Javorovú dolinu odvodňuje potok, neskôr riečka Javorinka, ktorá vyteká zo Žabieho Javorového plesa, najväčšieho plesa doliny a jediného v jej hlavnej osi. Nad samotným záverom doliny sa nachádza najvyššie turisticky značené sedlo - Sedielko. Priamo nad Sedielkom sa vypína Malý Ľadový štít, z pohľadu celkového prevýšenia už iba kúsok, a preto si ho pridávame do turistického plánu. Keďže výstup naň je možný len so sprievodcom, článok sa týmto zároveň stáva dvanástym pokračovaním série Tatry so sprievodcom.

Trasa

Tatranská Javorina – Pod Muráňom – Sedielko – Malý Ľadový štít a späť

Výstup začíname v Tatranskej Javorine po východe slnka, o ktorom nás informujú zapálené vrcholky hôr. Úvodný úsek ústím Javorovej doliny vedie nezaujímavou asfaltkou, tak naťahujeme krok a tempo na maximálnu mieru, k čomu nám dopomáha chladný vzduch tatranského letného rána. Vďaka tomu netrvá dlho a sme pri rázcestníku Pod Muráňom. Nasleduje prechod najširšou časťou doliny, dojem umocňuje chýbajúci les. Všetko naokolo je ponorené do ranného tieňa, osvetlené sú len horné časti štítov. Hlavná os doliny vedie jej pravou časťou a mieri priamo k Javorovým štítom. Z tejto strany sa nedajú nijako stotožniť s oveľa známejším pohľadom od Zbojníckej chaty. Typický zrezaný vrchol známy z Veľkej studenej doliny je v Javorovej doline vystriedaný dvomi hrubými, mohutnými vrcholmi. Pekne ich dopĺňa Malý Javorový štít.

Zatienenou dolinou do slnečnej záhrady

Miernym stúpaním sa prepracujeme do lesa, ktorý je však opakovane prerušovaný. Či už nevábnymi polomami, ale trebárs aj malebnou Javorovou poľanou. Tá je stále v hlbokom tieni, ale nad ňou sú už nádherne osvetlené východné svahy hrebeňa Košiar - Svišťovky - Široká. Na slnko sa po prvýkrát dostávame v nadmorskej výške cca 1450 m, kde nám posledný polom umožní priamy pohľad na Javorové štíty a z nich vybiehajúci hrebeň Javorových veží. Ako monumentálny skalný múr pred nami jasne dávajú najavo, že týmto smerom už len chvíľu. Ako sa prepracovávame do kosodreviny, chodník sa zo svahov zosunie späť do tieňa na dno doliny k Javorinke, z ktorej je tu pekná horská bystrina. V mieste, kde chodník prechádza po lávke na druhý breh, začína asi najmalebnejší úsek Javorovej doliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Volá sa Javorová záhrada a názov skutočne zodpovedá tomu, čo vidíme. Terén sa tu nakrátko takmer vyrovná a obidva brehy Javorinky náhle pokryjú záhony kvetov. Sprvoti tomu nevenujem veľkú pozornosť, stále sme totiž v tieni. Po prejdení lávky pokračujeme na druhom brehu ešte asi 100 metrov, keď si pri náhodnom obzretí všímam, že ustupujúci tieň sa už takmer dotýka potoka. Zároveň je už najvyšší čas na normálne raňajky, takže sa otáčame a vraciame na späť cez lávku, kde si nachádzame pekné vyvýšené miesto hneď vedľa chodníka. Slnko sa definitívne vynára odkiaľsi spoza Ľadového štítu a zalieva nás i celú Javorovú záhradu neskoro ranným svetlom. Neviem, či som niekedy v živote raňajkoval na romantickejšom mieste.

Zadnou Javorovou dolinou

Po raňajkách prechádzame po tretíkrát lávku a pokračujeme vo výstupe. Dolina sa pomaly stáča východným smerom, teda proti slnku a stúpanie pozvoľna naberá na intenzite. Chodník mieri do najužšej časti Javorovej doliny. Zužuje ju Suchý hrebeň spadajúci od Ľadového štítu. Kvôli tomu sa chodník značne priblíži k hrebeňu Javorových veží. Pohľad zblízka na rozoklané skalné steny je impozantný. V Zadnej Javorovej doline, ako sa tento úsek nazýva, naberá stúpanie na intenzite. Strmé úseky sú pár krát prestriedané ľahšími, asi aby to človek nevzdal.

Po nejakom čase prechádzame okolo jediného plesa dnešnej túry. Je ním Žabie Javorové pleso a nachádza sa priamo pod Javorovým štítom. Je však na dne doliny, dosť hlboko pod chodníkom, takže ho obdivujeme iba zhora. Má tvar fazule, za čo vďačí mohutnému suťovému kužeľu, ktorý sa doň ponára priamo zo steny Javorového štítu. Nad plesom sa dolina opäť rozširuje vďaka Suchému žľabu, dvíhajúcemu sa na ľavej strane až pod vrchol Ľadového štítu. Vegetácia sa už nejakú dobu zredukovala na nesúvislé trávnaté polia, bojujúce o svoju existenciu so skalami. Posledný rovnejší úsek vedie popri Javorovom sedle, oddeľujúcom Javorový štít od Ostrého štítu. Umožňuje prechod do Veľkej Studenej doliny. Je pekne vidieť divokú rampu, ktorá k nemu vedie.

Sedlo Sedielko

Záverečný strmý úsek dolinou vedie nehostinným kamenným terénom, no o čo fádnejší je pohľad dopredu hore, o to krajšie sú scenérie za chrbtom. Ani sa nestíham zadychčať, tak často sa musím zastaviť a obzerať späť. V prvom rade ma prekvapila ďalšia chameleónska premena Javorového štítu. S dvojitou hrubou vežou, ktorú sme mali pred sebou od rána, nemá táto nová podoba nič spoločné. Sústava niekoľkých ostrých veží pripomína skôr akúsi javorovú verziu Sagrady Familie. Rovnaký trend zasiahol aj napravo stojací Malý Javorový štít a keďže zahanbiť sa nechcú dať ani Ostré štíty, výsledný efekt je jednoducho úchvatný.

S nastúpanou výškou sa nad hrebeňom začínajú objavovať vzdialenejšie tatranské štíty ako Gerlach, Vysoká či Rysy, až sa konečne dostávame do sedla Sedielka. Sme tu sami, no zakrátko po nás už prichádzajú ďalší turisti, všetci z druhej strany, teda z Malej Studenej doliny. Doprajeme si tu výdatnejší oddych spojený s občerstvením a obdivovaním okolitých scenérií. S nadmorskou výškou 2375 m poskytuje Sedielko parádne výhľady, hlavne západným smerom, za ktoré by sa už nemusel hanbiť nejeden štít.

Malý Ľadový štít

Slušne oddýchnutí nastupujeme na poslednú etapu dnešného výstupu. Krátku, no jednoznačne najnáročnejšiu. Bez rúk to už nejde, aj orientačne to už nie je jednoduché, tempo výrazne opadlo, proste, typický tatranský neznačkový terén. Zo Sedielka je to však len niečo cez 200 výškových metrov, takže to netrvá dlho a o necelú hodinku sme na Malom Ľadovom štíte. Hneď z kraja je treba povedať, že slovo „Malý“ v názve štítu je výrazne zavádzajúce. Nie je v Tatrách veľa miest, ktoré by boli vyššie. V skutočnosti len štyri, pričom tri sú blízko - Ľadový, Pyšný a Lomnický štít. A masív Gerlachu kúsok ďalej. Tomu zodpovedajú aj výhľady, ktoré sú nádherné, proste perfektná kulisa k obedu. Vzduch sa ani nepohne, príjemne teplo, takto vyzerá výhľadová nirvána.

Malý Ľadový štít má dva vrcholy, vzdialené od seba asi 60 metrov. Hlavný je severozápadný s nadmorskou výškou 2605 m, kde táboríme. Juhovýchodný je len o meter nižší, takže si navzájom blokujú výhľady po vzájomnej osi. V praxi to znamená, že pre pohľady do Malej Studenej doliny a na Téryho chatu sa musím presunúť na druhý vrchol. Nie je to však žiadny problém, prevýšenie cez sedlo medzi oboma vrcholmi je určite menej ako 10 metrov. Napriek výborným podmienkam sa tu dnes nezdržím tak dlho, ako by si miesto zaslúžilo. Čaká ma dnes ešte jedna dôležitá narodeninová oslava, pizzu musím stihnúť teplú. Teda batoh na plecia a ide sa dole.

Zostup

V Sedielku medzitým pribudlo trochu ľudí, ale je to v pohode, žiadne davy. Dole Javorovou dolinou však ideme sami. Cestou hore nás obehli dvaja (my nikoho), cestou dole nikto, aspoň si teraz po necelom roku nikoho nevybavujem. Značná dĺžka doliny asi dosť odrádza. Počas zostupu Zadnou Javorovou dolinou sa opäť neustále otáčam, keďže čo bolo doobeda proti slnku, teraz je pekne nasvietené. V Javorovej záhrade by som odprisahal, že zeleň je ešte sviežejšia ako ráno, ale asi to je iba množstvom svetla. Osvieženie v Javorinke pri lávke v tom nádhernom prostredí, spojené s olovrantom, je jednoznačne ďalším „hajlajtom“ dnešnej túry.

Dokonca aj prechod lesom, do ktorého ako-tak preniká slnečné svetlo, je oveľa malebnejší, ako šero-tieň z rána. Alebo je to proste len menej namáhavým zostupom. Kým zbytok Slovenska trpí intenzívnym suchom a horúčavami, Tatry zažili v posledných dňoch búrky z tepla a voda tu zurčí na mnohých miestach. Opakovane prekračujeme nejaké bočné prítoky Javorinky, všade svieža zeleň, aký kontrast voči krajine mimo Tatier. Napriek mojej úprimnej snahe sme v čase večere ešte iba v Tatranskej Javorine, je mi jasné, že teplú pizzu nestihnem. Javorová dolina je fakt dlhá.

Záver

Jedenásť dolín, jedenásť túr, jedenásť reportov. Dalo by sa to prejsť aj skôr, prednosť však dostávali v poslednom čase štíty. Pre mňa všetko premiéry, čo určite znásobilo nadobudnuté dojmy. Tatranské doliny umožňujú spoznať Vysoké Tatry takpovediac zvnútra a je to v rámci Slovenska samostatná liga. Javorová dolina je pevnou súčasťou zoznamu týchto dolín. V kategórii „plesá“ určite nevyniká, no o unikátne dramatické vysokohorské scenérie rozhodne nie je núdza. A ako taký prílepok, tu skôr v úlohe čerešničky na torte, poslúžil Malý Ľadový štít. Malý je jedine voči svojmu väčšiemu bratovi a dnes ponúkol z hlavného tatranského hrebeňa veľkolepé letné rozhľady na všetky svetové strany.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek