Trasa

Oravice – vysielač Blatná – Skorušina – vysielač Blatná – Oravice

Oravice

Východiskovým bodom sa pre nás stáva turistické stredisko Oravice. Začíname balením posledných vecí pri autobuse. Teplota je fajn, mierne nad nulou a my si pripíname snežnice a vyrážame. Trasu začíname podľa mapy po červenej, ktorá vedie okolo turistickej chaty Oravice postavenej ešte v roku 1947 Klubom slovenských turistov a lyžiarov – predchodcom KST. Tu leží prvá a pre nás zatiaľ posledná červená značka. Po krátkom čase prichádzam na to, že moje „vodcovské“ nadanie nás zaviedlo popod iný lyžiarský vlek. Nakoniec, po krátkom hľadaní stratenej červenej značky a pár sto prejdených metroch, sme ju našli na jednom vysokom smreku. Po prebrodení malého potôčika už vidím ten správny vlek a samostatne stojace hrdo zasnežené smreky nesúce naše túžobne očakávané červené značky.

Začíname pomaly stúpať po lúke a pod nohami sa nám hromadí stále viac a viac snehu. Sledujem ľadový pancier a pod ním žblnkotajúcu vodu. Je to náznak blížiaceho sa prameňa alebo skorý príchod jari? Keď však výška novej snehovej pokrývky dosiahla asi 15 centimetrov, rozhodli sme sa obuť si snežnice. Priateľka už vedela, ako na to, a stála na snežniciach za chvíľu, pripravená vydať sa na cestu k vrcholu. Pre kamarátku to bola premiéra. Snežnice videla dnes ráno po prvý krát. Po krátkej inštruktáži a vysvetlení pár fígľov, ako na to, sme sa mohli teda vydať k vrcholu. Po pár sto metroch zisťujeme, že nám začali kúriť viac, ako je príjemné a veru sme aj nie jednu vrstvu oblečenia zbalili späť do batohu. Po prekročení lesnej cesty, ktorú križuje červená značka, sme našli pravdepodobný zdroj vody stekajúcej dolu svahom – oplotený zdroj vody.

Po krátkom vydýchnutí hľadáme našu značku a keď ju nachádzame, neveríme. Ukazuje takmer kolmo hore do husto zarasteného ihličnatého porastu mladých smrekov. Nuž teda, hovorím si, ideme do toho. Stúpame teda strmo hore pyrťou (lesnými robotníkmi využívaný jarok na spúšťanie dreva) pomedzi mladé súce smreky. Tu sa ukazujú snežnice ako výborná voľba a my zdolávame výškové prevýšenie s ľahkosťou divej zveri. Využívame integrované mačky v snežniciach a ďalej napredujeme. V bode, kde sa červená značka lomí doľava a začína sledovať vrcholový hrebeň smer Skorušina, zastavujeme a dopĺňame tekutiny. Predsa sme len niečo vypotili. Okrajom míňame stožiar vysielača na hrebeni Blatnej. Po chvíli kráčania po hrebeni sa dostávame na poľanu s pohľadom na hmlou maskované Roháče. Nasleduje úsek ako v rozprávke. Kocháme sa výhľadmi do okolia. S úžasom sledujeme, čo nám príroda prichystala. Pastvu pre oči dopĺňa mysticky sem-tam cez mraky sa objavujúce slnko. Kráčame s pokojom v srdci a vnímame ticho vôkol nás. Občas do ticha zaznie hlások sýkorky.
Otvára sa nám nádherný výhľad na oravský kraj na horizonte. Na východe sú na dosah ruky vrchy Oravickej Magury, ktorá zakrýva poľské mestečko Zakopane. Našu dominantu Tatry ukončujú na juhu Roháče a úplne na juhozápade Sivý vrch. Ten sa nám lišiacky schováva za závoj z nízko položených oblakov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skorušina

Míňame poľovnícku vyhliadku a pred nami sa vynára smrekový lesík chrániaci samotnú vrcholovú poľanu. Po pár metroch prichádzame na nami vytúžený vrchol Skorušina (1314 m) s prístreškom. Vrcholová poľana je obkolesená mohutnými smrekmi s jedným centrálnym smrekom uprostred, a, ako ináč, s mohutným krížom. Ako technický protiklad k nim pôsobí oceľová vyhliadková veža. Je to konštrukcia s dvomi vyhliadkovými terasami, z ktorej má pomaly zmysel len tá horná, lebo smreky vôkol rastú a rastú.... Neodolal som a aj napriek nebezpečne vyzerajúcej námraze som sa rozhodol pre výstup posledných pár výškových metrov. Zobúvam si teda snežnice a za chvíľku sa už aj škerím na moje parťáčky. Porobím pár záberov a kochám sa panorámou okolia, vychutnám si pohľady na oravskú priehradu v diali, dedinku Liesek bez snehu, Roháče v oblakoch a utekám, pardon, zliezam späť dolu doplniť tekutiny a niečo si zajesť.

Po spoločnej vrcholovej fotke si dávame späť na nohy snežnice, predsa len tu je čerstvého snehu miestami aj do 60 centimetrov. Vydávame sa na spiatočnú cestu plnú čarovných pohľadov v nádhernej a tichej zimnej krajne. Cestou sa nám vyjasňuje, slniečko nám robí sem-tam spoločnosť a dáva krajine ten pravý šmrnc. Pri schádzaní cez mladú smrečinu opäť oceňujeme snežnice. Krok máme istý a schádzame ju bez ťažkostí. Vzápätí sa ocitáme na známych lúkach tentokrát zaliatych slnkom. To nám nedá, na chvíľku postojíme a vystavujeme naše tváre slnku. Pôsobí to blahodarne. Posledný kilometrík a sme v centre diania. V okolí vlekov a geotermálnych bazénov sa to hemží zväčša poľskými návštevníkmi. Pridávame sa do radu na jedlo v reštaurácii ski centra a po krátkom občerstvení teplým jedlom a s pocitom opojenia z vydarenej túry čakáme na odchod autobusu.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek