Deň tretí: Prechod z Pico Ruivo na Pico do Arieiro

Je ráno. Ešte potme vyrážame na cestu, máme na to asi hodinu. Dbám na to, aby som si vybral najlepšiu cestu, žiadne skratky. No pri zjazde z diaľnice sa nám nepodarí na prvýkrát trafiť správny výjazd a navigácia zrejme prepočítala trasu a vybrala si najkratšiu. Malo ma to trknúť už vtedy, keď sa uličky začali zužovať a naberať na strmosti. Ale veď navigácia hádam neklame. Dostávame sa do uličky, v ktorej sa radšej nakláňame v aute dopredu, aby sme sa náhodou neprevrátili. Neskôr čítam v FB skupine, že sme neboli jediní, ktorých sem navigácia poslala a sklon cesty je 33 %.

Konečne sa ocitáme na širokej ceste, po ktorej sme mali ísť od začiatku. K parkovisku na Pico do Arieiro nám ostáva ešte pár kilometrov. Prvé parkovisko je celkom plné, no skúsime vyjsť ešte vyššie. Nachádzame si miesto v zákaze státia, ale teraz skoro ráno si s tým nikto nerobí starosti. Rýchlo vystupujeme, aby sme stihli krásny moment, kedy sa rodí nový deň. A na svitanie bolo zvedavé nespočetné množstvo ľudí. Nie je sa čo čudovať, dá sa sem dostať autom a keď vyjde počasie, ako vyšlo nám, tak je to zážitok. Celý ostrov je obklopený inverznou oblačnosťou a tu hore sme nad oblakmi.

Asi po polhodinke kochania sa kontaktujeme s párom turistov z Brna, ktorí by tiež radi prešli trasu medzi dvomi najvyššími vrcholmi iba jedným smerom, no na to potrebujeme jedno auto nechať tu a druhé presunúť na štartovaciu pozíciu na parkovisko Achada do Teixeira. Dva vrcholy od seba delí len niečo cez 5 km, no na trase treba stúpať okolo 840 m a rovnaký počet metrov treba i klesať. Keď sa to dá obojsmerne, tak je to cez 1600 m hore, 1600 m dole a na to si akosi netrúfame, hoci na FB veľa ľudí machruje, ako to zvládajú za 2 hodiny jedným smerom a dokonca s malými deťmi.

Od parkoviska sa nám trasa natiahne na 8,1 km, nastúpame 1224 m a naklesáme 1002 m. Najskôr absolvujeme výstup na najvyšší vrchol Pico Ruivo (1862 m). Ku chate Casa De Abrigo do Pico Ruivo (1750 m) vedie široký, kameňmi vykladaný chodník, po ceste míňame dva kamenné prístrešky, v ktorých by sa dalo v prípade núdze prespať. Po 2,3 km chôdze stojíme pred chatou. Dlho sa nezdržujeme, vrcholové pivko si dáme až na spiatočnej ceste. Stúpanie naberá na intenzite, ale 500 m na vrchol musíme dať, nech to stojí, čo to stojí. Pod nami je stále hustá hmla, z ktorej vytŕčajú západotatranské Tri kopy... Presne mi to tri kopčeky pripomínajú. Veď pozrite na fotke. Stojíme na vrchole. Nasledujú vrcholové fotky a padáme naspäť dole. Neobídeme chatu, kupujeme si magnetky (odporúčam ich nákup nechať na letisko, tam kúpite 3 kusy za 8,- €, tu hore jedna stojí 3,5 €), v plechovke majú len malé pivko za 4,- €, ale smäd je silnejší a navyše, človek na horských chatách akosi peniaze nepočíta a keď už vyšiel hore, tak si dopraje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po občerstvení sa vydávame smerom k druhému Picu. Trasa začína prudkým klesaním, atmosféru dotvárajú suché stromy a hmla, ktorá sa neustále drží nad údolím. Slnko páli ako divé, je to až neuveriteľné, aké krásne počasie nám vyšlo. Chodník je príjemný, zatiaľ sa ide viac menej stále z kopca, hovoríme si, že opačným smerom by sa nám veru nechcelo šliapať. Ale ono to príde. Prvé stúpanie dáva poriadne zabrať. Dostávame sa do sedla, cez ktoré sa musíme prešupnúť na druhú stranu kopca dole prudkými kamennými schodmi, ku ktorým sa o chvíľu pridávajú železné schodíky, ktoré niektorí kvôli ich sklonu prirovnávajú k rebríkom. Ešte predtým si na prvej strane kopca všimnem v skalách chodník, ktorý je ale zrejme uzavretý, aj keď ho v niektorých mapách nachádzam, no nie je dotiahnutý do konca. Vyzerá to tu ako v Slovenskom raji v hlavnej sezóne. Musíme čakať, kým prejdú davy z jednej strany, ďalší zase dávajú prednosť nám, čo postup riadne spomaľuje. Ale na druhej strane, môžeme sa kochať krásou, čo je všade okolo nás.

Po tom, čo prudko klesneme, musíme zase nabrať výškové metre. Chodník je vytesaný do skaly, najskôr s krátkymi tunelíkmi, ktoré vystriedajú dlhé tunely, v ktorým musíme použiť čelovky. Sem by sa mali prísť učiť naši slovenskí tunelári. V podstate celý ostrov je prevŕtaný krížom-krážom. A u nás nevieme dokončiť ani pár rozostavaných tunelov.

Ale aby som nezahováral, poďme ďalej. Krásne vykladané chodníky sa menia na nekonečné schodisko. Niekto to neviem akým spôsobom zrátal a prirovnal to k 355-tich poschodiam. Stúpanie po schodoch dáva zabrať. Je to niečo úplne iné ako naše turistické chodníky. Na nich netreba nohy tak vysoko dvíhať. Slnko páli, sily ubúdajú a takisto aj voda vo fľašiach. Na tekutiny, hlavne v slnečnom počasí, nezabúdajte. Po 5-tich hodinách chôdze stojíme opäť na Pico do Arieiro. Čas zodpovedá času podľa www.mapy.cz, no nechápem, ako to dá niekto jedným smerom za dve hodiny a tiež nechápem silné reči, že je to pohodička obomi smermi. Stretli sme totiž veľa ľudí na pokraji síl, ktorí si to prešli tam a späť a myslím, že viac už to neurobia. Mimochodom, na presun, ktorý sme si zvolili my, sa dá využiť taxík, ktorý v bežný deň stojí 60,- € a cez víkend 70,- € a treba si ho dohodnúť dopredu.

Presunieme sa k autu a potom autom k druhému autu na Achada do Teixeira. Znova s klesajúcou nadmorskou výškou padneme do hustej hmly a je nám jasné, že ani dnes z kúpania na severnej časti ostrova nebude nič. Pozrieme si teda aspoň tradičné madeirské domčeky casas de colmo, ktorých sa zachovalo niekoľko desiatok a nájdete ich v mestečku Santana a jeho okolí. Domčeky sú postavené z drevených trámov do tvaru písmena A, majú farebné dvere i okenice a slamenú strechu.

Chceli sme toho dnes pozrieť ešte viac, ale už nám akosi dochádzajú sily a navyše, severná časť ostrova je aj tak ukrytá pod hmlou, aj keď v jednej časti sa ukázala modrá obloha. Volíme návrat do hotela ešte výnimočne za svetla s tým, že by sme si dali v reštaurácii miestnu špecialitu. No recepcia má zrejme zlé informácie z kuchyne a po sprche a krátkom oddychu sa nám ujdú len bufetové stoly, rovnako ako ďalším ubytovaným.

Deň štvrtý: Trošku komercie, kúpanie a odlet

Na posledný deň máme ešte veľa plánov, no musíme ich rozumne okresať a radšej sa priblížime čo najviac k letisku, veď čo keby sa zase navigácia rozhodla, že nám z ostrova ukáže to, čo sme ešte nevideli? Na dnes si vyberáme pár komerčnejších záležitostí, z ktorých nakoniec ešte vypustíme botanickú záhradu vo Funchale, v ktorej chcú 12,5 € za vstupné.

Absolvujeme teda aspoň jeden z najvyšších presklených chodníkov na svete, skywalk na útesoch Cabo Girão. Za vstupné 2,- €, ktoré zaplatíme v automate sa dostaneme 580 m nad oceán. Pohľad dole nie je pre každého, spríjemňuje nám ho ešte tetuška s fukárom, ktorá musí okolie upratovať práve vtedy, keď sme tu my a pobyt na vyhliadke nám spestrí prachom a hlukom. Ale to je ešte nič oproti tomu, čo nastane asi o 10 minút. Prichádzajú davy turistov, nastavujeme uši a čo nepočujeme. Reč nám tak veľmi blízka. Poliaci musia byť proste všade. Dvíhame kotvy, za pár desiatok minút, čo sme sa zdržali na vyhliadke, stihli otvoriť stánky so suvenírmi, preto peniaze, ktoré sme ušetrili pri rozhodnutí nenavštíviť botanické záhrady, oplieskame v stánkoch so suvenírmi. Veď treba domov niečo priniesť.

Keďže sa nám nechce nič riešiť a hľadať, povieme si, že na rozlúčku s ostrovom nachytáme ešte trošku bronzu a vyvalíme sa na jednu z mála pláži na ostrove a výlet ukončíme tam, kde sme ho začali, v mestečku Machico. Podľa mapy nám cesta k pláži bude trvať niečo cez 30 minút. No chyba lávky. Navigácia si opäť povie, že sme ešte nevideli všetko, čo nám chcela ukázať. Načo by sme išli diaľnicami a tunelmi, keď si môžeme ešte pozrieť výhľady zhora na Atlantik?

Prichádzame k pláži, voda je o dosť chladnejšia ako bola pred dvomi dňami v Calhete. Piesok, ktorý sem bol dovezený z marockej Sahary, máme vďaka vetru všade. Nechce sa mi ležať, preto sa prejdem niekoľko kilometrov po pobreží a nachádzam miesto, kde sa pred vyše 600 rokmi vylodili moreplavci, ktorí ostrov objavili. Opačným smerom zase nachádzam tzv. vajcovú pláž, na ktorej sa nachádza veľké množstvo kamenných „vajec“, čo sú okruhliaky sopečného pôvodu, ktoré obmývaním oceánskou vodou a váľaním sa vo vode získali charakteristický vajcovitý tvar. Pri kaplnke na konci pobrežia sú z okruhliakov urobené chodníky. Je zaujímavé sedieť na pobreží a započúvať sa okrem šumenia vĺn aj do zvuku valiacich sa kameňov. Rolling Stones v priamom prenose.

Pohodičku na pláži nám preruší telefonát z autopožičovne. Akosi sme zabudli na čas a už 10 minút meškáme s vrátením auta. Na všetko tu doteraz všade mali čas, ale auto musí byť vrátené na minútu presne. Dobre. Balíme veci, a padáme na letisko, kde máme auto odovzdať. Trošku znechutení sa hodíme do gala na letiskových toaletách, no marocký piesok si na sebe donesieme až na Slovensko.

Záver

Madeira je krásne miesto. Určite sa sem ešte vrátim, veď ostalo ešte veľa miest nespoznaných, no vždy treba počítať s tým, že program musíte prispôsobiť počasiu, ktoré je hlavne na severnej časti ostrova nevyspytateľné. Nám počasie vyšlo na jednotku. Podľa správ z internetu, pár dní po našom odchode sa rapídne zmenilo a aj tam prší.

Život na tomto mieste by som si ale asi predstaviť nevedel. Hoci zaujalo veľa Čechov a Slovákov, ktorí sa sem vo veľkom sťahujú, život tu zrejme tiež nebude jednoduchý. Veď je tu všetko do kopca.

Adeus Madeira. Určite sa ešte uvidíme.

Predchádzajúca časť

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek