedy sme do pohoria vstúpili v obci Hervartov, čakal nás legendárny výstup na vrch Žobrák s krásnou vyhliadkou a prístreškom pod ňou a potom cesta na juh hrebeň cez vrchol Čergov a okolo Chaty Čergov až do obce Hradisko a Terňa. To bola južná časť pohoria, dnes sme sa vybrali na opačnú stranu a za obcou Čirč sme vstúpili do severnej časti Čergova.

Celou dolinou nás sprevádzalo príjemné hrejivé slnko, ale rovnako aj rozpálený asfalt. Dal nám zabrať, akoby nemal konca kraja. Keďže sme išli s Peťom iba dvaja, na konci doliny pri začiatku prudšieho stúpania sme sa dohodli, že skúsime ísť čo najtichšie, keďže aj domáci nám hovorili, že v tejto časti by bolo možné vidieť vlka. Aj napriek maximálnej opatrnosti a tichu sme však šťastie na našu krásnu šelmu šťastie nemali. O niekoľko minút neskôr sme vystúpili do sedla Uhlisko, ktoré je na trase Východokarpatskej magistrály, ktorá vedie z obce Ubľa na ukrajinskej hranici, cez cestičky a chodníky na hraniciach s Ukrajinou a s Poľskom a končí práve na vrchole Minčol.

Smerom na sever chodník vedie na Malý Minčol, my sme sa však vybrali smerom na juh, kde sa pred nami črtá samotný vrchol Minčol. Na jeho vrchole sa nachádza betónový pilier a smerovníky, celý vrchol je lúčny, takže sa nám odkryli nádherné ďaleké výhľady. Najviac nás upútal pohľad na západ, kde sa vynorili veľhory – Vysoké Tatry. Zložili sme batohy, natiahli sa v tráve na vrchole a vychutnávali si neskutočnú pohodu. Dnes nás bude čakať len klesanie, a preto sa nemáme kam ponáhľať.

Vychutnávať si výhľady, užívať pohodu, nikam sa neponáhľať, vyčistiť a upratať si myšlienky v hlave alebo len tak nič nemusieť. Iba byť, je to najkrajšie, čo sa nám môže v horách pritrafiť. Častokrát stretávame, ba mnohokrát aj my sa v horách náhlime, ako keby sme potrebovali prekonať rekordy a úspechy iných. Práve hory, a prioritne tie, kde nie sú húfy „tiežturistov“ poskytujú priestor na spomalenie. V ostatnom čase často počúvam z môjho okolia, či už od známych, alebo od kolegov, že sa cítia vyhorení, stále nestíhajú podľa ich slov, vždy sa ponáhľajú a pod. Ja sa však v takýchto chvíľa pýtam často sám seba, že kam sa máme ponáhľať? Je treba naozaj byť najlepší, najrýchlejší, najúspešnejší alebo je lepšie sa upokojiť a vychutnávať si možnosť sa zastaviť? Som presvedčený o tom, že sa niet kam ponáhľať, koniec koncov aj klasik povedal: „V živote sa nie je kam náhliť, aj tak z neho nevyviazneme živí“...

Je to veľká pravda, a keď začneme pristupovať s pokojom a pokorou sami k sebe, potom k svojmu okoliu a prírode, tak nám bude stačiť pár krásnych okamihov, ktoré nám poskytujú práve výstupy v našich horách. Niekedy je nádherné môcť snívať s otvorenými očami, a práve príroda nám túto možnosť ponúka dennodenne a čo je najdôležitejšie - zadarmo. Stačí ju len rešpektovať a správať sa v nej tak, ako by sme sa správať mali.

Dosť bolo zamyslenia, musíme ešte zísť z Minčola do civilizácie. Nás čaká zostup po modrej značke pekným klesaním do obce Kyjov, kde si v miestnej krčme doplníme vypotené tekutiny a presunieme sa na železničnú zastávku Pusté Pole. Čergov je krásne pohorie, pretkané hustou sieťou značiek a neoznačených chodníčkov. Ak si budete plánovať návštevu pohoria, vyhraďte si na to dostatok času, myslím, že aspoň týždeň máte určite čo navštíviť a vychutnávať si čaro pohoria. Ak hľadáte prázdnejšie chodníky a tajomné zákutia, tak sa sem vydajte. Ja sa sem chcem ešte vrátiť.

Bachureň - Bachureň, 1081 m, 18. 02. 2020

Relatívne malé, často prehliadané pohorie Bachureň bezprostredne susedí s pohorím Branisko. Najvyšší vrchol má rovnaký názov ako celé pohorie. V rámci dovolenky s deťmi počas jarných prázdnin som ich nechal na svahu na Plejsoch lyžovať a ja som si odskočil na výstup. Podľa mapy a vrstevníc nič náročné, podľa podmienok na trase trošku viac, ale napríklad na letnú turistiku je to bez najmenších problémov. Auto som nechal na začiatku obce Lačnov, ktorá je určite skôr známa Lačnovským kaňonom ako pohorím Bachureň.

Prešiel som obcou, najskôr klesanie a potom stabilné stúpanie najskôr okrajovými lúkami a neskôr lesnou cestou. Na chodníkoch a cestičkách bolo viac blata ako snehu, takže skôr sa dalo šmyknúť na blate ako na snehu a ľade. O to viac som si dával na chodníku pozor, pretože na výstup som sa vybral sám, a nerád by som skončil zablatený alebo s úrazom. Prudšie stúpanie ma čakalo až tesne pred sedlom Magura, kde sa k zelenej značke pridá červená hrebeňová značka, ktorá spája obce Hermanovce a Nižný Slavkov, pričom prechádza cez vrcholy so zaujímavými názvami, ako sú Mindžová a Buče.

A práve medzi vrchom Buče a Bachurňou sa nachádza spomínané sedlo. Lúkou sa dostanem pod vrchol Bachureň a na záver výstupu prejdem ešte lesom na samotný vrchol. Cestou zo sedla Magura sa mi otvorili prvé výhľady na Čergov, Branisko a aj na Levočské vrchy. Nemám veľa času na rozhliadanie sa, keďže cestou späť musím vyzdvihnúť deti z lyžovačky.

Spomeniem však ešte výlet z roku 2022, keď sme prechádzali krajom a vybrali sme sa Lačnovským kaňonom do Lačnova a ďalej cez sedlo Magura na vrchol Buče s tým, že sme chceli ešte navštíviť jaskyňu Zlá diera (šarišsky „Zla džura“). Pri výstupe do sedla Magura sa z diaľky začali ozývať zvuky prichádzajúcej búrky, no dúfali sme, že sa stihneme vrátiť, resp. že nás obíde, prípadne ju Branisko zastaví. Rýchlejším tempom sme teda prešli cez vrch Buče, úspešne našli odbočku z chodníka smerom k jaskyni a s pár kvapkami dažďa sme prišli k nej. Počkali sme na začiatok prehliadky jaskyne, ale počas čakania prišiel riadny dážď. Len pokým sme z búdky, kde sa kupujú lístky, prešli 30 metrov ku vstupu do jaskyne, tak sme boli pekne mokrí.

Jaskyňa je výbornou prírodnou chladničkou, takže sme sa zohrievali poskakovaním, čo pri svetle čeloviek vytváralo zvláštnu atmosféru. V jednom momente sme všetci v jaskyni vypli svetlá čeloviek a to, čo nastalo sa hovorí, že to je teda riadna tma. Možno stadiaľ sa ujalo slovné spojenie „tma ako v diere“. Kým sme vyšli z jaskyne, dážď ustal, a tak sme sa mokrým chodníkom vrátili späť na miesto štartu v Lipovciach.

Vráťme sa však k zimnému výstupu, ktorý som úspešne a bez pádu zvládol vo februári. Keď som sa vrátil na Plejsy, deti práve končili lyžovačku, takže každý sme si užili, to čo máme v zime radi. Deti lyže a ja turistiku. Aj keď malé, ale o to krajšie pohorie Bachureň sa kľudne vyberte navštíviť, prejdenie celého hrebeňa spolu s návštevou jaskyne zvládnete počas jedného dňa. Určite to stojí za to.

Branisko - Smrekovica, 1199,9 m, 19. 08. 2020

Branisko je nielen názov obávaného horského priechodu, minimálne do času sprevádzkovania jednej rúry diaľničného tunela, aj keď stála toľko ako keby boli dve rúry, ale nie o tom som chcel. Zároveň je to názov celého pohoria, ktorého najvyšším vrcholom je Smrekovica.

Počasie po daždi sľubovalo, že by mohla byť čistá obloha na vrchole s výhľadom na Tatry. Tak sme sa vybrali na horský priechod Chvalabohu, na jeho vrchole sme zaparkovali auto a vybrali sa vystúpiť na vrchol. Kúsok od cesty sa nachádza prvá zaujímavosť, a tou je ponor potoka Svinka do Diablovej diery. Pekný prírodný úkaz, avšak nás čakala ešte samotná túra a preto sme pokračovali ďalej. Lesná spevnená cesta nás viedla dolinou potoka Svinka až k jej prameňu, skadiaľ sme lesným chodníkom začali prudšie naberať výšku. Po výstupe na hrebeň sme sa vybrali tzv. Markovou skratkou priamo na vrchol. Bola to pekná skratka, ale o to prudšia ako doterajšia cesta. No netrvalo dlho a prišli sme na križovatku so žltou značkou, a po pár desiatkach metrov sa pred nami objavil samotný vrchol.

Na ňom sa nachádza rozľahlý prístrešok Vresovianka, ktorý slúži na náboženské účely. Pri stúpaní na vrchol sme sa postupne ponárali do hmly, pričom sme dúfali, že vystúpime tak vysoko, že budeme nad hmlou. Nestalo sa, aj na vrchole sme boli v hustej hmle, a tak sme si výhľad na Tatry mohli iba predstavovať. Pred nami sa totiž rozlievalo husté hmlové mlieko. Dali sme si krátky oddych, čakali či sa náhodou hmla nepretrhá, no skôr viac hustla, tak sme začali zostupovať. Cestou na vrchol aj z neho sme prechádzali medzi kríkmi s lesným malinami, a tak sme sa cestou stihli trošku „napásť“.

Celou cestou sme nestretli žiadneho turistu, tiež môžeme zaradiť tento kúsok našej prírody za takmer zabudnutý. A možno za to mohlo len trošku horšie počasie. Keďže som bol na výstupe s dcérou, tak najvtipnejší moment prišiel úplne pri aute, keď sme malým trávnatým briežkom schádzali k autu, tak sa ozval tupý náraz a dcéra namiesto pri aute skončila pod autom. Na mokrej tráve jej vyleteli nohy a nemala možnosť dopadnúť inde. Po uistení, že je v poriadku a nič sa jej nestalo, sme sa spolu nasmiali.

Priesmyk Branisko rozdeľuje pohorie na dve časti, severnú, v ktorom je vrchol Smrekovica a južnú, v ktorej sa nachádza taktiež veľmi pekný výhľadový bod Sľubica. Horstvo má takmer ideálny severo-južný smer a teda by určite stálo za to, prejsť si celú hrebeňovku Braniska so začiatkom v Lačnove a záverom v obci Richnava. Je to iba necelých 28 km, a preto sa to dá prejsť za jeden deň s bonusom návštevy oboch výhľadových bodov (Smrekovica a Sľubica). Príde mi to ako pekná inšpirácia na zaradenie do plánu prechodu tohtoročných hrebeňoviek. Ak by vás ponuka oslovila, kľudne sa môžete pridať. Viac turistov – viac zážitkov, pohody a srandy.

Čierna hora - Roháčka, 1028 m, 29. 07. 2021

Stretávajú sa tu dve slovenské rieky, Hnilec a Hornád, začína sa tu vodná nádrž Ružín, kúsok za mestom je najdlhší dvojkoľajný železničný tunel na Slovensku (Bujanovský tunel - 3410 m) a obklopujú ho výrazné vrcholy Kurtavá skala, Šľuchta, Bujanov, Koľvek a hlavne náš dnešný cieľ - Roháčka. Už viete o aké mestečko ide?

Mnohí určite vedia, že sme práve v Margecanoch. Priamo na železničnej stanici začína žltá značka smerujúca na Roháčku. Podchodom prejdeme pod železnicou, ulicami medzi rodinnými domami, kde je v skoro každom dome statný štekajúci strážca a na konci radu domov začíname pekne stúpať hrebienkom, ktorý nás bude sprevádzať na vrchol. Cesta lesom nás po prvom výraznejšom stúpaní privedie pod vysielač na mieste označenom ako Holý hŕbok.

Po chvíľke oddychu pokračujeme ďalším stúpaním, kde nás prekvapí pozostatok starého vagóna, na mapách honosne označeného ako turistický prístrešok. Nuž, asi len v najhorších podmienkach by som sa na uvedenom mieste schoval, ale zasa na druhej strane je to jediné miesto po ceste na Roháčku, kde by sa dalo naozaj schovať pred dažďom alebo búrkou.

Vystúpime vyššie a dostaneme sa na malú planinu, kde sa nachádzajú pozostatky murovaného košiara. Zaujímavé miesto, zrúcanina bývalého košiara aj s búdou pre pastiera nám otvára fantáziu. Nezdržujeme sa však dlho, čaká nás iba posledný úsek stúpania cez sedlo Roháčky priamo na vrchol. Samotný vrchol predstavuje kamennú vyvýšeninu, pri výstupe na ňu treba byť nanajvýš opatrný a ešte viac pozornosti si vyžaduje zostup z nej. Kúsok ďalej po hrebeni sme si boli obzrieť vyhliadku s príznačným názvom Rozsypaná skala, pretože to čo sme mali pod nohami, bolo naozaj ako keby niekto nahádzal na hrebeň kopec veľkých skalných blokov a kameňov.

Ešte ďalej hrebienkom a prišli by sme na skalný útvar, ktorý sa nazýva Čierna hora, rovnako ako celé pohorie. Chvíľku sme si pozreli pekné, ale obmedzené výhľady, úprimne som očakával, že bude vidieť viac, ale stromy sa postarali o obmedzenie našich možností výhľadov. Cestou dolu sme si museli dávať pozor, aby niekto z nás nezhodil na predchádzajúceho zostupujúceho turistu uvoľnený kameň. Všetko sme v pohode zvládli, pár malých pošmyknutí sa ani neráta. Zostupovali sme rovnakou trasou ako sme vystúpili, pri murovanom košiari sme si dopriali dlhšiu zastávku a potom v pohode zostúpili na miesto, kde sme ráno začali.

Ako som písal v úvode, v Margecanoch je viac možností, ktoré ponúkajú pekné výlety na trávenie času v prírode nielen peším turistom, ale aj cykloturistom a rovnako vodákom. Keď sme prechádzali bicyklami z Dukly do Bratislavy (video autora), tak sme celé údolie Hnilca prešli po Hnileckej cyklomagistrále, ktorá začína v Margecanoch a končí v Dedinkách pri Palcmanskej Maši. Vzhľadom na krásnu prírodu a takmer žiadnych turistov na chodníku počas našej túry, si trúfam povedať rovnako o Margecanoch, že ide o turisticky neobjavený kus našej krásnej prírody. Treba sa sem vybrať na viac dní, ako iba na jeden, a ja sa sem chcem ešte vrátiť.

Fotogaléria k článku

+53 ďalších fotiek