Veľký (Hlboký) jarok

Nad úhľadnou dedinkou Moravany nad Váhom, v tesnej blízkosti moderných domov a garáží sa nachádza nevšedný prírodný výtvor, roklina v hrubej vrstve sprašových sedimentov, vytvorená v stredoveku eróziou z dávnej vozovej cesty. Významné paleontologické nálezisko suchozemských ulitníkov, miesto objavenia legendárnej Moravianskej Venuše. Dnes prírodná pamiatka 4. stupňa ochrany - Veľký jarok.

Vstup do výmoľa som teda našiel, dá sa ísť aj vyššie? Očakávam divočinu bujnej vegetácie, na moje prekvapenie vedie sem však celkom zreteľný chodníček. Pomaly stúpam pomedzi takmer kolmé steny schovávajúce sa za oponou lístia i celkom odkryté útesy a vežičky bizarných tvarov. Vysoko vo svahu zazriem veľký otvor archeologickej štôlne, ísť k nemu po mimoriadne strmom blatistom úbočí sa mi však vôbec nežiada.

Po krátkom výstupe sa ocitám na čistinke a obzerám sa späť. Nadol, súbežne s hlavnou roklinou, odbočuje chodník do akéhosi vedľajšieho údolia, s nižšími, iba zopár metrov vysokými svahmi. Aj tu sú miestami odkryté žltohnedé vrstvy spraše, svietiace v dopoludňajšom slnku. Nechcem však ísť nadol, a tak sa po chvíľke vraciam na čistinku plnú fialiek a pomedzi hlohy kvitnúce na okraji lesa vychádzam na pole.

Po opustení chladivej tône lesa ma prekvapí horúčosť poľa. Nie je to ešte typická letná páľava, zmena teploty je však citeľná. Výhľady sú aj tomu primerané, zahmlené. Iba pár kilometrov je vzdialené hradisko Ducové, povedľa svieti biela stena obrovského kameňolomu. Z úbočí Malých a Bielych Karpát ležiacich za Váhom vidno len tmavé nezreteľné tiene.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zlatý vrch

Kráčam poľom po zreteľných vyjazdených koľajach. Zem je suchá, a tak mi nič nebráni stúpať stredom poľa až ku kraju hory s roztrúsenými velikánmi kvitnúcich čerešní. Po zmiernení stúpania sa stáčam mierne doprava k lesu, ktorým vedie cyklotrasa pomenovaná Winterov trail. Na ňom sú miestami stopy po drobných stavebných úpravách, inak vyzerá pomerne málo využívaný. Keď dôjdem na lesnú cestu, trail opustím a poberiem sa po nej, stúpajúc v úbočí Zlatého vrchu. Na jeho vrchole by mala stáť v budúcnosti rozhľadňa, ktorej výstavba by sa mala začať v roku 2023. Nateraz Zlatý vrch, pomenovaný podľa starých kutacích prác, obchádzam a v sedielku za ním natrafím na červeno značenú hrebeňovku.

Upúta ma vŕšok na ľavej strane, a tak si urobím krátku odbočku. Priamo na vrchole leží planá čerešňa. Muselo ju vyvaliť iba prednedávnom, jej korunka je ešte plná kvetov. O čosi neskôr odbočím opäť, tentoraz po vyjazdenej cyklotrase na severný vrchol Zlatého vrchu. Ani tu nie sú výhľady, bránia mu vysoké stromy. Onedlho som na rázcestí Striebornica, kde križujem značený chodník, vedúci k rovnomennej vodnej nádrži a na druhú stranu k jaskyni Čertova pec.

Krahulčie vrchy

Na plochej planine spestruje scenériu niekoľko mokradí. Ich hladina je úplne bez pohybu, a tak sa v nich zreteľne zrkadlia okolité stromy. Prevažujú tu buky a jeden či vlastne dva z nich tu vytvorili pozoruhodné stromové okno. Opäť vidno fialky, dnes je ich mnoho celou cestou. Vraj je celá rastlinka jedlá, neskúšal som. Z hrebeňa, ak teda možno pláň takto nazvať, sú pekné výhľady na Panskú Javorinu, Úhrad i Bezovec.

Po oddychovom rovinatom úseku nasleduje stúpanie na Malý Krahulčí vrch. Stretám cyklistu, ktorý strminu zdoláva s pomocou elektrického motorčeka. Ide mu to celkom dobre, zatiaľ čo ja funím do kopca. Čoskoro sa mi stráca z dohľadu. Zídem nadol a opäť som na lesnej ceste, ktorá prechádza popod vrch. Je nakrátko prerušená pod veľkým suťoviskom a za ním pokračuje na rázcestie Krahulčie vrchy.

Jaskyne a Sokolie skaly

Zelenou značkou schádzam po okraji skalných stien. Odtiaľto z nich veľa nevidno, miestami sú hlboko podo mnou, miestami ich zakrývajú stromy. Jedna pekná skalka s úplne kolmým útesom je zopár metrov pred čistinkou, z ktorej je úchvatný výhľad na protiľahlé stráne. O čosi nižšie je odbočka k Veľkej Dolnosokolskej jaskyni. Je to skôr akýsi obrovský skalný previs, podobne ako trošku nižšie položená Malá Dolnosokolská jaskyňa. Obe sú vytvorené v svetlosivých vápencoch, farebnosť stien sa vôbec neobmedzuje na sivú, ale nájdeme tu žlté, biele i zelené odtiene. Jaskyne sú verejnosti prístupné, zopár ciest tu majú tiež skalolezci.

Pod jaskyňami zleziem pomedzi balvany na málo používanú prť. Skaliská mám priamo nad sebou, takže nedovidím na ich vrchol, podo mnou sú strmé svahy plné drobných i väčších kameňov. Dá sa ísť tesne popri skalách, no opatrne, nakoľko je tu veľa voľných kameňov, ktoré sa zosúvajú pod nohami. O čosi neskôr sa strmosť skál zmierni, takže vidno aj nad ne, prechod je však stále pomerne náročný. Pred prudším stúpaním popri bralách sa teda otáčam a pomaličky sa vraciam späť. Nad jaskyňami sa znovu napojím na značku a lesom zídem na cestu pri rekreačnom zariadení Výtoky. Zariadenie ponúka letné tábory, školy v prírode i spoločenské akcie a podľa webovej stránky si prípadný záujemca môže celý areál kúpiť.

Striebornica

Kráčam po asfaltovej ceste povedľa viacerých chatiek a domčekov. Tesne pri nej tečie potôčik Striebornica. Ešte pred storočím ním tieklo omnoho viac vody, ktorú využívali mlynári. Neskoršie boli pramene zachytené pre mestský vodovod. Spočiatku mlynári nahrádzali chýbajúcu vodu naftovými motormi, neskôr prevádzka mlynov postupne zanikla.

Cesta prechádza lesom popri močariskách plných kvitnúceho záružlia i popri skupinkách rekreačných domčekov. V jednom z nich si majitelia spravili malý bufet. Keďže všetky stoličky vidím obsadené a nemám ani veľa času na vysedávanie, pokračujem rezkým krokom ďalej. Zakrátko natrafím na ďalšiu možnosť posedenia, krytý prístrešok so stolom a lavicami. Pri ňom je informačná tabuľa s emblémom štátnych lesov ako aj s popisom a vyobrazením miestneho rastlinstva. Náučný chodník oboznamuje návštevníkov s historickými i prírodnými zaujímavosťami a vedie od neďalekej priehrady až na hrebeň Považského Inovca.

O chvíľu som pri vodnej nádrži Striebornica. Dozvedám sa, že okolie nádrže je obecným chráneným územím a jediným liahniskom chránených ropúch bradavičnatých v okrese Piešťany. Po príjemne strávenom dni v tichých lesoch Považského Inovca sa vraciam opäť do Moravian nad Váhom a onedlho som doma.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek