Lozorno – vodná nádrž Rusnáky – Rusniaky – Močiarne – vodná nádrž Lipníky – Košarisko – Volhovisko – Salaš – Biely kríž – Rača

Ráno 7:55 hod. sme šli autobusom z Patrónky. Vystúpili sme omylom na prvej zastávke v Lozorne a tak sme museli šliapať cez celú obec. Smerovník pri druhej zastávke nás nasmeroval po zelenej do doliny. Ako všade, aj tu už vyrástli nové domy. Borovicový les so zeleným trávnikom potešil oči unavené šeďou zimy. Prišli sme k vodnej nádrži Rusnáky. Okrem kačíc Lysiek nebol tu nik. Okolo bufetu je kopa lavičiek i kryté miesto, kde by sa dalo prespať. My sme však kráčali po asfaltke ďalej. Prišli sme k ranču a pomníku pri smerovníku Rusniaky. Je tu pochovaný červenoarmejec Pavel Afanasievič Rybak, ktorý padol 6.4.1945. V ohradách sa prechádzali koníky, ktoré v očakávaní mlsnôt prichádzali k ohrade. Nič sme nemali, nuž sme ich aspoň poškrabkali. Prešli sme okolo kríža s menom Dujnič, prekročili potok a začali stúpať lesnou cestou na Močiarne.

V 2006 som tu s Julkou odbočil zo značky, lebo bola odhrnutá cesta a aj dnes som tak chcel ísť. Vybral som sa doľava, no mali sme ísť rovno. Zo sivej oblohy začalo snežiť a stále hustejšie. Klesali sme svahom a Danica ma brzdila v ľavom smerovaní. Našla lesnú cestu, ktorá nás doviedla na breh Suchého potoka a za ním v hustom snežení sme videli hľadanú asfaltku. Preskočili sme potok a boli sme na nej. Stretli sme pána s jazvečíkom, ktorý vravel, že niečo podobné ešte nezažil a že sa vracia domov. My sme v podstate nemali na výber, nuž sme vykročili vpred. Počas snáď 15 minút napadlo 5 cm snehu. Museli sme na čapice natiahnuť kapucne, ruksaky schovať pod vetrovky. Chumelica však pomaly ustúpila a naopak, na modrú oblohu vyšlo slniečko. To sme už boli pri vodnej nádrži Lipníky. Na mape sú na svahu oproti naznačené chaty, no sú to vily.

Začalo nám byť teplo a tak museli niektoré vrstvy oblečenia dolu do ruksakov. Tu niekde sme mali pôvodne zísť lesom z Močiarnej. Po ceste bolo treba ísť opatrne, lebo pod snehom bola poľadovica. Trošku ma zarazila druhá nádrž. Nejako som si ju nepamätal. Za ňou vo svahu je osadený kríž, no meno na ňom nie je. Vľavo sa zrazu ukázal vo svahu mini tunelík pre potok a nad ním akoby zvyšky železnice, teda vlastne násyp. Možno tu voľakedy bola lesná železnička, no ja som o nej nepočul. Prešli sme bránou obory a za stromami sa ukázala lúka s chatou. To už som vedel, že sme nad Košariskom. Vyšli sme bránou z obory a zišli cestou k smerovníku. V rekreačnom zariadení MV SR sa deti bláznili na zasneženom futbalovom ihrisku. V prázdnom bazéne však nebol nik. Došli sme k chate Cementárka a ja som navrhol naobedovať sa. Majú otvorené od 10-tej hodiny a tak sme mohli vojsť. Objednal som si skvelú fazuľovú polievku s množstvom mäska. Dnu už bolo pár ľudí, neboli to miestni chatári, ale hostia ubytovaní na chate. Bratislavskí speleológovia tu majú svoju informačnú tabuľu o výskume Borinského krasu. Raz ich určite požiadam o exkurziu. Kontakt: 0904 141 536, Peter Magdolen, alebo www.speleobratislava.host.sk. Je tu informačná tabula aj o Dračom Hrádku, ktorý stál 2 km východne od Borinky na svahu nad Borinským potokom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď sme si odpočinuli, rozmýšľali sme, či pokračovať na Volhovisko, lebo som sa obával, že organizátorov tam už nezastihneme. Danica rozhodla, že ideme a tak sme vykročili po zelenej smer Kozí chrbát. Cesta bola zamrznutá a rozbitá od lesníckych áut. Čerstvý sneh niesol len jedinú stopu po cyklistovi, ktorý z chaty vyrazil pred nami. Onedlho sme stretli väčšiu skupinu turistov, no nepýtali sme sa ich, či idú z Volhoviska. Značka zabočila doprava a začala stúpať. Vľavo sa ukázala asfaltka do Vojenského priestoru Turecký vrch. Vedel som, že napravo sú trampské chaty a chystal som sa ich odfotografovať. Ľahko sa hľadajú. Sú tu tabule: Pozor vojenský priestor. Chaty skryté za stenou zo suchých stromov som zbadal o chvíľu. Odbočil som k nim a práve tam prichádzal trampský pár. Pozdravili sa a spýtali sa ma, či idem na Volhovisko. Vraj tam videli ísť dosť ľudí. Potvrdil som im to a rozlúčili sme sa.

Zo zelenej sme zahli vpravo a lesným chodníčkom sme vyšli na vrch Volhoviska. Už z diaľky sme zacítili dym z ohňa a neskôr začuli aj vravu. Privítal nás pohárik Umu a stisky rúk kamarátov. Dostali sme diplomy a zároveň sa dozvedeli, že o rok sa stretneme na Veľkej peci nad Vrbovým. Spravil som ešte pár fotiek a pobrali sme sa dolu. Neznačene doprava lesom a neskôr lesnou cestou vľavo. V diaľke sme zbadali ďalekohľadom Veľký Javorník s meteorologickými guľami. Lesom sme prešli na červenú a v pohode s istotou neblúdenia sme sa vybrali smerom na Salaš. Pár terénnych vĺn, jeden potok a boli sme pri smerovníku. Spýtal som sa Danici, či ideme do Jura, no keďže to časovo vychádzalo rovnako, rozhodla sa pre Raču. Prekročili sme potok, vyšli na asfaltku z Košariska a pokračovali po červenej popri altánku. Prešli sme ďalší potok a čoskoro sme došli k Silnického prameňu. Zbehol som si ho odfotografovať. Škoda, že už nemá striešku. Zbytočne doň padajú listy. Prešli sme okolo Jurského rašelinového jazierka. Len vytekajúca voda naň upozorňovala. Celé bolo pod snehom a zamrznuté. Posledné stúpanie a vľavo sa objavili budovy meteorologickej stanice. Okolo nás sa mihol bicyklista, zákon nezákon.

Došli sme na asfaltku a po nej k horárni Biely kríž. Divé svine sa schovávali v domčeku. Evidentne sa im zima nepáčila. Na posedenie v bufete sme nemali čas, ja som chcel ešte po túre ísť do DK Dúbravka na festival horských filmov. Bol som aj v piatok a dnes mal byť okrem iných filmov aj Barabášov a Valušiakov – Neznáma Antarktída. Takže sme upaľovali dolu po asfaltke do Rače. Danica ešte zašla do Troch zajacov sa prezliecť zo spotených vecí, aby jej nebola zima na zastávkach. Chytili sme však hneď električku. V Dúbravke som si pozrel tri filmy, nevyhral nič v tombole, no spokojný z krásne prežitého dňa som doma po osprchovaní a trochu papučovej kultúry zaspal ani batoľa.