Ráno dávame prednosť sladkému spánku pred skorým vstávaním a z Viedne vyrážame až okolo ôsmej hodiny, čo budeme ešte tak trochu ľutovať. Zo slnečnej Viedne naberáme kurz Semmerigstrasse. Za semmeringským tunelom nás prekvapí hustá hmla. So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou sa začínajú predierať slnečné lúče dopadajúce na pestrofarebné lesy, z ktorých kde-tu rašia stredoveké hrady horného Štajerska. V Triebene opúšťame diaľnicu. Hneď na začiatku mestečka sú dva supermarkety. My dávame prednosť „slovenskej“ značke Billa pred Sparom. Zakúpime potrebnú poživeň a trielime mestom na horský priesmyk, ktorý tvorí hranicu medzi Rottenmaenner Tauern a Seckauer Tauern, čo tvrdí seriózne vydavateľstvo Freytag & Berndt. (Niektoré zdroje záhadne uvádzajú, že táto cesta spájajúca údolie Paltenu a Muru rozdeľuje Rottenmaenner Tauern na dve časti.) Prudkým 20% stúpaním sa dostávame až do Hohentauernu. V okolitých baniach sa ešte koncom XX. storočia ťažil magnezit a grafit. Dnes túto banícku tradíciu pripomína len aktívna banícka dychovka a miestne minimúzeum Bergbaustube. Ľudia tu žijú zväčša z turistického ruchu. Útulná dedinka je plná malých penziónov, ktoré využívajú turisti predovšetkým na zimné lyžovačky. Za zmienku stojí aj goticko-barokový kostol sv. Bartolomea s peknými oltárnymi drevorezbami. Dnes tu stretávame len akýsi (zrejme svadobný) sprievod.

Za dedinou pri odbočke na Bergau zastavujeme na väčšom parkovisku, aby sme sa zhlboka nadýchli horského vzduchu a zorientovali sa v teréne. Je tu veľká mapa, ale radšej sa pýtame okoloidúcej ženičky. Ukazuje nám smer medzi domčeky na Bergau a ďalej medzi tajchy lesom k mýtnemu domčeku, kde musíme pred závorou zastaviť. Usmievavá teta nám slušne vysvetľuje, že cesta je súkromná a peňazí na jej údržbu stále treba. Platíme teda 2€ za chlapa. Nezabúda nás upozorniť, že závora sa zamyká presne o 16:00. Je 10:30 a my s obavou pozeráme na hodinky a do mapy, či sa to vôbec dá stihnúť. Ak chceme stihnúť záverečnú, musíme si poriadne švihnúť. Kľukatou lesnou asfaltkou (5 km) sa šplháme asi 20 min a sme na miestnom vysokohorskom parkovisku. Môžeme zaparkovať chvalabohu bez vysokohorskej prirážky. Rýchlo sa prezúvame, berieme batohy a vyrážame po chodníku č. 946. Asi pred desiatimi dňami bola podľa správ v tejto oblasti súvislá vrstva snehu, miestami až do jedného metra. Dnes je teplučké babie leto s jasnou oblohou a biele plochy na okolitých hrebeňoch evokujú skôr odchádzajúcu jar ako koniec leta.

Parkovisko je na okraji lesa a po štyroch minútach sa dostávame k prvej chate. Keďže som ešte neraňajkoval a chcem si trošku užiť výhľad na Eisenerzer Alpen, pokračujem ďalej po pokosenej trávičke a sadnem si pred ďalšou chatou - Edelraute Hütte na drevenú lavičku pod voňajúcu borovicu a vybalím raňajky. Už ani neviem, po koľkýkrát robím tú istú chybu a nechám sa premôcť orálnym libidom a maškrtne sa tesne pred túrou púšťam do pripravenej poživne. Môj hlad a krásy okolia mi ešte viac dráždia chuťové poháriky. Utešuje ma plné brucho a ľahší batoh. Za chrbtom sa medzitým Edelraute Hütte zaplnila autokarovým zájazdom dôchodcov, ktorí sa na peknej teraske posilňujú miestnymi špecialitkami. Podľa mne dostupných informácií tu vraj chutne varia. Chata je v nadmorskej výške 1725m n.m. Je umiestnená na brehu horského jazera Kleine Scheiblsee. V tejto útulnej chate miestneho Alpenvereinu môže naraz prenocovať až 70 turistov. V okolí sa dajú robiť pekné nenáročné vychádzky vhodné pre deti alebo dôchodcov. Je tu križovatka viacerých turistických značiek, takže výber je široký. Vegetácia je typicky alpínska - pásmo kosodreviny so solitérmi borovíc. Na jar tu vraj môžete oči nechať na kvitnúcej kvetene.

Chodník na Größer Bösenstein je vľavo od chaty. Prefrčím vedľa smerovníka a pokračujem ďalej k Größe Scheiblsee. Ponáhľam sa dobehnúť priateľa, ktorý sa už nedokázal dívať, ako vegetujem nad raňajkami. Nad jazerom je svah plný čučoriedok. Určite sú to moje posledné tohtoročné a do jari ďaleko. Dopĺňajúc vitamín cé, napasiem sa do sýtosti. Fialový jazyk a ústa ma prezrádzajú, že som porušil prísne rakúske zákony v prírodnej rezervácii v okolí jazera. Medzi zubami sa lahodne pohrávam s kôstočkami čučoriedok a odhodlane vyrážam do prvého ostrejšieho stúpania. Po úvodných serpentínach mi dochádza dych a ozýva sa ťažoba zo žalúdka, ktorej sa neviem zbaviť celú nasledujúcu hodinu. V duchu si prisahám, že už nikdy tesne pred šliapaním nepodľahnem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Stúpanie zvládam a ocitám sa nad pásmom kosodreviny pri ďalšom horskom plese. Hoci je väčšie ako predchádzajúce, v mape som jeho pomenovanie nenašiel. Tu ma s fialovým úsmevom čaká priateľ a spolu sledujeme ďalšie pokračovanie chodníka, ktorý sa šplhá až na trávnatú holinu Hauseck (1982m n.m). Každým krokom sú výhľady na okolie krajšie a krajšie. Na Hausecku sa vydýchavame a odmenou za túto strminu je pohľad do rozsiahlej doliny smerom na Hohetauern. Lesy sú tu popretkávané cestičkami a okolité hory rozvŕtané bývalými banskými štôlňami. Tie však chvalabohu nijako nehyzdia prírodu. Na chvíľu vidieť aj Größer Bösenstein, ktorý sa doteraz vôbec neukázal. Nasleduje asi dvestometrový traverz s miernym prevýšením. Pri malom prameni nám dúšok horskej vody padne vhod. Zase chvíľku odpočívame, pretože nás čaká prudké prevýšenie (cca 80 výškových metrov) do sedla pod masív Größer Bösenstein. Chodník je v týchto miestach chabo udržiavaný. Aby sme sa vyhli klzkému povrchu, musíme sa zachytávať o trávu, ktorá je ale v týchto miestach akosi nepríjemne pichľavá. Zo sedla je to na Größer Bösenstein ešte asi 30-40 min. Miestami sa chodník stráca v snehových závejoch. Čoraz častejšie hľadáme správny smer, ale okoloidúci alpský pretekár nás nasmeruje. Krátko sa s ním snažíme držať krok, ale vzápätí ho strácame z dohľadu. O 10 minút ho už s úsmevom stretávame na ceste nadol.

Na vrchol dorazíme okolo 13:00. Hoci na jesennú inverziu je ešte priskoro, výhľady sú nádherné. Kam len oko dovidí, všade samé hory. Na severe za Eisenerzer Alpen Národný park Gesäuse s impozantným Hochthorom, na západ Totes Gebirge a snehom pokrytý Dachsteinský masív a z juhu sa tiahnuca dlhá reťaz Niedere Tauern. Pod nami je vidieť hlboké zárezy úzkych dolín do pohoria, pripomínajúce naše veľkofatranské. Vrcholom Größer Bösenstein prechádza turistický chodník, tiahnuci sa celým pohorím. Najtuhší diaľkošľapi môžu pokračovať hrebeňom Rottenmaenner Tauern cez Hochhälde (2363 m n.m.) ďalej na Rottenmaenner Hütte až do dedinky Rottenmann, alebo opačným smerom na Kleine Bösenstein s pokračovaním až na Wölzer Tauern. Posedíme pri kovovom vrcholovom kríži, doplníme sily zbytkami tekutín a čokolády a urobíme pár vrcholových fotiek. Náš pôvodný plán bol zísť na Kleine Bösenstein a odtiaľ hrebeňom cez Größer Hengst späť na Edelraut Hütte (podľa smerovníka 2,5 hod cesty). Mysliac na prísnu tetu mýtničku musíme improvizovať a po zostupe do sedla, kroré sa nachádza medzi oboma Bösensteinami si to šibneme skialpinistickou zjazdovkou k plesu Grüne Lacke. Spolu so skupinkou mladých Rakúšanov sa brodíme po pás v snehu. Snežnice nemá samozrejme nik, a tak hľadáme správnu stopu prebárajúc sa pri každom druhom kroku. Máme z toho veľkú zábavu. Vydýchneme si však, keď už konečne stojíme na suchej pevnej zemi pri ľadovo studenom plese. Keďže sme v doline vymodelovanej dávnym alpským ľadovcom, máme výhľad na všetky tri štíty: Größer Bösenstein, Kleiner Bösenstein a Größer Hengst.

Za krátky čas sa napojíme na turistický chodník, po ktorom sme merali cestu nahor. Stále je však na čo pozerať. Keď prichádzame k sedlu nad Hauseckom, hľadia na nás veľké oči plies, ktoré sa pomaličky zahaľujú tieňom štítov. Cesta zo sedla je samozrejme náročnejšia ako smerom nahor, preto vyťahujeme turistické palice. Od studničky to rýchlym krokom k chate a na parkovisko zvládame tak, že nás to samotných prekvapuje. Stále častejšie miháme pohľady na hodinky, ale všetko to v pohode stíhame. Pred Edelraut Hütte sme niečo pred pol štvrtou. Nasadáme do auta a frčíme nadol. Pri mýtnej búdke už nik nestojí. Že by už padla? Závora nie je našťastie zamknutá, tak sa bez problémov dostaneme ďalej. Vedieť, že to takto dopadne, asi sa ešte motáme niekde okolo chaty pri dobrých miestnych špecialitkách. Pri jazierku Häslteich tesne pred Hohentauernom posedíme na lavičke, vyberáme ušetrené kúsky obeda a v posledných lúčoch babieho leta hodnotíme dnešnú túru. Je tu veselo. Na brehu je akási krčmička postavená na drevených koloch a plno detí chystajúcich sa na plavbu plťou.

Cestu do Viedne sa snažíme trošku spestriť a v Triebene naberáme smer Rottenmann. Pred nami je široká dolina rieky Palten. Na ľavej starne výhľad na Größer Bösenstein, vpravo Eisenerzer Alpen a pred nami Totes Gebirge. Nestíhame sa obzerať. V Ardningu (sútok Paltenu a Ennu) schádzame z diaľnice. Tabuľa vedľa cesty nás upozorňuje na miestny „Kunststück“ – pôvodne gotický kostolík. Dlho neváhame a rýchlo vybehneme autom na pahorok pozdĺž kalvárie. Kostolík s veľkou farou postavený v XV. storočí bol prestavaný v neskorom baroku. Táto sakrálna stavba má nádhernú polohu - tróni nad celým údolím a je z nej neopakovateľný výhľad na Grimming a Gesäuse. Do vnútra kostola nakukneme len na chvíľočku, pretože tam práve prebieha pravá štajerská svadba v krojoch a my sme tu asi jediní "exoti" v upotených šušťákoch. Nasadáme do auta a pokračujeme do Admontu. Je tu sídlo benediktínskeho opátstva (založený r. 1074). Admontský kláštor je najvýznamnejším súkromným múzeom v Rakúsku. Krátka návšteva teda stojí za zastavenie. Okolie kláštorného komplexu je obklopené botanickými záhradami a skleníkmi. Mohutné stavby benediktínov tu chránia knižnicu so 145 000 písomnými zväzkami. Na mieste by bola poznámka Ecovho Wiliama z Mena ruže, že za týmito múrmi je viac kníh než vzduchu. Okrem iného sa tu nachádzajú Salzburské anály, v ktorých je vôbec prvá písomná zmienka o Bratislave z roku 907: „Najhorší bol boj pri Brezalauspurcu.“ Z Admontu ideme smerom na Wayer po Železorudnej ceste, známej Eisenerstrasse, na ktorej sa obchoduje s rudou už 1500 rokov. Ďalej pokračujeme na Amstetten a odtiaľ diaľnicou dorazíme do večernej Viedne asi okolo deviatej večer. No nebol to super deň?