V poslednom čase nás začali viac zaujímať staroveké hradiská na Slovensku. Fascinuje nás, koľko rozličných kultúr prichýlila malá krajina počas ľudskej histórie, koľko z nich zmizlo v nenávratne dejín či splynulo so silnejšími alebo vyspelejšími. Čie gény kolujú v našich telách?

Nad Hornými Plachtincami stálo kedysi jedno z najväčších hradísk na našom území. Napovedá tomu názov vrchu – Pohanský vrch. Obec tu vyznačila aj náučný chodník, ale je krátky, a dlhé cestovanie a krátka trasa, to nie je nič pre nás. Tak sme si vytvorili vlastnú trasu.

Trasa

Sucháň – Suchánsky previs – Svíbí – Trpasličia jaskyňa – Cesnačka – Pohanský vrch – Šiance – Horné Plachtince

Zberný autobus zo Zvolena stojí pri každej vŕbe a zachádza aj do VO Lešť. Inak, cesty v tomto kraji, to sú tankodromy! Presne hodinu nám trvalo prejdenie 44 km dlhej cesty zo Zvolena do Sucháňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sme v polovici apríla a ráno je poriadne chladné. V dedine sa teda nezdržiavame a kráčame zelenou značkou dole dolinou potoka Suchánik. Problém mi robia nové multifokály na nose. Chvíľu mám pocit, že padám do prázdna a chvíľami zakopávam o každý kameň. Hoci kráčame po normálnej turistickej značke a nie je tu vyznačený náučný chodník, prekvapujú nás na stromoch pripevnené náučné tabule. Sú však iné. Nehovoria o geomorfológii či flóre a faune, ale rozprávajú miestne povesti a vysvetľujú miestne názvy lokalít. Krásny počin!

Pri tabuli Pod Kútom, Uhliarka odbočujeme doprava do malej roklinky. Kráčame povedľa potôčika, obchádzame omachovené balvany a snažíme sa nezašliapnuť ani jednu salamandru. Je ich tu dosť a svojou ležérnou chôdzou sa nám pletú popod nohy.

Suchánsky previs

Kráčame roklinkou ani nie 10 minút a sme pri Suchánskom previse. Je pekný, ale nič ohromujúce. Kedysi to však musel byť monumentálny výtvor. V ústnom podaní sa traduje, že v previse bola jaskyňa, v ktorej sa v čase nebezpečenstva schovávali miestni obyvatelia. Veľká časť previsu sa však prevalila a jaskyňa sa zavalila suťou. Kombinácia roklinky s previsom, zelenými machmi a žltočiernymi salamandrami sa nám páčila.

Svíbí

Pokračujeme po značke lesnou cestou. Nad nami strmé svahy sú spestrené skalnými útvarmi, pod nami strmo padajúce svahy k potoku Suchánik. Pekne dolinou meandruje, a tak je čo pozerať. Prichádzame k smerovníku Svíbí. Milujem netradičné názvy. Poznám ker svíb krvavý, ale čo znamená Svíbí, som sa veru nedozvedela. Náučná tabula pri smerovníku síce hovorí, že meno je od krušiny jelšovej, kríka ktorý rastie okolo potoka, ale to mi akosi nedáva zmysel. Neďaleko odtiaľto kedysi stál Horný mlyn. Dnes sa z neho veľa nezachovalo.

Na smerovníku nás jedna šípka posiela na juh na Krížne cesty a druhá na sever do Sucháňa a s ňou smerovka vraj Jaskynný útvar 15 minút. Ktorý smer však myslia, je otázka. Previs je ďalej ako 15 minút, Trpasličia jaskyňa je iným smerom a Suchánska trhlina je niekde vo svahu. My sme si to zamierili k Trpasličej jaskyni. Ďalší fantáziu podnecujúci názov!

Prvý prechod cez Suchánsky potok

O chvíľu stál pred nami menší problém – Suchánsky potok. V tejto časti ešte nie je veľmi vodnatý, ale čvachtanie v topánkach sa nám nežiadalo. Ľubko a Feri s dlhými nohami nemali problém, Igor má síce krátke nohy, ale zobral to útokom, Ľubka sa pre istotu vyzula, no a ja som skúšala svoju obratnosť a stabilitu na šmykľavých skalkách. Dobre to dopadlo.

Trpasličia jaskyňa

Ľubko vybral poriadne strmú skratku (ako skoro vždy) a o chvíľu sme boli pred Trpasličou jaskyňou. Je to stromová jaskyňa. Sopečný prúd na svojej ceste pochoval kus lesa. Fosílne stromy za milióny rokov vyvetrali a ostali po nich v skale len okrúhle diery. Je ich tu totiž viac. Najväčšia má zameranú dĺžku takmer 12 metrov, vstupný otvor má priemer asi jeden meter a postupne sa zužuje. Plaziť sa nám teda vôbec nechcelo. Pred jaskyňou je malá terasa, čo sme hneď využili na relax pri kávičke a kávovom zrne.

Pohanský vrch

Ešte kúsok strmým výstupom a sme hore na planine. Teraz nasleduje dlhý, ale pohodlný úsek planinou od Česnačky po Pohanský vrch. Občas sa nám otvoria pekné pohľady do krajiny, dokonca dovidieť až do stredu VO Lešť. Cesta vrchol Pohanského vrchu obchádza východnou stranou, my sa pustíme skúmať západný okraj, ktorý sa nám zdá strmší. A naozaj, západný okraj Pohanského vrchu je veľmi strmý, sutinový a nájde sa tu aj zopár menších brál. Zvlášť jedno s malým štrbinovým oknom zaujalo.

Vyšli sme opäť na planinu a pred nami sa týčil mohutný val, ktorý obkolesoval vrcholovú plošinu. Tu je desiate zastavenie NCH a informuje nás, že sa nachádzame pri severnej bráne hradiska. Hradisko vzniklo asi pred 3000 rokmi, bolo obývané ľuďmi kyjatickej kultúry, neskôr Keltmi a Slovanmi. Na hradisku sa ešte nerobil komplexný archeologický výskum, len povrchový zber, ktorý vykonal Dr. Furmánek po tom, čo hradisko bolo poškodené bezohľadnou ťažbou dreva. Mechanizmy poškodili val a veľkú časť kultúrnej vrstvy hradiska.

Prešli sme hradiskom a prišli k tabuli č. 9, kde stála južná brána hradiska. Pôvodne sme mali v pláne pokračovať časťou náučného chodníka do Horných Plachtiniec, ale pri pohľade na hodinky sme zistili, že máme ešte viac ako 2 hodiny do odchodu autobusu. Rozhodli sme sa, že si teda pozrieme lokalitu zaniknutého hrádku na náprotivnom svahu. No ale to znamená 200 m výškových dole a vyše 100 metrov výškových zase hore. Uff!

Druhý prechod cez Suchánsky potok

Zase až toľko času sme nemali, aby sme schádzali pekne okľukou po trase náučného chodníka a preto poďme „strmhlav dole.“ Strmý svah, našťastie bez zrázov, dal zabrať. Schádzali sme štýlom – od stromu k stromu a od kameňa ku kameňu, ale zvládli sme to „ako nič.“ A stromy v skalnatom svahu boli nádherné. Najskôr čudesne pokrútené duby a nižšie rozprávkovo zakorenené buky. Pri schádzaní nám však došlo, že bude treba opäť prekonať Suchánsky potok. To ale znamená, že potok bude vodnatejší, pretože budeme o kilometrík ďalej a potok medzitým pribral zopár prítokov. Nuž ale dáko bolo, dáko bude! A bolo.

My, milovníci lesa, sme sa potešili vývratom! Cez potok spadli tri urastené buky a vytvorili prirodzenú lávku, dokonca so zábradlím. Proste paráda! Kameraman čakal na dramatickú akciu, ale nedali sme mu príležitosť.

Šiance

Prešli sme na cestu a chvíľu sme kráčali po nej. Vpravo odbáča lesná cesta popod Šiance. Zisťujeme, že kedysi viedol aj na Šiance náučný chodník. Ako spomienka naň tu leží na zemi, zubom času silne poznačená informačná tabuľa. Veľa sa z nej nedozvieme, a tak kráčame za poznaním k samotnému hrádku. Nemáme veľa kilometrov v nohách, ale náročný terén im dal zabrať a hlási sa únava. Podaktorým sa nám ani nechce ďalej ísť, hlavne keď vidíme pred sebou strmú pyramídu. Prví však neúnavne idú vpred, a tak zatíname zuby a presviedčame telo, že toto ešte dá. Vyšli sme a minimálne ja som bola očarená. Stála som na okraji hlbokej priekopy, za ktorou bola zarovnaná plošina a na skalkách sedeli alebo stáli moji spolupútnici, ako keby ma vítali dávni obyvatelia hrádku. Genius loci lokality ma dostal. O lokalite sa vie ešte menej ako o Pohanskom vrchu. Možno preto vyžaruje silné fluidum.

Prešli sme dookola priekopou, ktorá bola na niektorých miestach zasekaná do skál, a dali sme sa pomaly na zostup. Tentoraz sme išli pekne cestou. Na stromoch sme si všimli staré zelené značky. Pravdepodobne tadeto popod hrádok viedla kedysi značka na Španí laz. Stále sme mali časovú rezervu, a tak sme pomaly kráčali a obdivovali prebúdzajúcu sa prírodu. Jarná zeleň stromov ešte len veľmi pomaly vytláčala zimnú hneď, ale belostne zakvitnuté čerešne volali, že jar je tu.

Záver

Povznášajúci pocit z poznania nových miest uzemnilo stretnutie s dvomi domácimi obyvateľkami v Horných Plachtinciach. Na otázku, či tu majú krčmu, odpovedali, že veru ani obchod nemajú, nieto ešte krčmu. Nuž, my bez piva prežijeme, ale im sa musí ťažšie žiť bez možnosti kúpiť si aspoň základné potraviny!

Všetko len dočasu. Tak ako vymreli staroveké hradiská, tak dnes vymierajú na Slovensku koncové dediny. Čo na tom, že príčina je iná!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek