Bolo niečo po poludní, ale vonku bolo šero. Čierne mraky viseli nad dolinou a lialo a lialo. Vrcholky kopcov nebolo vidno a dolinou sa váľali hmly. Lenže my sme boli neodvrátiteľne nabití energiou a túžbou po horách a tak sme vytiahli z batohov pláštenky, natiahli návleky a vyrazili do kopcov. Dážď v skutočnosti neprestal ani na chvíľu a tak sme už asi o piatej zatiahli pod blízku skalu pri chodníku a rozbili kemp v akom-takom suchu. Otvorenú stranu previsu sme čiastočne zakryli celtou, vybalili spacáky, jedlo a varič a s úsmevom sme popíjali čaj s rumom a pozorovali daždivé divadlo tak dlho, až sme zaspali.

Ráno nás zobudilo vlhko pod spacákmi. Pršalo celú noc a po skale začala stekať voda. Uvarili sme si čaj, najedli sa, pobalili a vyrazili do dažďa. Vlhké topánky sa o chvíľu zohriali a pod pláštenkami bolo relatívne sucho. V lese na nás kvapkali kvapky ako tenisáky a na lúkach nami lomcoval vietor a dážď nám šľahal do tvárí. Takmer neustále sme boli v mrakoch a naše nadšenie spolu s predsavzatím sa s pribúdajúcim časom pomaly vytrácalo. Chodníkom sa valili potoky vody a miestami sme sa brodili bahnom. Druhú noc sme prespali v starých, opustených a maličkých jasličkách s troškou minuloročného sena a boli sme vďační aspoň za tú trošku sucha a tepla.

Tretí deň nebolo lepšie, skôr horšie. Prestali sme sa zhovárať a len sklonené hlavy a čvachtanie premočených topánok nás sprevádzalo po celý deň. Obaja sme toho mali už naozaj dosť. Dávno sme stratili orientáciu a len akási občasná a vyblednutá značka nás viedla lesom a lúkami, a po čase sa stratila aj ona. Boli asi tri hodiny poobede, keď sme si povedali, že musíme nájsť nejaký senník, kde by sme sa trochu posušili a poriadne si oddýchli a povedali si, čo a ako ďalej. Rozmočená mapa však nič neponúkala a my, celí nešťastní, sme nakoniec zvolili ústup z hrebeňa. Najbližšou lúčnou cestou, ktorá križovala turistický chodník, sme sa spustili dolu do doliny, nevediac, kam prídeme a ani ako sa tam dostaneme. Išli sme asi tristo metrov šikmo dolu lúkou a cesta sa potom zatočila do hory a viedla nás takmer po vrstevnici.To sa nám vôbec nepáčilo a tak keď sme asi po hodinke zazreli chodníček odbočujúci z cesty a klesajúci dosť strmo dolu horou, neváhali sme a pustili sme sa po ňom. Chodník sa chvíľu motal medzi stromami a asi po polhodinke sme sa ocitli na malej nekosenej lúke a v jej dolnom cípe sme zazreli strechu senníka. Bolo to ako vo sne. A to sme ešte ani netušili, čo všetko nás tu čaká.

Keď sme prišli k senníku, zistili sme, že, pravdu povediac, nejde ani tak o senník, ale o ľahký drevený zrub, či kolibu, kde spodná časť slúžila ako jednoduchá obytná miestnosť, vybavená murovanou pieckou s liatinovou platňou, dvomi poschodovými pričňami na spanie, stolom s lavicou a policou na potraviny a iné krámy. Jediné okienko pozeralo na premočenú lúku. Bol to raj v divočine, a naša nálada vyskočila ako čertík zo škatuľky. Vysoká strecha zrubu prečnievala asi dva metre nad vchod a tvorila tak perfektnú, kameňmi vydláždenú a pred dažďom chránenú terasku s lavicou. Krátkym rebríkom sme vyliezli na povalu a takmer neveriacky pozerali na polmetrovú vrstvu síce starého, ale suchého sena. Pod prečnievajúcou strechou zrubu bolo naskladané čiastočne práchnivé, avšak suché drevo. Rýchle sme urobili v piecke oheň, rozvešali mokré oblečenie, topánky a vlhké spacáky na trámy v zrube a už pri sviečke sme si konečne poriadne navarili a najedli sa. Boli sme šťastní, že nemusíme zdrhnúť do doliny a potupne sa vrátiť predčasne domov. V teple zrubu a s plnými žalúdkami nám skoro začali klipkať oči a my kýchajúc a posmrkujúc sme zaspali ako malé deti.

Zobudili sme sa do šumenia dažďa, ktorí neprestával a neprestával. Lenže teraz nám to už nevadilo. Zakúrili sme v piecke a pri raňajkách sme sa dohodli, že si urobíme deň voľna a zo zrubu odídeme až na druhý deň. A tým začal čas sladkej nečinnosti. Urobili sme si poriadok s usušenými vecami, tukom z jelenieho loja a z hovädzej konzervy sme namazali vysušené topánky, vytiahli karty a pomaličky sme sa prehrýzali lenivým dňom k večeru. Len odpoludnia nás napadlo, že by sme sa mali zorientovať v mape a určiť si, kde to vlastne sme. Keď sme však ani po hodine nezistili aspoň približnú polohu, ľahkomyseľne sme mapu zasa zabalili a povedali si, že určite sme na Slovensku a to nám stačí. No a potom nám napadlo, že by sme mali zrub poriadne prekutať, lebo bolo úplne jasné, že najmenej rok či dva tu už nikto nebol. Bolo nám divné, že zatiaľ čo zvonku bol zrub ovešaný starými pavučinami, vnútri nebola po nich ani stopa a nebola tu ani stopa po myšiach. Náš odhad bol ale asi veľmi zlý, pretože v starých gumených čižmách sme našli dvanásť rokov staré noviny, použité ako onuce a boli sme prekvapení, že taký krásny zrub niekto na tak dlho opustil. Na klincoch na stene visel starý prešívaný kabát a pár kusov iného oblečenia, zo dva hrnce a panvica z čierneho plechu, v plecháčiku na polici lyžice a vidlička a na trámoch bolo zavesených niekoľko plátenných vrecúšok s bylinkami, ktoré sa od staroby rozpadali pod rukami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A tak sme hľadali ďalej, až sa nám podarilo objaviť tajnú skrýšu v stene zrubu. Bola dôkladne maskovaná policou, lenže časom sa polica, stlčená asi z nevysušených dosiek, pokrútila a my sme zospodu zazreli otvor za ňou. Opatrne sme policu zvesili. V skrýši sme našli starú školskú písanku zničenú zatekajúcou vodou alebo vlhkosťou, hrdzavé nožnice na strihanie oviec, otvárací štepársky nôž s drevenou rúčkou, fľaštičku so zápalkami, dve sviečky a veľkú, takmer dvojlitrovú ploskú fľašu so širokým hrdlom a zabrúsenou sklenenou zátkou, akú bolo možno kedysi vídať v lekárňach. Opatrne sme fľašu vytiahli z úkrytu a položili na stôl. Vo fľaši boli rozličné vylúhované byliny zaliate do trištvrte nejakým nálevom, ktorý mal zelenú až tyrkysovú farbu. Bol však priezračný a svetlo, ktoré sa v ňom lámalo, nás podivne fascinovalo. Opatrne som krúživými pohybmi vytiahol sklenenú zátku a v tej chvíli sa v zrube niečo stalo. Dodnes sme sa s kamarátom nezhodli, aká to bola vôňa, čo sa predrala z fľaše a prestúpila vzduch v celom zrube. Nám sa však zazdalo, že sa vo vnútri rozjasnilo. Pozerali sme na seba a obidvaja sme vedeli, že máme v rukách niečo naozaj zvláštne. Dlhú triesku som opatrne namočil do tekutiny a kvapol si na ruku .Kvapku som rozotrel po dlani a len chvíľu počkal, než sa esencia zohreje, Potom som sa sklonil ku kvapke a poriadne natiahol tú úžasnú vôňu. Kamarát na mňa pozrel a povedal:
„Vyškieraš sa ako opitý a zamilovaný debil“.

Mlčky som mu nastrčil dlaň s kvapkou esencie a on potiahol do seba. A v ten moment boli opití či zamilovaní debili v zrube dvaja. Sedeli sme mlčky pri fľaši na stole a vedeli sme, že na svete neexistuje nič, čo by sme nedokázali, nič, čo by nás zastrašilo a nič čo by nás nahnevalo. Mlčky som otvoril moju ťapku s borovičkou a kvapol do nej niekoľko kvapiek esencie. Borovička dostala nádhernú neopísateľnú zelenú farbu a my sme si naliali po štamperlíku a bez slova, avšak z úsmevom sme ho vypili. Takmer ihneď som pocítil účinok esencie. Zo žalúdku sa mi začalo rozlievať nádherné teplo po celom tele a bolesť môjho ťažko skúšaného bedrového kĺbu sa začala vytrácať. Ruky i nohy sa nám úplne uvoľnili a nachladenie spolu s nádchou z predchádzajúcich dní sa akoby razom kamsi vyparili.

Neviem, ako dlho sme tam tak sedeli a podivuhodná energia prenikala našimi orgánmi i mysľou. Potichučky, ani čo by sme nechceli narušiť kúzlo onoho večera, sme sa uložili do spacákov a začali sme sa zhovárať. Bolo to neuveriteľné, ale spomenuli sme si na každý detail našej minulosti, na všetky stretnutia našej partie, na všetky príhody, čo sme zažili a čo sme kedy počuli. Náš mozog pracoval ako presný, kvalitne nastavený stroj a úplne sme sa zhodli v každom detaile spomienok. Bolo to úžasné. Neviem, kedy sme zaspali, ale ráno sme sa zobudili nádherne odpočinutí, v podivuhodne povznesenej nálade. Hneď sme si dali jeden štamperlík zelenej borovičky nalačno. Vôbec nám nevadilo, že vonku ešte stále, ale už s prestávkami, prší a že z obloka zrubu nie je vidno ani na koniec lúky. V pohode sme sa naraňajkovali a kamarát si obul topánky, natiahol pláštenku a povedal, že ide nazbierať hríby. Pripadalo mi to úplne normálne a vôbec som nepochyboval, že by niečo nepriniesol. Ja som sa zasa vybral po vodu ku studničke, o ktorej som z neznámeho dôvodu vedel, že sa nachádza asi dvadsať metrov od zrubu. Náš pobyt v zrube sa zmenil na niečo nepochopiteľné. Deň utekal ako nádherný film. Varili sme si hríby, hrali karty, spievali pesničky o ktorých sme si mysleli, že sme ich už dávno zabudli, alebo len tak mlčky sedeli vonku pod strechou na terase zrubu a pozerali, podivuhodne šťastní, do dažďa a hmly. Nasledujúci deň bol ako kópia predchádzajúceho dňa, len sme sa cítili ešte silnejší a v hlavách sa nám rojili plány na ďalšie akcie, na to čo podnikneme doma, čo zmeníme v našich životoch a v rodinách a ako si vyriešime naše problémy a podobne. Predháňali sme sa v predstavách, navzájom sa dopĺňali a boli sme šťastní, prešťastní. Deň pretiekol zrubom ako voda medzi prstami a my sme vedeli, že zajtra sa už musíme poberať domov.

Ráno ešte stále popŕchalo, ale nám to bolo jedno. Z veľkej fľaše elixíru sme naplnili dvojdecovku od borovičky a vrátili veľkú fľašu do skrýše za policou. Zbalili sme veci a v pláštenkách sme vyrazili zo zrubu akýmsi, takmer neviditeľným chodníkom dolu do doliny, kde sme chceli nájsť nejakú dedinu. Chodník sa nám však o chvíľu stratil pod nohami a tak sme sa nadivoko spúšťali lesom a lúčkami okolo hlbokej rizne do stiesnenej doliny bez akejkoľvek cesty, zato však s rozvodneným potokom, ktorý nešiel prebrodiť. Dolina sa zmenila v tiesňavu a my sme museli prekĺznuť hrebienkom do vedľajšej dolinôčky a ňou až ku stretu dvoch či troch malých dolín. Asi po dvoch hodinách šliapania lesnou cestou sme vyšli nad malú samotu s pár chalupami. Dym vychádzajúci z komíne z jednej z nich nám napovedal, že je obývaná. Dvaja rozzúrení psi vytiahli svojim brechotom staručkého, vysušeného dedka pred dvere a my sme sa ho spýtali, kde to vlastne sme. Povedal nám meno osady a aj ukázal cestu, kadiaľ sa dostaneme do najbližšej dediny. No a potom sa nás spýtal, odkiaľ že ideme. Pár slovami sme mu popísali zrub, v ktorom sme strávili tri dni. On sa na nás čudne pozeral a zdalo sa nám, akoby sa trošku roztriasol. „Mládenci,“ povedal, „nerobte si zo mňa somára, ten zrub som poznal, ale ten vyhorel pred desiatimi rokmi a v ňom uhorel aj jeho majiteľ“. Potom potichu zavrel dvere a už sme ho nevideli. Cestou zo samoty sme zišli do dediny a ihneď vošli do krčmy. Objednali sme si pivo a spýtali sa na najbližší spoj autobusu. Krčmárka na nás pozerala s akýmsi potešením a potom sa spýtala:
„A kde ste boli, u mora, mládenci?“
„My sme neboli u mora, my sme boli na hrebeni.“
„No v tomto počasí by ste sa asi ťažko takto opálili. Takto sa dá opáliť iba u mora.“

Pozreli sme sa do zrkadla vedľa pultu a boli sme šokovaní. Mali sme opálené tváre, koža vypätá, vrásky takmer preč. Vyzerali sme naozaj aspoň o desať rokov mladší. Tak preto nám všetci hovorili mládenci a chlapci. No a potom už sa diali len samé čudné veci. Chlapi v krčme sa nám prihovárali a keď sme im povedali, kde sme tri dni spali, neveriacky sa zasmiali a nakoniec z nich vyšlo, že taký zrub vraj naozaj kdesi v horách stál, a jeho majiteľ bol bylinkár, liečiteľ a čudák, ktorý sa dožil deväťdesiatštyri rokov. Ale ten jeho zrub už dávno vyhorel a dnes už ani nikto nevie, kde stál. Bolo to naozaj veľmi čudné.

Autobus nám odchádzal o hodinu a my sme sa rozlúčili s takmer rodinne naladenou krčmou, ktorá sa po našom príchode akoby zázrakom naplnila. A divné veci sa diali ďalej. Ochotný autobusák, milá pani v pokladni na stanici a ústretový sprievodca vo vlaku, no skrátka- svet zázrakov.
Domov sme sa dostali až nadránom. Prelial som kamarátovi polovicu esencie do fľaštičky a on a aj jeho manželka užívali len po kvapkách tento elixír. Rovnako to bolo aj u mňa doma. Deci esencie som nariedil možno do päť litrov borovičky a vydržali nám štyri nádherné roky. Neviem, či to súvisí, ale za tie štyri roky som urobil celkom slušnú kariéru vo firme, kde som pracoval. Kamarát sa konečne odhodlal dať výpoveď, prešiel pracovať do inej firmy a po roku už robil vedúceho oddelenia. V rodine za celý čas nikto neochorel a jedna kvapka nariedenej esencie na kocke cukru držala vo forme aj naše deti. Náš život sa zmenil.

Lenže zásoba sa postupne minula a my sme si uvedomili, že tam niekde v horách, v dávno zabudnutom zrube, čaká na nás ešte najmenej liter elixíru, ktorý nám pomohol neuveriteľne zlepšiť náš život. Hoci sme presedeli nad mapou hodiny a hodiny, nijako sme nevedeli odhadnúť, kde asi sa nachádzal náš tajomný zrub. Preto sme sa zasa vybrali do tohto kraja s jediným cieľom – nájsť náš zrub a priniesť domov ďalšiu zásobu esencie. Zaviezli sme sa do dediny, kde sme predtým skončili, vyšli do malej samoty a dozvedeli sa, že starý dedko už zomrel. A tak sme sami začali hľadať cestu ku zrubu. Päť dní sme prečesávali celé úbočia a lúčky, a dolinky, ale nenašli sme ani lúku, a ani zrub. Na ďalší rok sme to skúsili zasa, ale tentokrát z vrchu, z hrebeňa. Vôbec sme nenašli miesto, kde sme sa spustili z hrebeňa dolu, ale skúšali sme to stále a stále dokola. No a potom sme si uvedomili, že nám už asi nie je súdené nájsť náš zrub s elixírom a my sme sa s tým postupne zmierili. Zostala nám iba spomienka a neuveriteľný príbeh nášho vandru.

(Dodatok: V tomto roku sa nám podarilo zohnať fotomapy tohto územia a my sme tam uvideli niečo, čo nás napĺňa aspoň čiastočným optimizmom. A tak tento rok vyrážame zasa. Možno to nájdeme, možno budeme mať úspech. Kto vie ???)

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.