A tak sme sa jedno krásne letné popoludnie, keď bolo celkom teplo, vybrali na túto malú túričku. Aspoň to som si o nej myslel. Reku, začneme od kostola v Hainburgu, tam určite bude nejaký smerovník. Ale hop – úplne som sa prerátal, nikde nič, žiadne smerovacie tabuľky, žiadne značky. Podotýkam, že som v zahraničí turistikoval asi prvýkrát – teda mimo Chorvátska. A keďže som nič nenašiel, ako obyčajne som sa rozhodol spoliehať na svoj orientačný um, predsa mi moja ješitnosť nedovolí, aby som pred Jankou vyzeral ako nejaký začiatočnícky turistický greenhorn. Nasadil som sebavedomý turistický pohľad, v ktorom sa lesklo všetko poznanie o okolitých kopcoch a vyrazili sme.

Auto som zaparkoval pod prvou hainburskou bránou, odkiaľ sa dá pekne dostať na hrad Schlossberg. Stačí ísť ponad cintorín, prejsť cez lúku a dostaneme sa na serpentíny k hradu. Tam je maličký výšľap a ako odmena sú prvé výhľady na Hainburg a Dunaj – veľmi fotogenické. Hrad je voľne prístupný, je tam pokosená tráva, oproti koľkokrát burinami zarastenými našimi hradmi, kde sa však vstupné vyberá. Prehliadka hradu s fotením a výhľadmi zaberie zhruba polhodinku. Oplatí sa pozrieť si románsku kaplnku sv. Pankráca, aj keď tá je otvorená asi len v nedeľu a kamennú obytnú vežu z 13 storočia. Všetko je tam parádne zakonzervované, takže už len návšteva tohto hradu stojí za námahu. Z hradu sa vyberieme opačným smerom a tu už v mojom turistickom orientačnom mozočku začal zmätok. Samozrejme že som sa vybral úplne opačne, ako som sa mal, ale predsa teraz neukážem svoje zaváhanie, niekde musí byť skratka, nejaký chodníček kde by som sa do lesa dostal – a tak aj bolo. Našiel som cestičku medzi záhradkami a hor sa do lesa. Nejaká tabuľka – Priwate wald – ma predsa nemôže zastaviť. Zhruba po 50 metroch na chodníku sme sa dostali na lesnú cestu – tiež ďalšie označenie – Priwate wald. A tu som spravil druhú chybu – vždy sa vyberám smerom do kopca, čo mi na 90% vychádza. A tak sme išli po poľnej cestičke v lese v družnom rozhovore zhruba polhodinu, medzitým som sledoval, či nebudeme križovať nejakú značkovanú cestičku.

Po určitom čase mi došlo, že by som mal trošilililinku priznať farbu a pravdepodobne sme minuli značku. Výraz profi-turistu v cudzom prostredí som si nechal na tvári, nebudem predsa teraz svoju polovičku znepokojovať. Keď sme prišli na prvý chodník smerom hore, zavelil som zmenu smeru. Veď na ten kopec sa musíme dostať aj skratkou po chodníku smerom hore. Chodník bol ku kŕmelcu a postupne sa strácal do rokliny, ktorú sme vyšliapavali. Časom sme museli odbočiť, kedže roklina sa uzatvárala skalnou stenou, a cez húštie sa pokúsiť prebojovať hore. Samozrejme, sem-tam to bolo po kľačiačky, sem-tam cez droliace sa skaly. Hovoril som si, že to asi nebude dobré, ale mal som podporu od svojej ženskej polovičky. A moje ego jednoducho nevedelo zaveliť stop. Objavili sme nejaké stopy divej zveri, tipoval som srnky. Zdalo sa mi, že už to nemôže byť vyššie ako dvadsať výškových metrov – a naraz predo mnou niečo zakrochká – zakvíka – a odo mňa sa behom vzďaľuje asi 5-6 divých svíň. Boli od nás asi meter, uffff, pot mi vybehol na čelo, zozadu zaznel jasný povel – Vlado utekajmeeeeeeee – a tak sa stalo že na jednu stranu utekalo stádo divých svíň a na druhú stranu nahodil beh jeden pupkoš. Nohy prešli do kolesového utekacieho tvaru a svah zo sklonom 45“ som zbehol v pravouhlom pomere ku svahu, taška s fotoaparátom za mnou viala ako vlajka na stožiari po víťazstve v olympijskom behu. Janka za mnou alebo predo mnou tiež makala – ani neviem, ako sme to prešli. Srdcia nám búšili a spotil som sa viac, ako pri výstupe na Rysy. Ale našťastie sa žiadna veľká prasnica za nami nerútila. Na to sme prišli až po takých desiatich minútach úniku z miesta stretu.
Náš výstup na Hundsheimer Berg bol týmto totálne zrušený – už sme sa radšej o nič nepokúšali. Avšak keď sme kráčali uličkami Hainburgu a hore na vyhliadkovom mieste sme zbadali turistu, mlčky sme mu závideli.

Ale to by som nebol ja, aby som sa tam hore nedostal, moje ego by veľmi utrpelo a tak som sa tam o tri dni vybral sám. Bolo to veľmi jednoduché. Ak zbehnete z hradu na druhú stranu, dostanete sa k malému prírodnému parkovisku. Na druhej strane cesty je futbalové ihrisko. To treba obísť a po ceste smerom hore prvou ulička doprava – vedie smerom hore do hory. Až po pravej strane miniete všetky domy – je to zhruba 100 metrov, ukáže sa vám poľná cesta s nápisom Priwate Wald. Naštastie sa rozdvojuje a my sa vydáme smerom dohora – sú to vlastne serpentíny na kopec. Na prvej ostrej zákrute najdeme značku – pozor, ide na obe strany – doprava ide hore na kopec, doľava asi smerom do Hainburgu. Na kopec sa dá dostať jednou aj druhou stranou. Ak pôjdete doľava, na ďalšej ostrej serpentínovej zákrute odbočíte znovu doprava, až prídete na turistický chodník. Vlastne sa napojíte na značku zdola, akurát táto cesta je vhodnejšia pre menej zdatných turistov a deti. Pri napojení na značku odporúčam menšiu odbočku doprava, kde sa dostanete na vyhliadkovú plošinku a skaly, kde sa dá krásne relaxovať a fotiť – pri výhľade na Hainburg, Devínsku Kobylu a Bratislavu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po návrate na značkovaný chodník pokračujeme smerom do kopca a asi po kilometri a pol sa dostaneme na vrchol Hainburských kopcov – Hundsheimer Berg. Treba dávať pozor, lebo značkovanie nie je najlepšie. Vyhliadky na Moravské pole sú perfektné. Hore na Hundsheimeri je vrcholový kríž, a čo ma prekvapilo, chatka. Dokonca otvorená a keďže mi zvedavosť nedala – zarámované fotky, riady, lavice okolo stola, všetko čistulinké. Bol som ako v inom svete. V tomto ma teda Rakúšania dostali. Bol som tam odvtedy viackrát, raz ma dokonca rakúski turisti pohostili šamrolami a vždy som chatku našiel v takomto stave.

Z Hundheimeru sa dá isť ďalej ešte asi kilometer – na Hexenberg, kde sú ďalšie výhľady, na letisko pri Hainburgu i na Bratislavu z opačnej strany pohoria. Ak je krásne počasi, tak to nemá chybu. Naspäť z Hexenbergu sa dá ísť ešte inou trasou – je to vlastne taký okruh, ale ten som zatial neskúšal. Vždy mi vyhovovalo vracať sa na rovnako, pretože človek vidí iné veci – keď je otočený chrbtom, všetko nepostrehne.

Toľko o výjazdoch nad Hainburg – je tam krásne. A pri ďalšom výjazde s Jankou do týchto končín som mohol nahodiť ten svoj pravý neomylný výzor.

Ďalšie fakty

Hrad Schlossberg – prevýšenie 130 m
Hundsheimer Berg – prevýšenie 320 m
Pomôcka – Kniha S batohom po Slovensku – Okolie Bratislavy, túra č. 4 – dajú sa tam nájsť ďalšie informácie, aj keď túra nie je identická s mojou.
Túra je veľmi vhodná pre rodiny s deťmi – je zaujimavá či už z historického, alebo prírodného a rekreačného hľadiska.

Poučenie: aj keď idete aj na ľahší kopček, nikdy ho nepodceňujte a seba nepreceňujte.