Cez kopec sa z nich dá dostať do Ľubovnianskych kúpeľov. V roku 1870 tu Alfréd Probstner sprevádzkoval 13 obytných objektov, slúžiacich prevažne budapeštianskej klientele. Je tu 5 minerálnych prameňov, no kto zaplní tú obrovskú budovu patriacu SOREI dnes, veru neviem. Samozrejme, že sme si nenechali ujsť túru Haligovskými skalami. Proste nádherný kraj vhodný na turistiku pre všetky vekové kategórie.

1.deň

Stráňany – sedlo Stráňany – Vysoká - Vrchriečky – sedlo Rozdiel – Grúnik - Obidza – Eliášovka – Swinigron – Zaczerczyk – Piwowary – Krčmárska hora – Mníšek nad Popradom

Vstávali sme o piatej a autobusom 6:25 hod. sme šli do Stráňan. V obchode som si vypýtal pečiatku a po zelenej sme vykročili asfaltkou do sedla Stráňany. Tu sme sa na lavičke prezliekli do nepremokavých nohavíc a poľnou cestou začali stúpať lúkami. Obdivovali sme pekné spätné výhľady. Začalo nám byť teplo. Cestou sú lavičky. Lesom sme vyšli na turistický hraničný prechod Stráňany – Jaworki. Pokračovali sme vpravo po modrej a po prvom vŕšku sme sa opäť prezliekli, ja do krátkych nohavíc. Pekné výhľady boli pre zmenu na poľskú stranu. Cesta sa veľmi nevlnila a po hodine sme klesali do sedla Rozdiel. Sú tu salaše, THP Litmanová – Jaworki a pri pohľade späť sme objavili veľký dom v lese. Na tabuli s mapou som si zabudol okuliare a tak som sa musel pre ne vrátiť. Po žltej je to do Litmanovej 40 min.

Chceli sme sa najesť a tak sme sa rozhliadali po vhodnom mieste. Stúpali sme lesnou cestou rozrytou pásakom a prešli aj okolo malých polomov. Na odpočinok sme si vyhliadli spadnutý strom pri pätníku II/70. Na poľskej strane sme počuli pracovať drevorubačov. Udivilo nás, že mraveniská sú chránené akoby strechami, no len z trámikov. V podstate po rovine sme prišli k smerovníku. Išli sme doprava k obci Obidza. Je tu bufet s občerstvením a po ceste sa za chvíľu príde k prameňu. Hrebeň je Poliakmi husto obývaný. Je tu značkovaná cyklocesta a aj pre snežné skútre. Na Eliášovku sme museli trochu stúpať, no potom sme už len klesli. Predbehla nás turistka- rádová sestra, a začalo popŕchať. Ukryli sme sa pod stromami a kým sme čakali, že prestane pršať, sme sa najedli. Okolo prešiel člen Horskej služby na štvorkolke. Dážď neprestal, prezliekli sme do nepremokavých vecí a pokračovali v ceste. Zakrátko prestalo pršať a tak na THP Piwowarówka som sa opäť prezliekol. Opustili sme zelenú a pokračovali neznačene po hraničných kameňoch. Napokon sme od nich odbočili a cez lúku, na ktorej sme našli veľa jahôd, sme zostúpili na lesnú cestu a po nej prišli do Mníšku nad Popradom - priamo pri pošte. Vypýtal som si pečiatku, napísal pozdrav bratovi, nakúpili sme si potraviny a začalo zasa pršať. Keď sme sedeli v autobuse, už nám to neprekážalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2.deň

Legnava – Malý Lipník – penzión Miro – Malý Sulín – Závodie – Medzibrodie – Kače – Mníšek nad Popradom

Deň bol krásny, slnečný, ako napokon skoro celá dovolenka. Vstávali sme o piatej, lebo autobus šiel 6:05 hod. Rozumnejšie sa nám zdalo skončiť túru v Mníšku nad Popradom, lebo odtiaľ chodia autobusy častejšie. Hoci som plánoval raňajkovať v chate U Financa v Malom Lipníku, naraňajkovali sme sa v Legnave pri potravinách. Potraviny boli zatvorené a tak sme jedli z vlastných zásob. Potom sme sa pobrali po asfaltke, povedľa rieky Poprad. Hneď za dedinou je odbočka k výdatnému minerálnemu prameňu. Skoro každá obec tu má svoju minerálku. Za hodinu sme pohodlne prišli k chate, no hoci bola plne obsadená a práve chystali raňajky, dnu sme sa nedostali, lebo pre verejnosť otvárajú až po 13-tej hod. Pobrali sme sa ďalej.

Na začiatku obce sme prešli mostíkom vpravo na druhú stranu a miernym stúpaním sme došli k chatovej odade Verlišky. Danica nechcela ísť skúšať, či majú otvorené, no keď sme v klesaní videli odbočku k penziónu Miro, zašli sme tam. Mali zatvorené, ale nás počuli a otvorili nám. Dali sme si čaj a kávu, majiteľ nám poukazoval naozaj jednoducho zariadené izby. Porozprávali sme sa o podnikaní v cestovnom ruchu, povedal nám o zaujímavej vodnej elektrárni, keď tunelom popod kopec Oltárik prepojili meandre Popradu medzi sebou. Potom sme pokračovali v ceste a čoskoro sme prišli k budove nad minerálkou Sulínka. Nabrali sme si z vody tryskajúcej z vodovodného kohútika. Je slaná, perlivá a chladná. Rozhodne lepšia, ako kupovaná. Pred Veľkým Sulínom sme opäť odbočili doprava a prešli cez most ponad Sulínsky potok. Je tam pekná súkromná chatka.

Úzkou asfaltkou popri Poprade sme pokračovali k niekoľkým domom v Závodí. Na poľskej strane je vlaková stanica, no tu je koniec sveta a o pár rokov už nebude ani asfaltka. Zničia ju povodne. Pred obcou je prameň so svätými obrázkami. V mláke Danica zbadala snáď 5 cm veľkú užovku. Odfotil som ju, no voda ostrosti fotografie nepriala. Cesta ďalej bola už len hlinená a zarastená. Prišli sme do Medzibrodia. V krčmopotravinách sme si kúpili posledných 5 rožkov, kofolu a naobedovali sme sa. Posťažovali sa nám, že tam vôbec nechodí autobus a deti musia 5 km voziť do školy vlastnými autami. Za obcou je bývala škola, dnes Centrum voľného času Starej Ľubovne. Dá sa tu bývať, len sa treba vopred dohodnúť. Hraničné kamene sme videli málokedy, hranica vedie prostriedkom rieky. Pokračovali sme do obce Kače. Je dosť veľká, no autobus chodí len na otočku pred ňou. Deti chodia zo školy peši. Na poľskej strane je železnica a normálna cesta.

Vyšli sme na kopček, zišli k zastávke a ukázali sa prvé domy Mníšku nad Popradom. Popri potravinách a kostole sme prišli k plotu, oddeľujúcemu colný priestor od normálnej cesty. Aj tak vyšiel colník a skontroloval nás. Pred colnicou je rad predajní potravín, čakajúcich na Poliakov. Zašiel som na Obecný úrad, dostal som pečiatku a mohol som odfotiť aj obecnú zástavu. Autobus nás cez sedlo Vabec odviezol do Starej Ľubovne. Danica si musela ísť kúpiť kvapky do očí, lebo hoci chodí celá zahalená, od prudkého slnka jej napuchli. Keď sme sa vrátili do hotela, netiekla voda. Volal som majiteľovi. Zistil, že prasklo potrubie v meste a tak nás pozval k sebe do kancelárie na pivo, prezeranie albumov a debatu.

Sulínska minerálna voda

Na plnenie sa začala využívať v roku 1836. Minerálna voda sa plnila do špeciálnych fliaš, nazývaných hlavy, ktoré sa vyrábali v sklárskej huti v Malom Lipníku a v roku 1891 aj v obci Veľký Sulín. Pri úprave slovensko-poľských hraníc rozhodnutím slovensko - poľskej delimitačnej komisie 1. decembra 1938 bol Poľsku odstúpený úzky pás územia pri rieke Poprad aj so sulínskym minerálnym prameňom. V roku 1939 po porážke Poľska hitlerovským Nemeckom bol prameň prinavrátený pôvodnému majiteľovi a minerálna voda sa plnila a vyvážala až do roku 1944.

Zvýšená pozornosť sulínskemu minerálnemu prameňu sa začala venovať po znovuutvorení okresu Stará Ľubovňa v roku 1968. Uvažovalo sa aj o racionálnejšom využívaní sulínskych minerálnych prameňov. V roku 1972 inžiniersko- geologický a hydrologický prieskum vykonal analýzu oboch zdrojov. Pri úprave prameňov v roku 1972 boli navŕtané ďalšie dva zdroje, vrt Sa- 1 a Sa-2.
Zdroj: www.sulin.ocu.sk.
Zdroj informácií v úvode: materiál MIC Stará Ľubovňa