Cestovný ruch sa na Madeire začal rozvíjať pred dvesto rokmi. Jedným z hlavných lákadiel je bujná a rozmanitá vegetácia s množstvom exotických kvetov a prírodné krásy. Vďaka tomu je tu populárna turistika. Pre svoje prírodné krásy je Madeira často označovaná ako plávajúca záhrada Atlantiku.

Ako sa tak jedného krásneho aprílového dňa nervujem nad robotou, príde mi správa – sú lacné letenky na Madeiru. Ideme? Ale je to o 10 dní a iba na predĺžený víkend, neprekáža? No dobre teda, veď sme dávnejšie po tejto destinácii pokukovali. A rozbieha sa kolotoč. Práca ide na chvíľku bokom a začína sa riešiť auto, ubytko, trasy, miesta, ktoré musíme určite vidieť...

Na FB existuje česká skupina, ktorá sa venuje len tomuto ostrovu, dlhšie ju už sledujeme, tak vybavovanie bude o niečo jednoduchšie. S pomocou ľudí, ktorí na ostrove žijú a podnikajú sa dostávame k autopožičovni, v ktorej získavame nejakú zľavu. No ako naschvál, práve v deň nášho príletu sa mení mimo sezóna na hlavnú sezónu a auto bude o niečo drahšie. No čo už narobíme. Snažíme sa teda, čo to ušetriť aspoň na ubytovaní a nakoniec nájdeme príjemný hotel v horách, v strede ostrova, dokonca s raňajkami za, myslím, vynikajúcu cenu. Na prechod na ťažko a spanie pod širákom, ako to robí väčšina našich západných bratov, si netrúfame. Ideme sem prvýkrát, v cene letenky máme len príručnú batožinu a za 3 dni sa aj tak len z rýchlika oboznámime s miestnymi pomermi.

Deň prvý: Prílet a východný cíp ostrova

Je tu deň odletu. Začíname s hodinovým meškaním, no kapitán kopne do vrtule a pristávame iba s polhodinovým meškaním. Pri rezervácii sme si v požičovni priplatili 20,- € za pristavenie auta na letisko, no na naše prekvapenie nás tu čaká mikrobus, ktorý nás spolu s dievčatami z ČR presunie do kancelárie autopožičovne, vzdialenej asi 2 km od letiska, kde si prevezmeme naše Pandy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Džentlmensky pustíme slečny dopredu a počkáme, kým vybavia najskôr ich. Preberáme si pandičku a výlet sa môže začať. Prvé „kroky“ vedú na „miradouro“, rozumej vyhliadku nad mestom Machico, v ktorom sa 2. júla v roku 1419 po prvý raz vylodili moreplavci, ktorí ostrov objavili. Následne sa márne snažíme zohnať obchod s potravinami, kde by sme si kúpili aspoň nejakú vodu a niečo pod zub, preto po chvíli blúdenia vyrážame na diaľnicu smerom k východnému cípu ostrova, ktorý sa svojím charakterom úplne líši od zvyšku Madeiry. Vládne tu sucho a nie je tu takmer žiadna vegetácia.

Nákup základných potravín absolvujeme na výjazde z diaľnice na benzínovej pumpe. Pôvodne sme chceli kúpiť len vodu, no teta pumpárka nám odporúča tradičný miestny koláč BOLO DE MEL. Je sladký ako cecok, ale vďaka nemu máme energiu až do posledného dňa nášho pobytu. Naraz sa z neho naozaj nedá veľa zjesť. Okrem koláča musíme vraj okoštovať madeirské víno. Tak nedbáme a berieme fľašu. Na ďalšie miestne špeciality sa nedáme ukecať a po ceste Estrada Regional 214 prichádzame až na jej koniec, kde zaparkujeme na takmer prázdnom parkovisku a vydávame sa na našu prvú túru.

Keďže čas pokročil, do západu Slnka ostáva niečo vyše hodiny, neprejdeme veľa kilometrov, no aj na krátkom úseku nestíhame zatvárať ústa a čumíme ako blázni na krásu, ktorú vytvorila matka príroda. Obdivujeme krásne skalnaté scenérie, z vody trčiace skalné útvary. Pôda, resp. zvyšky lávových kameňov tu hrajú farbami od žltej, cez červenú, oranžovú až po čiernu. Po 2 kilometroch prichádzame na miesto, v ktorom si myslíme, že to najkrajšie máme za sebou. Slnko ešte pred tým, ako úplne zapadne, nás na pár desiatok sekúnd odmení a osvetlí nám zvyšok výbežku a rýchlo zachytávame tunajšiu krásu do mobilov. Ešte sa chvíľku pokocháme a vraciame sa späť k autu a presúvame sa do stredu ostrova do nášho hotela.

Deň druhý: Fanal, leváda 25 Fontes, Údolie mníšok

Na druhý deň sme si po raňajkách naordinovali povinnú jazdu – magické miesto, ktoré na Madeire zrejme nikto nevynechá, a to Fanal. Oblasť Fanal je náhorná plošina v nadmorskej výške okolo 1100 m, čo zvykne bývať na Madeire hranica mrakov. Staré vavrínové stromy, ktoré tu odolávajú nevľúdnemu počasiu sú povykrúcané do zaujímavých, často až bizarných tvarov. Navyše, keď sa k tomu pridá hmla, tak atmosféra miesta je neskutočná. Nečudo, že lokalitu často využívajú filmári a je tu vtedy zákaz vstupu. My sme na hmlu šťastie nemali, ale sem-tam sa nejaká dovalila a rýchlo prebehla pomedzi stromy. Pri chôdzi treba dávať pozor, kam stúpate, pretože aj tu sa pasie množstvo kráv, ktoré sa len tak potulujú po celej Madeire a môžete si na topánke odniesť nechcený voňavý darček. Nájdete tu miesto s ohniskom a lavičkami, kde sa dá prespať.

Ďalšou povinnou jazdou na ostrove večnej jari sú levády. Je to jedinečný zavlažovací systém, ktorý umožňuje, aby sa voda zo severu hôr, kde je viac vlahy, dostala do suchších oblastí ostrova. Levádami je popretkávaný celý ostrov. Celková dĺžka zavlažovacích kanálov sa odhaduje na 2500 km. Z množstva si vyberáme levádu 25 Fontes.

Jej štart je v oblasti Rabacal. Pri pohľade do mapy sme si mysleli, že sa autom dostaneme až priamo ku kaviarni, od ktorej sa vyráža na levády. Dalo sa to tuším do roku 2003. Dnes však treba auto odparkovať na parkovisku pri ceste ER105, ktorá spája horské sedlo Encumeada s mestom Porto Moniz. Parkovisko je pri našom príjazde pomerne plné, no ešte sa nám podarí niekam vopchať. Ku kaviarni, od ktorej sa štartuje na levády je to asi 2 kilometre po asfaltke. Z parkoviska tam však jazdí kyvadlový mikrobus, spiatočná cesta stojí 5,- € na osobu, keďže chceme toho stihnúť čo najviac, tak využívame jeho služby.

Po vysadnutí z mikrobusu sa vydávame za šípkou na trasu dole kopcom. Oproti nám stretávame turistov, ktorí idú vypľuť dušu. Trošku nás to vystraší, no nevzdávame sa. Klesanie končí a postupujeme popri zavlažovacom kanáli. Treba si dávať pozor na hlavu a zbytočne nepozerať do mobilu, ako to robím ja, keď študujem trasu a za pochodu plánujem, pretože to môže bolieť. Z ničoho nič sa predo mnou objaví konár, s ktorým sa čelne zrážam...

Ukazujú sa nám pohľady na hlboké údolia tiahnuce sa až k oceánu. Po necelých 3 km prichádzame na koniec levády 25 Fontes, ktorá sa končí krásnym vodopádom. Je to tu ako v raji. Späť sa nevraciame po rovnakej trase, ale chceme si ju skrátiť. No ako to už býva, aj tu platí, že skratka býva náročnejšia a nás čaká prudký výstup po schodoch. A to ešte netušíme, koľko ich absolvujeme na druhý deň. Toto je len malá rozcvička.

Ku kaviarni v Rabacale sa vraciame práve vo chvíli, keď je mikrobus pripravený na odjazd, rýchlo naskočíme a necháme sa odviezť späť k autu. Máme v pláne navštíviť severozápad ostrova a mestečko Porto Moniz, kde by sme sa okrem iného radi okúpali v prírodných lávových bazénoch. No pri pohľade zhora, odkiaľ vidíme nasúvajúcu sa hmlu do Fanalu a hustú hmlu, končiacu sa práve niekde nad cieľom našej cesty, začíname pochybovať o tom, či je naše rozhodnutie správne.

Keď sa priblížime takmer na dosah k Porto Moniz, vlezieme do hmly a meníme plány. Nemá zmysel pokračovať do hmly, ktorá hustne s klesajúcou nadmorskou výškou, preto meníme kurz a vydávame sa smerom na juh. Cesta je samá zákruta, slabšie žalúdky by bez Kinedrylu mohli mať problém. Obdivovať môžeme jedine tak miestnu flóru, pre výhľady na oceán treba z hlavnej trasy odbočiť, čo sa nám ale vôbec nechce.

Čím viac sa blížime k južnému pobrežiu, tým viac sa nám otvárajú výhľady na oceán. A tiež na prudké zrázy, ktoré sú pod nami. Ako šofér to veľmi nevnímam, ale niektorí spolucestujúci majú naložené v gatiach. Keďže sa nám nepodarilo okúpať na severe, padne návrh, že skúsme to na juhu. Na chvíľu odstavíme auto, aby sme sa pozreli do mapy. Pod sebou aj naživo vidíme pláž pri meste Paul do Mar, ale do veľkých vĺn Atlantiku sa nám veru nechce.

Ďalšie najbližšie pláže sú v meste Calheta. Dokonca pieskové. Prevezieme sa celým mestom, no parkovacie miesta sú beznádejne obsadené. Na konci mesta objavíme parkovací dom a blízko neho pláž. Je rozhodnuté. Nevieme síce, koľko to bude stáť, ale zalezieme do podzemia, kde odstavíme našu Pandu a vyberáme sa na pláž. Vlny Atlantiku sú rozbité vlnolamami, užijeme si trošku čierneho sopečného piesku a asi po dvoch hodinách sa vraciame k autu. Cena parkovania nás milo prekvapí - 1,60 € nás nezruinuje a je to určite menej, ako v mnohých mestách na Slovensku.

Čo s načatým večerom? Dáme si západ Slnka na Pico do Arieriro, druhom najvyššom kopci ostrova, kde sa máme ráno stretnúť s párom z Moravy a odkiaľ vyrazíme na túru? No dajme. Aspoň si nacvičíme cestu. Nápad to bol dobrý, ale to sme ešte nevedeli, že navigácia bude proti nám a bude nám chcieť ukázať, čo najviac z Madeiry.

Pri pohľade na trasu nemám žiadne pochybnosti. No navigácia si zrejme sama po trase povie, že nás nebude viesť po vybranej trase, ale pripraví nám prekvapenia. Mal som spozornieť už pri prvej zmienke o Curral das Freiras (do slovenčiny prekladané ako Údolie mníšok) na tabuli pri ceste. Navigácia sa totiž rozhodla, že nás povedie najkratšou trasou, na čom by nebolo nič zlé, keby nás nepriviedla k rampe, ktorá sa o 19.00 h zatvára a na hodinách bolo práve 18.57 h. Ideme, nejdeme? Radšej nebudeme riskovať, keďže sa otočilo aj ďalšie auto, ktoré prišlo pár minút po nás.

Váhame, či sa vrátiť späť do Funchalu a po hlavnej ceste sa vydať na vrchol, no nakoniec pokračujeme ďalej na vyhliadku Eira do Serrado, z ktorej sa nám ponúka krásny výhľad do „Údolia mníšok“. Pohľad je fascinujúci, no niektorí z partie sú sklamaní z toho, že sme nezažili západ Slnka niekde na vrchole.

Vraciame sa späť na ubytovanie, ráno nás čaká skoré vstávanie, východ Slnka na Pico do Arieiro, kde sme chceli stráviť dnešný západ Slnka.