Trasa

Veľký Vindšachtský tajch – sedlo Pleso – sedlo pod Kanderkou – Tanád – Predné Rosniarky – Malý Paradajs – Červená Studňa – Glanzenberg – Banská Štiavnica – Štiavnické Bane – Evičkino jazero

Vindšachta, Tanád a Paradajs

Túru začíname na parkovisku pri Veľkom Vindšachtskom tajchu, pri ktorom je malé parkovisko, zatiaľ pôjdeme po neznačenom, ale dobre viditeľnom chodníku. Prechádzame popri reštaurácii a na chvíľu sa zastavíme pri tajchu, medzi korunou hrádze ktorého a Evičkiným jazerom prechádza štátna cesta do Banskej Štiavnice. Nádrž postavená v roku 1715 je dnes vyhľadávaným miestom na oddych, rybolov a vodné športy.

Pokračujeme k vedľajšiemu Bakomiho rybníku, ktorý je menší a nad jeho hladinou sa vypínajú prvé vŕšky. Hmla na ich vrchoch dáva tušiť, že dnes sa s výhľadmi môžeme rozlúčiť. Vydáme sa smerom k spodnej časti bývalého lyžiarskeho strediska, cestou si ešte prezrieme zrekonštruovanú Partizánsku štôlňu. Od spodnej časti lanovky pokračujeme prudko do kopca popri stĺpoch až na lesnú cestu, kde sa napojíme na modrú značku vedúcu od Richňavských tajchov. Po chvíli sa ocitáme na červenej značke v sedle Pleso. Tu je na strome umiestnená vtipná tabuľka s odkazom, že sa v lese máme chovať ako zvieratká – neničiť prírodu.

Hmla sa rozprestiera všade okolo nás a zahaľuje aj okolité lúky. Modrú značku meníme za červenú a po nej pomaly stúpame na hrebienok vedúci ponad Štiavnické Bane. Podarí sa nám vyjsť z hmly a na chvíľu máme krásne inverzné výhľady. Z hmly vykúkajú iba najbližšie lúky a ako stolová hora náprotivné Sitno. Skalnatým chodníkom pokračujeme do sedla Kanderka. Biely opar sa prevaľuje všade navôkol a podľa sily vetra a polohy Slnka sa nám striedavo zahaľujú a otvárajú krajinkárske výhľady. Na jednej z lúk stojí polorozpadnutá búda, ktorá má najlepšie časy za sebou a pravdepodobne žiadne pred sebou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dostávame sa do sedla Kanderka, z ktorého cestou pokračujeme na Malý Tanád. Pod ním sa k hmle pridáva mrholenie a v Jankiných očiach vidím, že by to najradšej zabalila a čo najkratšou cestou zbehla naspäť do obce. Keďže naokolo vládne len biela, nezdržujeme sa a schádzame do Veterného sedla. Cestou vyplašíme pár srniek, ktoré sú prvé živé tvory, ktoré od rána vidíme. V sedle mrholenie ustáva, dáme si glg teplého čaju a pokračujeme na Tanád. Stúpanie je trochu prudšie a po daždi šmykľavejšie, ale o chvíľu sa nachádzame na prvej vyhliadke pred Tanádom.

Aprílové počasie v novembri opäť prekvapuje a zasa máme pekné inverzné výhľady. Skalným hrebienkom, z ktorého sú pekné výhľady aj na opačnú stranu pohoria, prichádzame na Tanád. Voňavým, farebným, zahmleným jesenným lesom schádzame z Tanádu na vyhliadku Nad kameň, z ktorej pokračujeme na Predné Rosniarky. Na začiatku lúky je prístrešok a ohnisko s lavičkami, my sme ich však po daždi nevyužili. Pri náučnom paneli sa nachádzajú malé pyramídky so vzorkami hornín vyskytujúcich sa v Štiavnických vrchoch. Po pár metroch natrafíme na ďalšie. Viditeľnosť je tak 20 metrov, preto sa trochu zľakneme, keď v hmle zaregistrujeme pohyb a začujeme fučanie.

Postupne sa pred nami vynárajú pasúce sa kone. Keďže medzi sebou majú i žriebä, vodca stáda sa nám postaví do cesty rovno na cestu. Keď ich chceme obísť sprava, pohne sa tam, keď zľava vracia sa a stále nás od seba vytláča. Nakoniec sa nám stádo podarí obísť a ocitneme sa medzi menhirmi na Rosniarkach. Koníky nás nasledujú aj sem, ale už nie sú také obranné. Celá situácia s koňmi, menhirmi a tichom v hmle dodáva miestu magickú atmosféru, ktorú si užívame. Nikde nevidíme pastiera, ktorý by mal kone na starosť, sú tu vypustené len tak na divoko. Chvíľu pozorujeme pasúce sa kone, potom pokračujeme smer Paradajs, ktorého vrchol podchádzame a pri smerovníku Paradajs odbočka, odbáčame po neznačenom chodníku na Malý Paradajs s krížom.

Z neho sú vraj najkrajšie výhľady na Banskú Štiavnicu, my však vidíme iba biele mlieko všade navôkol. Dáme si však pauzu na vodu a horalky a zároveň stretávame prvých ľudí. Po prestávke prudko schádzame a napojíme sa na značku náučného chodníka vedúceho do sedla Červená studňa. Lesnou cestou prichádzame do sedla a stretávame čoraz viac ľudí, v sedle sa to nimi hemží.

Glanzenberg, Banská Štiavnica a Štiavnické Bane

Zo sedla Červená studňa pokračujeme popri troch tajchoch – Červená studňa, ktorý je pokrytý lístím a zarastený trstinou, Malá vodárenská nádrž, ktorý je mu podobný, avšak trochu čistejší a nakoniec Veľká vodárenská nádrž. Tento už vyzerá tak, ako by sme si poriadny tajch predstavovali, s peknou korunou hrádze, čistou smaragdovou vodou a chodníkom okolo. Po prehliadke tajchov vybehneme po lesnej ceste na trasu náučného chodníka Glanzenberg, ktorý nás privedie až do mesta. Ako prvé navštívime zrúcaniny hradu Glanzenberg, kaplnku a ostatné zaniknuté stavby osídlenia.

Neskôr sa dostávame k ruinám ostatných objektov, využívaných pri dobývaní rudy. Priestor je to tu naozaj veľký, celá prehliadka nám zabrala pol hodinu, na konci nás ešte čakajú povrchové dobývky na žile Špitáler. Ešte pred nimi si vychutnávame prvé výhľady na starobylé mesto ponorené do hmly. Výsledkom povrchových dobývok je skala deravá ako ementál, dobývky vedú hlboko do podzemia, stredovekí permoníci sa tu veru narobili.

Postupne sa dostávame k prvým domom Banskej Štiavnice s exkluzívnym výhľadom na kalváriu. Kameňom vykladanými uličkami pokračujeme starým mestom s výhľadom na Nový zámok. Starobylými uličkami sa premotkáme do centra mesta, kde si doprajeme naplánovaný odpočinok, obed a pár pohárov vareného vínka. Keďže architektonické i banské pamiatky mesta sme si prehliadli v minulosti, na Radničnom námestí sa napojíme na červenú značku Rudnej magistrály, po ktorej pôjdeme k Evičkinmu jazeru.

Ak by trasovanie magistrály bolo na mne, vymenil by som túto časť za hrebeňový úsek, ktorým sme išli ráno. Popri miestnom pivovare, cez Piargsku bránu a popri cintoríne sa dostávame z mesta von a úzkym chodníkom prichádzame k tajchu Klinger. Kvôli hustej hmle z neho vidíme iba polovicu, zaujme nás však, ako vysoko je koruna hrádze nad okolitým terénom. Od tajchu chvíľu ideme asfaltkou, neskôr chodníčkom ponad štátnu cestu, až nakoniec prídeme do Štiavnických Baní.

Od štátnej cesty klesneme k starým domčekom a bočnými uličkami prechádzame okrajom obce. Pri smerovníku Evičkino jazero opúšťame červenú značku, prehliadneme si posledný tajch na trase, na ktorého hladine sa zrkadlia domy postavené pri jeho brehu. Posledný úsek cesty prechádza lúkou nad tajchom a zavedie nás na parkovisko, kde sme ráno štartovali.

Záver

Na trase sa nám podarilo zladiť horskú aj mestskú turistiku v nenáročnom prostredí. Hoci trasa viedla aj mimo značených chodníkov, orientácia je jednoduchá. V okolí Štiavnických Baní a Banskej Štiavnice je stále čo obdivovať, ak by chcel niekto mať viac času na samotné mesto, je možné vynechať návštevu Glanzenbergu a od Červenej studne zísť priamo od mesta. Túru odporúčam každému, kto má rád nenáročný horský terén, dejiny, históriu baníctva a architektúru.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek