Nad Hainburgom

Vystupujeme v Hainburgu na konečnej, prejdeme cez cestu a hneď začneme stúpať ulicou okolo rodinných domov. Čoskoro sme v osviežujúcej tôni lesa. Spolu s nami si chládok užívajú aj miestne komáre, ktoré sa vyrojili po nedávnych silných dažďoch. Niektorí z nás využijú prinesené repelenty, iní považujú takúto nepríjemnosť za bezvýznamnú.

Podľa mapy by tu mali byť aj turistické značky. Nachádzame ich zvyšky hneď pri vstupe do lesa i neskôr na lúkach ale vidno, že toto snaženie už dávno odvial čas. Na rázcestiach nachádzame drevené, občas aj novšie plechové smerovníky a tam kde nie sú, orientujeme sa podľa mapy. Hoci je okolie Hundsheimer Bergu prírodnou rezerváciou, nenašiel som žiadne obmedzenie pohybu pre turistov ako je to zvykom u nás. Viaceré chodníky sú však uzavreté pre cyklistov a tiež sa tu viackrát stretávame s príkazom dať psíka na vôdzku.

Na okraji kameňolomu sa stúpanie zmiernia my odbočíme k neďalekej vyhliadke. Spoza drôteného oplotenia vidíme obrovský kameňolom, lužné lesy i stužku Dunaja, ktorý tu preteká národným parkom Donau-Auen. Vidno ako sa lom v posledných rokoch rozšíril. Tam, kde sú na staršej mape ešte turistické chodníky, je dnes už hlboká jama ktorú brázdia nákladné automobily.

Hundsheimer Berg

Po krátkom zastavení sa vraciame, vyjdeme na lesostepné úbočie a stúpame k vrcholu. Stretáme staršieho turistu, tiež pomaly stúpajúcemu nahor. Pýtame sa, či sú tu kliešte a odpovie nám: Ja, viele. Našťastie som si domov žiadneho nepriniesol a dúfam, že ani nikto z našej partie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchole stojí turistická útulňa, pred ňou sú stoly a lavice. Nájdeme aj záchod ukrytý za útulňou a kamene okolo zaniknutého ohniska. Hneď vedľa je upozornenie na zákaz používania ohňa i fajčenia všade v okolí. Vojdeme do otvorenej čistej útulne. Je tu pričňa i zopár lavičiek, na stenách obložených drevom sú fotografie miestnej kveteny i okolitých hôr. Keď sme už na odchode, prichádza k útulni auto, z ktorého vystupuje pán v lesníckom odeve, azda správca útulne. Pozdravíme sa, pochválime a ideme ďalej.

Po pravej strane máme už les. V tunajších zmiešaných lesoch rastú najmä duby, jasene a lipy. Po ľavej strane sú lúky, miestami už dosť zarastené. Zdá sa, že tu v okolí vrcholu sa už dávno nepasie. Za dobrých podmienok by bol odtiaľto pekný pohľad na Viedeň i výbežky Álp ale v tomto teple dovidíme ledva po najbližšie údolie. O to viac pozornosti venujeme krásam v bezprostrednom okolí a miestnej rozkvitnutej flóre.

Nakrátko sa pristavíme pri Bielom kríži (Weisses Kreuz) a pokračujeme južným úbočím nad dedinkou Hundsheim. Otvoria sa nám pohľady na náš ďalší ciel, za pásom polí sa vypínajúci plochý hrebeň Spitzenbergu a Steinbergu. Uplynie však ešte hodná chvíľa, kým sa k nim dostaneme. Teraz sa ocitáme v malej kotlinke porastenej mladým lesom z ktorej vystupujú mierne i takmer kolmo skalné steny.

Bývalý kameňolom, funkčný ešte v prvej polovici minulého storočia ukrýva jaskyňu Güntherhöhle, dlhú viac ako dvesto metrov. Vchod do nej je uzamknutý, od začiatku apríla do konca októbra si možno vyžiadať kľúč na miestnom úrade v Hundsheime. Počas zimy je jaskyňa neprístupná kvôli ochrane netopierov, z ktorých tu prespáva sedem druhov.

Kráčame popod skalné úbočia nad Hundsheimom popri viacerých opustených lomoch. Vysoko nad nami prebehne hnedá koza. Kozy spolu s ovcami a somármi pomáhajú udržiavať tunajšiu vzácnu vegetáciu. Zídeme nadol k ceste a tichou hlavnou ulicou prejdeme cez obec Hundsheim.

Spitzerberg

Minieme starostlivo udržiavaný pamätník s menami obetí vojen od ktorého odbočíme ku škole a k poľnému letisku. Mapa nás vedie spoľahlivo v spleti tunajších ciest. Prejdeme okrajom jačmenných i repkových polí, obídeme letisko i uzavretý areál motorkárov, ktorí sa preháňajú po tunajších výmoľoch. Vojdeme do lesa a nečakane strmo vystúpame na plochý vrchol Spitzerbergu.

I keď sa to pri pohľade zdola nezdalo, aj tento vrch je čiastočne odlesnený. Na lúkach obdivujeme nespočetné kvety, v stepných porastoch na sa vyskytujú vzácne druhy živočíchov, ako jašterica zelená, stepník červený, jasoň chochlačkový a iné. Významný je aj výskyt sysľa, pod Spitzerbergom sa nachádza jedna z najväčších kolónií v Rakúsku.

Mierne zvlneným hrebeňom prechádzame do sedielka, z ktorého sa dá ešte vystúpiť na neďaleký Steinberg. Dnes tam nejdeme, navštívil som ho však pri jednej nedávnej vychádzke. Aj tu, priamo na vrchole, je menší kameňolom, dávno už opustený. Zo vrcholových skál je veľmi pekný pohľad na blízky Hundsheimer Berg a šíre roviny Viedenskej kotliny. Ja som potom prechádzal pomerne nezáživnou trasou poliami a nekonečnými asfaltkami cez Edeltal, dnes pokračujeme príjemnou cestičkou v lese, na rázcestiach označenou ako Hotterweg.

Hindlerberg

Po vyjdení z lesného chládku sa nám opäť otvorí výhľad na Steinberg. Obídeme Edelstal, ktorého prvé domy vidíme neďaleko a po dlhšom čase začíname opäť trošku stúpať. Hodný kus ideme popri plote obory, ak však chceme vystúpiť na Hindlerberg, musíme prejsť cez plot po rebríkoch. O chvíľu sme na druhej strane. Hindlerberg je nenápadný milý kopček s maličkou rozhľadňou na vrchole, kvitnú tu šípové ruže a ani tu nechýbajú pestré lúčne porasty.

Cestu nadol si trochu sťažíme, keď prehliadneme odbočku na kľukatý chodník a spustíme sa priamo nadol popri plote. Je to tu trošku nepríjemné, kamene sa zosúvajú pod nohami. Sme radi, keď máme zostup za sebou. Zvernicu opúšťame opäť pomocou rebríkov, tentoraz zhotovených z drevenej guľatiny.

Königswarte

Podľa mapy sme opäť na značke a skutočne ich tu aj zopár nachádzame. Výstup k rozhľadni nám trvá necelú polhodinku. Tesne pod vrcholovou lúkou odbočuje doprava chodník, podľa mapy značený modrou farbou. Ním sa dá zostúpiť na horný koniec obce Berg, teraz až do 6. júla 2023 je však prístup naň uzavretý kvôli lesným prácam. Nevadí, naša trasa aj tak vedie inam, na tajomnú zrúcaninu hradu Pottenburg a do Wolfsthalu.

Skôr však než vrchol opustíme, doprajeme si dlhšiu prestávku na rozhľadni i na lavičkách pod ňou. Výhľady sú dnes poslabšie, tak azda skúsime nabudúce v neskorú jeseň, či v zime.

Pottenburg

Opäť prekonávame plot obory. Na rozdiel od tej predchádzajúcej, sú tu aj tabule so zákazmi. Nesmú sem cyklisti, psíci musia byť na vôdzke a s náhubkom. A prístup je dovolený iba od 8 do 17, potom by sme tu mohli stretnúť nasrdených poľovníkov.

Sprvu kráčame po asfaltovej ceste, odbočku k hradu vyznačuje smerovka a fotografia hradnej veže. Odbočka je trošku zarastená pŕhľavami, okrem nich prekonávame aj haluze a spílené stromčeky, ktoré tu zostali po lesných prácach. Aspoň, že to tu nie je rozryté od lesných mechanizmov. Chodník je suchý a ak nemáme v úmysle prehadzovať cez plot kočík, aj v pohode priechodný.

Vstup do hradu vedie cez takmer zrúcanú bránu, za ňou je akýsi zúžený priechod na nádvorie. Na južnej strane je pomerne zachovalý múr, ostatné časti sa však dosť zosýpajú. V hornej časti hradu stojí štvorboká veža, na prvý pohľad celkom dobre zachovaná. V jej spodnej časti na úrovni zeme je prístupná miestnosť bez okien, odhadom tak zo päť metrov vysoká. Vcelku je to tu dosť zarastené náletovými drevinami.

Pevnosti dominuje izolovaná šesťposchodová veža z druhej štvrtiny alebo polovice 13. storočia. Je zhotovená z hrubého lomového kamenného muriva s tesanými nárožnými kvádrami, ktoré je prelomené dlhými zárezovými oknami. Horný koniec (bývalá obranná plošina) je orámovaný konzolami a chrličmi. Na východnej strane je vysoký vchod. Vo vnútri majú spodné podlažia ťažké rebrové klenby a sú spojené schodiskami zapustenými do hrúbky steny.

Po prehliadke zrúcaniny nás čaká už len krátky zostup do obce Wolfsthal. Prekonáme ešte pás vyváľaných stromov a posledný krát aj plot miestnej zvernice a to je už koniec nášho vydareného výletu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek