Tribečskými lesmi k Brezovmu štálu

Penhýbel – Brezov štál – Lukáčov štál – Drieňová – Lukáčov štál – Jedľové Kostoľany – Živánska veža – Cigánska pažiť – Veľká Lehota

V pokročilé ráno parkujem pri známej koniarni Penhýbel a neleniac vyrážam poľnou cestou cez areál. Vládne tu pokoj, akurát si všímam miestnu zamestnankyňu s vidlami a menším pastierskym psom. Za areálom je pár malých domčekov, ktoré čoskoro míňam. Cez krátku lúku vhupnem do lesa, z ktorého sa vymaním až o hodinu.

Zatiaľ som však v ňom len pár minút. V opustených končinách dávam o sebe vedieť. Rovinatý terén sa mení na mierne klesanie až sa dostávam k pekne upravenému prameňu pod Sokolom. Po ochutnaní sa rozhodnem, že to kúsok potiahnem tunajšou asfaltkou, ktorá sa po asi 500 metroch opäť pripája na červeno značenú turistickú trasu – Ponitriansku magistrálu. Úsekom cez Krížne cesty sa budem poobede vracať a pozriem si to tu neskôr.

Po asi polhodinke lesom sa vynáram na krásnej lúčke s mohutnými listnáčmi a s výhľadom na domčeky na neďalekom vŕšku. Identifikujem ich ako Brezov štál, na ktorý sa poriadne teším. Predtým si urobím pár záberov krásneho miesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čoskoro sa predo mnou objavujú prvé pekné malé domčeky a sympaticky pôsobiaca hospodárska budova. Šípim, že prejsť tunajším štálom bude estetický zážitok, ale že až taký, ešte netuším. Pohybujem sa doslova z kroku na krok fotiac jednu krajšiu stavbu za druhou. Pomaly sa dostávam k útulnému námestíčku s posedením pod lipami a zaujímavými kreslenými motívmi z kraja. Okolo útulného námestíčka stoja upravené malé domčeky. Užasnutý krásou štálu stretávam pána, ktorý vyzerá, že deň predtým, čo-to popil. Čo v sobotné ráno nemusí byť vylúčené.
Kladie mi otrepanú otázku: „A medvede neboli?“
Odpovedám: „Nieto nič.“

Ešte pár minút si vychutnávam parádne miesto, fotím a predstavujem si, že by som pri stolíku vedel posedieť aj hodiny. V dobrej spoločnosti a s vínkom určite aj dlhšie.

Výhľadová Drieňová a Lukáčov štál

Nasýtený krásou Brezovho štálu pokračujem prevažne lúkami s fajn výhľadmi na Tribeč a údolie Žitavy k Zlatým Moravciam. Teší ma, že napriek avizovanému zamračenému dňu, občas krátko zasvieti aj slniečko.

Blížim sa k ďalším štálom s názvami Levašovský, Borisko a Lukáčov štál. Prvé dva len tesne míňam a nad Lukáčovým štálom si vybieham na vyhliadkovú hôrku Drieňová. Tu si dávam oddych, po ktorom si idem obzrieť výhľady z tunajšej vyhliadkovej veže. Počasie sa opäť trošku kazí, ale vidieť tu toho napriek tomu dosť. Kruhové výhľady potešia a môžem si pozrieť krajinu na pomedzi Tribeča a Pohronského Inovca. Sú to pre mňa nové dimenzie slovenských hôr. Akurát rozložitý masív Veľkého Inovca a vzdialený Veľký Tribeč sú pre mňa dobre známe siluety viditeľné z tohto miesta. Špekulujem, že by som sem mohol niekedy zájsť na noc, lebo je tu naozaj pekne, napriek tomu, že nevládne najideálnejšie počasie.

Po obede sa púšťam dolu svahom k Lukáčovmu štálu, ktorý je tohto času vlastne spojený s dedinou Jedľové Kostoľany. Z vyhliadky som si všimol, že mnoho tunajších domov ma strechu z pekných, oranžovo sfarbených škridiel, čo pôsobí celkom esteticky. Dedina vo mne zanecháva príjemné dojmy. Všímam si krásny gazdovský dvor s upravenými starými domcami a záhradou. Skutočná lahôdka pre fanúšika staršieho ľudového bývania.

Od Živánskej veže cez Cigánsku pažiť do Veľkej Lehoty

Klesajúc dedinou sa pre dostatok času rozhodnem, že zájdem k miestnej historickej pamiatke – Živánskej veži. Čoskoro sa k nej po asfaltovej ceste blížim. Podľa náučnej tabule: „Je to zrúcanina stredovekej strážnej veže. Vznikla zrejme v druhej polovici 14. storočia a patrila panstvu hradu Hrušov. Strážila významnú obchodnú cestu údolím rieky Žitavy. Zanikla po roku 1708, kedy bol zničený hrad Hrušov.“

Podľa povestí sa v nej usalašili zbojníci – živáni, podľa ktorých sa dnes nazýva. Zvyšok veže stojí na vŕšku asi 25 metrov nad Cigánskou dolinou. Preto k nej od náučnej tabule pri ceste musím zájsť. Pri obhliadke uznávam, že je to skutočne zaujímavá stavba a oplatí sem odbočiť, prípadne cielene vyraziť.

Následne sa vraciam na zeleno značenú turistickú trasu vedúcu lokalitou Cigánska pažiť. Stále som dnes mimo obcí nikoho nestretol a vyzerá, že to tak ostane naďalej. Na lúčke s posedom si chvíľu oddýchnem a po 10 minútach pokračujem ďalej. Nasleduje kratšie stúpanie na Šibeničný vrch, z ktorého pozvoľna klesám najskôr lesom a následne rozľahlými lúkami k Veľkej Lehote. Dedinku si pamätám spred takmer dvoch rokov, keď som absolvoval túru Pohronským Inovcom. Z nej sa dnes podľa plánu preveziem autobusom do Malej Lehoty, konkrétne do jej časti Debnárov štál.

Zo zastávky si asi 5 minút pred avizovaným odchodom autobusu pomedzi stromy všímam, že sa niečo veľké rúti dolu cestou. Napodiv, je to môj autobus, ktorý som takmer zmeškal, pretože by tu asi nezastal. Čudujem sa, že prichádza skoro a vlastne aj do cieľa v Debnárovom štále prichádza s asi 6- až 7-minútovým časovým predstihom. Je víkend a cestujem takmer sám. Avšak ak by niekto prišiel na zástavku 2 - 3 minúty pred odchodom autobusu, má smolu. Autobus bude fuč. Nuž zaujímavé. Ale ja som to našťastie stihol.

Debnárov štál a návratové Krížne cesty

Malá Lehota, Debnárov štál – Krížne cesty – Penhýbel

Popritom z autobusu sledujem pre mňa zaujímavé okolie. Prechádzame okolo Malolehotského mlyna a viacerých štálov, ktoré vidím z okna. Nasleduje úzka dolinka až sa vynárame v dedine Malá Lehota. Dedinou tiež preletíme, akurát nastupujú dvaja cestujúci a fičíme dááál. Ledva sa stíham zorientovať a už mi autobusár kričí, či môže byť tu. Hlásim, že áno. Vidím, že som dobre a vystupujem teda v Debnárovom štále.

Po trochu akčnej ceste autobusom si kúsok vydýchnem a následne stúpam jednou z ulíc väčšieho štálu na lúky nad ním. Zo záhrady na okraji osady na mňa razantne vybieha pes. Cítim však jeho priateľské úmysly a prišiel si ma naozaj len ovoňať.

Fotím si pekné domce v časti Jazviny a všímam si totálne moderný, včelí úľ aký som teda ešte nevidel. Väčšinou bývajú úle umiestnené v starých maringotkách, prívesoch atď. Ale tento mi pripomína čerstvo postavenú, modernú útulňu. Akurát škoda, že ho zabúdam odfotiť.

Postupujem krásnymi májovými lúkami a občas míňam peknú brezu alebo rovno dve. Čarovné lúčky s výhľadom na spomínaný štál potešia. „Je to skutočné krásny kraj,“ pomyslím si v duchu. Následne vhupne do lesa popod prírodnú rezerváciu Sokolec, lákavo pôsobiacu z lesnej cesty sa dostávam k lokalite, ktorú som ráno obišiel – Krížne cesty. Zaskočí ma z diaľky uzavreto pôsobiaca mohutná brána, ktorá sa však dá obísť cez bočné vrátka. Avšak aj brána vyzerá, že by sa dala otvoriť. Na Krížnych cestách je asfaltová otočka a pár krásnych stromov na okolitej lúke. Chvíľu sa tu poobzerám a pokračujem ďalej.

Klesám poriadne zarasteným chodníkom a dávam o sebe razantne vedieť. Doslova to tu dýcha diviakmi, prípadne medveďom. Z húštiny sa vymaním až pri mne známom prameni z rána. Čaká ma záverečný úsek do Penhýbla, ktorý nie a nie skončiť. „Nuž, čo-to mám v nohách a nejde to už tak dobre ako ráno,“ pomyslím si. Po polhodinke som však pri aute.

Záver

Túra, ktorú som si naplánoval už v zime pri návšteve neďalekých Dobrotínskych (Dobrolínskych) skál a chcel som ju prejsť na jar alebo v lete, ma potešila množstvom krás „z kraja štálov.“ Síce sa hovorí, že „v máji je všade krásne“, kraj na pomedzí Tribeča a Pohronského Inovca ma pohltil svojou malebnosťou. Nie je vychytenou turistickou oblasťou, ale o to viac je hodný návštevy, najmä milovníkmi pokojných lokalít.

Zamrzelo len malé zaváhanie pri plánovaní, že som nezašiel k Jazvinskej jaskyni neďaleko Debnárovho štálu, ktorú som si na mape nevšimol. Ale nedá sa byť všade. Je to dobrý dôvod kraj navštíviť znovu, napríklad vo farebnej jeseni.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek