Túra

Ako som naháňal rakúske divé svine

01. 04. 2008
Vždy pri nákupných cestách do Viedne som pozeral po vŕškoch v okolí Hainburgu s myšlienkou, aké krásne výhlady odtiaľ musia byť. Prečo sa všetci musíme hnať do obchododov, keď sú tu takéto možnosti na krásne odreagovanie? V hlave som už mal plán, že sa tam hore musím nejakým spôsobom dostať. Nemyslel som, že by to mohol byť nejaký problém, veď naši západní susedia v tomto musia byť úplne super – hlavne v značkovaní. A keď sa mi dostala do ruky knižka, v ktorej boli rady, ako sa dostať hore na Hundsheimer Berg. Aj na turistickej mape Malých Karpát boli zaznačené turistické cesty do týchto kopcov. Tak som povedal Janke – tak hor sa, musíme sa tam predsa vybrať.

A tak sme sa jedno krásne letné popoludnie, keď bolo celkom teplo, vybrali na túto malú túričku. Aspoň to som si o nej myslel. Reku, začneme od kostola v Hainburgu, tam určite bude nejaký smerovník. Ale hop – úplne som sa prerátal, nikde nič, žiadne smerovacie tabuľky, žiadne značky. Podotýkam, že som v zahraničí turistikoval asi prvýkrát – teda mimo Chorvátska. A keďže som nič nenašiel, ako obyčajne som sa rozhodol spoliehať na svoj orientačný um, predsa mi moja ješitnosť nedovolí, aby som pred Jankou vyzeral ako nejaký začiatočnícky turistický greenhorn. Nasadil som sebavedomý turistický pohľad, v ktorom sa lesklo všetko poznanie o okolitých kopcoch a vyrazili sme.

Auto som zaparkoval pod prvou hainburskou bránou, odkiaľ sa dá pekne dostať na hrad Schlossberg. Stačí ísť ponad cintorín, prejsť cez lúku a dostaneme sa na serpentíny k hradu. Tam je maličký výšľap a ako odmena sú prvé výhľady na Hainburg a Dunaj – veľmi fotogenické. Hrad je voľne prístupný, je tam pokosená tráva, oproti koľkokrát burinami zarastenými našimi hradmi, kde sa však vstupné vyberá. Prehliadka hradu s fotením a výhľadmi zaberie zhruba polhodinku. Oplatí sa pozrieť si románsku kaplnku sv. Pankráca, aj keď tá je otvorená asi len v nedeľu a kamennú obytnú vežu z 13 storočia. Všetko je tam parádne zakonzervované, takže už len návšteva tohto hradu stojí za námahu. Z hradu sa vyberieme opačným smerom a tu už v mojom turistickom orientačnom mozočku začal zmätok. Samozrejme že som sa vybral úplne opačne, ako som sa mal, ale predsa teraz neukážem svoje zaváhanie, niekde musí byť skratka, nejaký chodníček kde by som sa do lesa dostal – a tak aj bolo. Našiel som cestičku medzi záhradkami a hor sa do lesa. Nejaká tabuľka – Priwate wald – ma predsa nemôže zastaviť. Zhruba po 50 metroch na chodníku sme sa dostali na lesnú cestu – tiež ďalšie označenie – Priwate wald. A tu som spravil druhú chybu – vždy sa vyberám smerom do kopca, čo mi na 90% vychádza. A tak sme išli po poľnej cestičke v lese v družnom rozhovore zhruba polhodinu, medzitým som sledoval, či nebudeme križovať nejakú značkovanú cestičku.

Po určitom čase mi došlo, že by som mal trošilililinku priznať farbu a pravdepodobne sme minuli značku. Výraz profi-turistu v cudzom prostredí som si nechal na tvári, nebudem predsa teraz svoju polovičku znepokojovať. Keď sme prišli na prvý chodník smerom hore, zavelil som zmenu smeru. Veď na ten kopec sa musíme dostať aj skratkou po chodníku smerom hore. Chodník bol ku kŕmelcu a postupne sa strácal do rokliny, ktorú sme vyšliapavali. Časom sme museli odbočiť, kedže roklina sa uzatvárala skalnou stenou, a cez húštie sa pokúsiť prebojovať hore. Samozrejme, sem-tam to bolo po kľačiačky, sem-tam cez droliace sa skaly. Hovoril som si, že to asi nebude dobré, ale mal som podporu od svojej ženskej polovičky. A moje ego jednoducho nevedelo zaveliť stop. Objavili sme nejaké stopy divej zveri, tipoval som srnky. Zdalo sa mi, že už to nemôže byť vyššie ako dvadsať výškových metrov – a naraz predo mnou niečo zakrochká – zakvíka – a odo mňa sa behom vzďaľuje asi 5-6 divých svíň. Boli od nás asi meter, uffff, pot mi vybehol na čelo, zozadu zaznel jasný povel – Vlado utekajmeeeeeeee – a tak sa stalo že na jednu stranu utekalo stádo divých svíň a na druhú stranu nahodil beh jeden pupkoš. Nohy prešli do kolesového utekacieho tvaru a svah zo sklonom 45“ som zbehol v pravouhlom pomere ku svahu, taška s fotoaparátom za mnou viala ako vlajka na stožiari po víťazstve v olympijskom behu. Janka za mnou alebo predo mnou tiež makala – ani neviem, ako sme to prešli. Srdcia nám búšili a spotil som sa viac, ako pri výstupe na Rysy. Ale našťastie sa žiadna veľká prasnica za nami nerútila. Na to sme prišli až po takých desiatich minútach úniku z miesta stretu.
Náš výstup na Hundsheimer Berg bol týmto totálne zrušený – už sme sa radšej o nič nepokúšali. Avšak keď sme kráčali uličkami Hainburgu a hore na vyhliadkovom mieste sme zbadali turistu, mlčky sme mu závideli.

Ale to by som nebol ja, aby som sa tam hore nedostal, moje ego by veľmi utrpelo a tak som sa tam o tri dni vybral sám. Bolo to veľmi jednoduché. Ak zbehnete z hradu na druhú stranu, dostanete sa k malému prírodnému parkovisku. Na druhej strane cesty je futbalové ihrisko. To treba obísť a po ceste smerom hore prvou ulička doprava – vedie smerom hore do hory. Až po pravej strane miniete všetky domy – je to zhruba 100 metrov, ukáže sa vám poľná cesta s nápisom Priwate Wald. Naštastie sa rozdvojuje a my sa vydáme smerom dohora – sú to vlastne serpentíny na kopec. Na prvej ostrej zákrute najdeme značku – pozor, ide na obe strany – doprava ide hore na kopec, doľava asi smerom do Hainburgu. Na kopec sa dá dostať jednou aj druhou stranou. Ak pôjdete doľava, na ďalšej ostrej serpentínovej zákrute odbočíte znovu doprava, až prídete na turistický chodník. Vlastne sa napojíte na značku zdola, akurát táto cesta je vhodnejšia pre menej zdatných turistov a deti. Pri napojení na značku odporúčam menšiu odbočku doprava, kde sa dostanete na vyhliadkovú plošinku a skaly, kde sa dá krásne relaxovať a fotiť – pri výhľade na Hainburg, Devínsku Kobylu a Bratislavu.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Po návrate na značkovaný chodník pokračujeme smerom do kopca a asi po kilometri a pol sa dostaneme na vrchol Hainburských kopcov – Hundsheimer Berg. Treba dávať pozor, lebo značkovanie nie je najlepšie. Vyhliadky na Moravské pole sú perfektné. Hore na Hundsheimeri je vrcholový kríž, a čo ma prekvapilo, chatka. Dokonca otvorená a keďže mi zvedavosť nedala – zarámované fotky, riady, lavice okolo stola, všetko čistulinké. Bol som ako v inom svete. V tomto ma teda Rakúšania dostali. Bol som tam odvtedy viackrát, raz ma dokonca rakúski turisti pohostili šamrolami a vždy som chatku našiel v takomto stave.

Z Hundheimeru sa dá isť ďalej ešte asi kilometer – na Hexenberg, kde sú ďalšie výhľady, na letisko pri Hainburgu i na Bratislavu z opačnej strany pohoria. Ak je krásne počasi, tak to nemá chybu. Naspäť z Hexenbergu sa dá ísť ešte inou trasou – je to vlastne taký okruh, ale ten som zatial neskúšal. Vždy mi vyhovovalo vracať sa na rovnako, pretože človek vidí iné veci – keď je otočený chrbtom, všetko nepostrehne.

Toľko o výjazdoch nad Hainburg – je tam krásne. A pri ďalšom výjazde s Jankou do týchto končín som mohol nahodiť ten svoj pravý neomylný výzor.

Ďalšie fakty

Hrad Schlossberg – prevýšenie 130 m
Hundsheimer Berg – prevýšenie 320 m
Pomôcka – Kniha S batohom po Slovensku – Okolie Bratislavy, túra č. 4 – dajú sa tam nájsť ďalšie informácie, aj keď túra nie je identická s mojou.
Túra je veľmi vhodná pre rodiny s deťmi – je zaujimavá či už z historického, alebo prírodného a rekreačného hľadiska.

Poučenie: aj keď idete aj na ľahší kopček, nikdy ho nepodceňujte a seba nepreceňujte.

Fórum 7 príspevkov
Ako som naháňal rakúske divé svine 04/12/11 09:45 7 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Melčice – Kykula – Zabudišová – Zemianske Podhradie Hovorí sa, že jedna túra plodí ďalšiu. Asi je to aj tento prípad. Z vyhliadky v Zabudišovej ma zaujal zalesnený hornatý terén za údolím Ivančického potoka. Zostalo mi aj niekoľko restov, čo som pri putovaní NCH ponad Bošácku … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Biele Karpaty
Správa Sedlá a štíty sú pod snehom, bez mačiek a cepína tam nechoďte Oddnes sú v Tatranskom národnom parku otvorené všetky turistické značené chodníky. Trasy cez vysokohorské sedlá a na štíty však ležia pod snehom. Ísť nad turistické chaty bez ... » viac včera Soňa Mäkká Správy
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Šišoretné Šišoretné je neznačený hrebeň v rázsoche Slepého vrchu medzi Klokočinou a Bolehlavom. Veľakrát som sa motal v okolí peši aj na bicykli, ale nikdy som sa nedostal na tri vrcholy s ... » viac 14/06/21 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články autora
 
Príbeh Strata ferratového panictva „Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa … » celý článok 31/12/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje ... » viac 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som ... » viac 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako som naháňal rakúske divé svine 04/12/11 09:45 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Rakúsko: Kleinen Karpaten (Malé Karpaty) - Hainburger Berge/Hundsheim Berge – (Hainburgské vrchy/ Hundsheimské kopce)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 481 m n. m.
    • min: 161 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 450 m
    • klesanie: 320 m
  • Vzdialenosť
    • 8 km
  • Náročnosť
    • ľahké
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 2007
  • Štart trasy
    • šírka: 48.14118 ° SŠ
      dĺžka: 16.94674 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.14118 ° SŠ
      dĺžka: 16.94674 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • nie
  • Voda
    • vlastná
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • MHD č. 901 (Bratislava, Petržalka – Hainburg an der Dounau)
0.9 (0.41)