Vedel som, že ju nemôžem zobrať do nejakých výšok, alebo do náročného terénu. A preto som zvolil Slovenský kras. Lenže všetko bolo akosi inak. Začalo to tým, že keď som si prišiel pre Marilu, jej otec mi vnútil štvorkilový stan. „Marila“, hovoril som jej, „veď som ti povedal, že nám určite bude stačiť celta.“ A Marila na to: „A to tie myši a hady po celú noc budú loziť po mne?“ Nuž, čože už urobíte. Žiarlil som aj na tú háveď. A tak som si pripol stan na krosnu a hneď som mal na chrbte najmenej 22 kilo. Už nočný rýchlik, podľa Marily, nestál za nič. Len samí debili, ožrani, somári a fľandre, ale povedal som jej: „Marila, veď to sú len cestujúci a my budeme úplne inde .“

A potom sme dopoludnia vystúpili na malej stanici. Nad nami hora ako výzva, ja na chrbte nezvyklých 23 kilo a krásna Marila po boku. Naozaj pomaličky sme stúpali na planinu a ja som nenápadne podsúval Marile tie nádherné výhľady, ktoré nám poskytoval terén. Bohužiaľ, Marila bola slepá. Slepá voči všetkému, čo sa dialo okolo, slepá voči prírode, a ja som si uvedomil, že to bude asi krach. Potom prišiel večer, a ja som musel uvariť puding, na ktorý bola navyknutá (pripálený), čaj, ktorý akceptovala (ale smrdel dymom) a tváriť sa pri tom, že mi nevadilo ani to, že mi počas dňa preložila do môjho batohu ďalšie asi tri kilá záťaže. Trošku ma chytali kŕče do nôh, ale Marilu som miloval, tak prečo nie.

Druhý deň bol hotová katastrofa. Marila vyhlásila, že ona nie je žiadny šerpa a nemieni do takého strmého vrchu niesť takú záťaž (8-10 kilo). Večer si zobrala všetku našu pitnú vodu, umyla sa a preprala si nohavičky a inú bielizeň a potom ma sprdla, že neviem zabezpečiť dosť pitnej vody. A v noci ma asi 15-krát zobudila, pretože počula medveďa, tigra, sovu, rysa, jeleňa a lúpežníkov. Vydržal som to až do popoludnia. Marila išla stále najmenej osem metrov za mnou a stále sa sťažovala. Bolo jej horúco, štípali ju ovady, fúkal silný vietor, chodník bol hrboľatý, lúky smrdeli kravincami atď., až do chvíle, kedy moja krásna Marila prehlásila, že je zbytočné stúpať do kopcov a potom sa pozerať dolu do dolín, odkiaľ sme vlastne vyšli, a  tak sme to zalomili. Spustili sme sa dolu do dediny, ktorá bola pod nami, sadli do autobusu a doviezli sa na stanicu.

Rýchlikom sme sa dostali domov a Marila mi hovorila: „Vieš čo, otec nám dá kľúče od chaty a my tam budeme grilovať, kúpať sa a leňošiť a bude nám dobre.“ Celkom pekná perspektíva, zvlášť s Marilou. Ale akosi nie pre mňa. Veď celé dva roky na vojne som túžil po tom, aby som už mohol vypadnúť do hôr, vyvoňať si tú lásku plnú ihličia a dymu z táborákov a teraz to mám zabaliť na nejakej chate? A tak tu teraz sedím na rýchlikovej stanici a čakám na spoj domov. Batoh opretý o lavičku a ani nie prostredne zašpinené vibramky na nohách, uprostred noci, či skôr nad ránom sám seba presviedčam: Marila, láska moja, pre teba urobím všetko na svete, veď ťa milujem. A ako tak sedím, popíjam pivo z fľaše a čakám na spoj domov, v hlave mi to len tak ľahučko bzukoce. A zrazu počujem hlásenie staničného rozhlasu, ktoré mi hovorí, že rýchlik Horehronec príde na tretiu koľaj. Horehronec? Dočerta, veď to je môj vlak do šťastia. Ešte chvíľu sedím, a potom zrazu vyskočím, batoh len na jednom remeni a letím nástupišťom k tomu krásnemu vlaku, ktorý rozváža šťastie. Rovnako ako pred tromi dňami. Zbohom, Marila, zbohom, láska moja, viem, že je to náš spoločný koniec, ale môj nový začiatok. Vlak buchoce do koľají svoje tuk-tuk a ja som zasa šťastný, prešťastný.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.