Trasa

Rajec, Bystrická cesta – Malá Čierna – sedlo Marek – Vrchteplá – Pod Ostrencom – Záskalie – Chrástky – Pod Veľkým Manínom – Partizánska jaskyňa – Pod Veľkým Manínom – Chrástky – Pod Bosmanmi – Pod Ostrencom – Vrchteplá – Bodiná – Rybníky – Domaniža – Suchá dolina, záver – Fačkov

Z Rajca cez Malú Čiernu do Vrchteplej

Okolo poludnia nadšený vyrážam z Rajca za mestečko, kde cez malé polia a lúky vstupujem do krátkej dolinky potoka Hvojtová. Míňam pekne upravenú studničku s názvom Tis obyčajný. Obzerám sa, ale z cesty žiadny tis nevidím. V zmiešanom lese však nejaký môže byť.

Čoskoro sa vynáram na kraji obce Malá Čierna, kde ma „víta“ skupinka motokrosárov. Za pár minút hlučne vrčia po okolitých stráňach. Prechádzam malou dedinkou, všímam si turistický smerovník, kde nie je číselné označenie trasy. Vyzerá, že ide o ešte oficiálne nezaradenú trasu Klubu slovenských turistov. Krátko si obzerám aj miestny kostolík.

Postupne začínam stúpať k sedlu s mužským menom Marek. Z okraja lesa sa otvára zaujímavý výhľad na okolie obce, vzdialenejší hrebeň Malej Fatry a vpravo ležiacu časť Strážovských vrchov. Rozoznávam najmä Kľak a po malom oddychu vhupnem do lesa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V sedle stretávam pre zmenu opekajúcu si partiu a trojicu e-cyklistov. Z lesa sa po asi desiatich minútach vynáram na ďalšom malom sedielku s fajn výhľadom na hradbu centrálnej časti Súľovských vrchov nad Súľovom.

Po nasledovnom lesnom úseku sa dostávam na rozľahlú lúku, ktorom klesám do Vrchteplej. V dedine pre môj biedny rozpočet netradične odolávam volaniu jedného, dvoch „orosených“. Namiesto toho si obzerám drevenú budovu Pamätnej izby SNP.

Môjmu turistickému oku neujde pomerne vzácny turistický smerovník so všetkými štyrmi farbami, akých nie je Slovensku až tak veľa.

Cez Kostoleckú tiesňavu na Veľký Manín

Z Vrchteplej vyrážam v smere dedinky Kostolec. Viackrát sa obzerám za vrchmi Okrúhle, Ostrenec a najmä lákavé bralo Bosmany. Po pravej strane si fotím peknú stavbu miestneho penziónu Manín.

Svahy okolitých vrchov sú stále bližšie a bližšie, čo značí, že sa blížim k známej Kostoleckej tiesňave. Po pár minútach som v úzkej tiesňave a moje oči priťahuje mohutné skalné bralo s jaskyňou a tzv. gotickou klenbou alebo Kostoleckým dómom.

Na pár minút sa zastavujem a v kľude si zaujímavé okolie všímam. Spomínam si na strhujúce zábery z vyššie položeného protiľahlého brala. Tento skvost si však nechávam na inokedy a pokračujem v smere Záskalie. Tu odolávam ďalšiemu „volaniu piva“ a bez prestávky radšej začínam stúpať hore. Zastavujú ma však útulné domčeky v úzkej uličke pod svahmi Veľkého Manína. Urobím si pár záberov a pokračujem ďalej.

Nespomenul som, že okolo mňa už od Vrchteplej premáva dosť turistov, cykloturistov, e-cyklistov a samozrejme aj áut. Avšak ako sa odpájam od červenej trasy, ľudia rádovo miznú a na Veľký Manín stúpam sám. Na lúkach pod lesom si v chladnom vetre fotím pár záberov fotogenickej podvečernej krajiny. Tu ma míňa posledná zostupujúca rodinka.

V stále strmšom stúpaní vidím dve studničky, z ktorých som si plánoval nabrať vodu. Tej mám však ešte dosť a voda v nich je takmer stojatá, čo ma odrádza. Vyzerá však čisto a v prípade núdze by som si z nej určite načrel.

Po polhodinke stúpania sa dostávam na mne známe miesta spred pár týždňov. K Partizánskej jaskyni tentokrát nezachádzam, pretože som tam bol nedávno. Mierne unavený zdolávam posledné metre dnešného stúpania a dostávam sa do sedielka medzi početné vrcholky mohutnej hory s názvom Veľký Manín.

Na Veľkom Maníne

Zostáva mi zostúpiť asi 100 metrov k útulni Severák. Minule som sa s jej hľadaním asi polhodinku potrápil. Tentokrát to bude určite ľahšie a vyberám sa tam rovno z prvého sedielka. Za pár minút badám striešku tajomnej stavby v horách. Všímam si skalnú polo-ihlu nad útulňou.

Na moje počudovanie, dnu nikto nie je, čo som v predĺžený víkend, na takto známom mieste neočakával. Teší ma však, že mám dokonalý kľud. Akurát musím vyriešiť problém s oblečením, pretože som si zabudol „spoďáre“ na spanie aj proti zime a pre avizovanú nedaždivú predpoveď som nebral ani nepremokavé „goráče“. Zostali mi teda polohrubé tepláky, ktoré na dlhšie zotrvávanie na brale v silnom vetre nie sú najpríjemnejšie. Problém však riešim oblečením si flísovej vesty, ktorú zvyčajne využívam ako vankúš alebo aj ako „poistku“ pre prípad väčšej zimy. Obliekam si ju teda na nohy a na ňu spomínané tepláky. Vyzerá to síce ako by som mal plienku, ale čo už. „Však tu nikto nie je,“ hovorím si.

Po pár minútach s nadšením vyrážam na vyhliadku. Cítim, že sa mi plní ďalší turistický sen - zažiť úžasné miesto v sviežej jarnej zeleni. Pomaly klesajúce slnko pomedzi oblaky osvetľuje bralá Malého Manína a tiež zeleno sfarbené svahy vrcholu. Polojasná obloha spôsobuje, že na sviežozelenom koberci lesov sa objavujú tmavé fľaky, kam pre oblaky priame slnko nedopadá. V úžase, aj napriek poriadne mrazivému vetru, si vychutnávam malebné miesto v našej krásnej krajine. Hľadám vhodné kompozície a všímam si bohatú kvetenu rastúcu v štrbinách brala.

Z priam rajskej letargie ma vytrháva až osoba, ktorú si všímam pri útulni. "Niekto teda došiel," hovorím si. Nakoniec je to český pár. „Samozrejme Česi,“ smejem sa v duchu. Mám na nich posledný mesiac na útulniach skutočne šťastie. V českej spoločnosti som trávil noc v decembri v útulni Sláviček na Tŕstí, v útulni Izba v Považskom Inovci cez Veľkú noc a tiež teraz.

Po polhodine na brale sa uzimený idem zohriať dnu. Pár si robí vatru na miestnom ohnisku. Vybaľujú špekáčiky a biele víno. Postupne začínajú byť veselší, aj keď sa im trošku čudujem, že v zime sú už takmer hodinu vonku. Večer vybieham na západ slnka, ktorý bude však o čosi skorší pre tmavý pás mrakov nad Javorníkmi.

V posledných lúčoch slnka si všímam pekne nasvietené pomerne neďaleké Súľovské skaly. Skutočne lákavá scenéria miesta ma neprestáva prekvapovať. V duchu si dávam ďalší sľub, že sa sem raz vyberiem aj vo farebnú jeseň a tiež v zime. Či o rok, či o 10 alebo o 20, ale verím, že sa mi to raz splní.

S príchodom tmy sa všetci spolunocujúci stretávame v príjemnej atmosfére Severáka a začína družná debata podporená moravským bielym. Po hodine plodnej debaty sa poberáme spať za zvukov kvílenia Meluzíny za stenami útulne.

Rannými lúkami do Bodinej

Tradične sa budím okolo 5-tej a neleniac sa začínam baliť. Po krátkom čase „šuchotania“ sa potichu vytrácam a poberám sa k bralu. Prichádzam presne v momente, keď slnko vychádza sponad hradby Súľovských vrchov na východe. Opäť s úžasnom sledujem okolitú „rajskú záhradu“. Veselé farby rána hrajú svoj koncert a premieňajú tmavé lesy a lúky na fantazijnú krajinu. „Z raja na zemi“ ma pravidelne vracia stále fičiaci mrazivý vietor.

Po dvadsiatich minútach sa vytrácam z brala a lúčim sa s útulňou. Stúpam do sedielka a následne klesám popri prameňoch na ufučanú lúku pod Veľkým Manínom. Dnes mám v pláne prejsť, pre mňa netradične, náučným chodníkom poza Drieňovku a bralo Bosmany.

Cez malebnú krajinku ožiarenú ranným slnkom to ubieha veľmi príjemne a nižšie už ani moc nefúka. Pravidelne sa zastavujem na občasné zábery. Najskôr je to Kostolecký dóm, neskôr okolie Praznova blízko Považskej Bystrice. Cez dedinku Kostolec začínam stúpať pod bralo Bosmany. Tu sa ozýva besný štekot čuvačov, ktoré sú však, po mojom zorientovaní sa, našťastie za plotom chatky.

Zo sedielka pod bralom začínam pozvoľna klesať lesom k Vrchteplej, kde znova mením značku. Tentokrát to bude modrá, ktorá mi bude robiť spoločnosť až do 15-tej, kedy mi ide autobus z Fačkova do Rajca.

Striedavo sympatickými lúkami a lesom sa blížim k dedinke Bodiná, kde ma zaujme pár pekných stavieb. Z nej ma opäť čaká dlhý lesný úsek do Domaniže. Mal by byť oživený skalnými zaujímavosťami. Najskôr na hrebeni narážam na oddychové miesto s ohniskom. Pre jej netradičný tvar neviem ako ju presne opísať. Je to v podstate mini chatka, ktorej chýba jeden celý roh, ktorý slúži ako vchod.

Po oddychu a zdokumentovaní sa pohýnam ďalej. Postupujem lesom, kde plaším skupinu jelenej zveri. Po ľavej strane si všímam strmý hrebeň nado mnou, popod ktorý sa po hodine cesty blížim k hrebeňu. Pomerne nudný úsek oživujú len dva prieseky s obmedzeným výhľadom. Situácia sa mení priamo na hrebeni, kde ma zaujme skalný útvar Vráta, čo je krátky bralnatý priesmyk medzi vrchmi Tisovej a Dúpnej. Jedno z brál vytvára akoby budzogáň. Aspoň tak sa mi bralo javí z podhľadu. Z inej perspektívy mi zas pripomína hlavu žraloka. Každopádne tunajšia zaujímavosť stojí za návštevu.

Po dlhšom, raz miernom, raz prudkom zostupe sa vynáram na pekných lúkach v blízkosti samoty Rybníky pri Domaniži.

Z Domaniže do Fačkova

Záverečný úsek z rázovitej dedinky Domaniža do Fačkova štartujem okolo poludnia. V sviatočné ráno je na dedine pomerne rušno. Taktiež ma míňa množstvo áut. Po zástavke v centre a fotke krásneho, pôvodne gotického, neskôr renesančne prestavaného kostola sv. Mikuláša zo 14. storočia postupujem ďalej.

Čoskoro sa však dostávam za obec, kde si dávam oddych pred náročným stúpaním. Minúty však neúprosne pribúdajú a tradične nevediac, čo ma čaká, radšej vyrážam v malom časovom predstihu.

Hneď v úvode ma zaujme, že trasa vedie cez úzku dolinku, ktorou tečie bystrinka. Za roky vytvorila vápencové koryto podobné ako v známych tiesňavách našich národných parkov. Z úžasu skrytej krásy ma vytrháva až šokuje traktor, ktorý netradičnou dolinkou ťahá drevo. Zhnusený sa vraciam do reálu a ďalej stúpam blatistým válovom.

Cítim, že som už dnes čo to prešiel a preto sa mi stúpa určite horšie ako v ranných hodinách. Celkom v dobrom čase sa dostávam pod vrchol Tri kopce, kde si dávam oddych. Čaká ma len 50 výškových metrov, ktoré ma však výrazne zdržia pre zostatok po ťažbe. S námahou a časovou stratou obchádzam a prekračujem viaceré kmene a „nohy mi utekajú“ na hŕbach konárov. Mierne nadávam, ale na druhej strane som rád, že som si urobil menšiu časovú rezervu a autobus stíham.

Zostup je bezproblémový. V strede zostupu sa terén stiesňuje to krátkeho žliabku s prameňom, z ktorého si naberám vodu. Za chvíľu sa dostávam nad obec Fačkov, ktorú si fotím z miest, kde rastie mladý les po ťažbe. Krátko sa pokochám pre mňa netradičným vzhľadom brala Kľaku vysoko nad dedinou. Na záver si v uličkách okraja obce fotím staršiu drevenú zástavbu prevažne hospodárskych budov.

Záver

Prednedávnom vymyslená túra z Rajca na Veľký Manín a do Fačkova sa mi podarila zrealizovať. Spoznal som ďalší kúsok našej krásnej krajiny a to nie hocijaký, ale možno jeden z najatraktívnejších – oblasť Súľovských vrchov. Večer a ráno na „májovom Maníne“ sa zapísali na popredné miesta mojich turistických zážitkov. Lákavým bolo tiež putovanie malebnou zelenou krajinou okolo dedín ako Vrchteplá, Záskalie a Kostolec. Záverečnú bodku dal neokukaný výhľad na populárny Kľak sponad Fačkova.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek