Svet: Na potulkách okolím Grazu

Svet Na potulkách okolím Grazu

29. 4. 2008

Graz - metropola Štajerska a druhé najväčšie rakúske mesto - návštevníkom ponúka naozaj veľa. Uhrturm, Hauptplatz, Glockenspiel, Murinsel či zámok Eggenberg, v decembri navyše i vianočné trhy a Glühwein - to je len zopár lákadiel z jeho menu. A keď sa vám pamiatky zunujú, môžete sa vybrať na výlet do okolitých kopcov. Nemusíte sa pritom vôbec štverať na najvyššie alpské končiare, aj bezprostredné okolie Grazu totiž ukrýva mnoho zaujímavých miest a pekných výhľadov.

Kam sa vyberiem na výlet?

Keď som si v Grazi prvýkrát položil túto rečnícku otázku, odpoveď som mal v podstate už pripravenú: navštívim "Rakúsky raj" Bärenschützklamm. Kaňon, vodopády a mostíky á la Slovenský raj alebo Diery, k tomu vrch Hochlantsch, skrátka paráda. Tento skvelý plán som však musel napokon pustiť z hlavy - chlapík v turistickom informačnom centre ma totiž upozornil, že v zimnom období je Bärenschützklamm zatvorený. Po konzultáciách s mapou som si teda zvolil náhradný cieľ: "domovský kopec" obyvateľov Grazu, vrch Schöckl (1445 m n.m.).

Schöckl

Svoje putovanie som začal v malebnom kúpeľnom mestečku St. Radegund bei Graz, ktoré sa rozprestiera priamo pod vrcholom Schöcklu, v nadmorskej výške 718 m a odkiaľ na vrchol premáva kabínková lanovka. Autobus (cesta z Grazu mu trvá približne 30 minút a lístok stojí 5 EUR) ma vysadil na konečnej zastávke priamo pri jej dolnej stanici. Okrem mňa z neho vystúpil už len jeden ďalší pasažier - batoh, vibramy, paličky - evidentne tiež turista. Dávame sa do reči - dozvedám sa, že to má rovnako namierené na Schöckl a potom ďalej po značke do jednej z dediniek na opačnej strane kopca, odkiaľ mu ide autobus späť do Grazu. Ja, ešte vždy nie úplne rozhodnutý, kadiaľ pôjdem ďalej po tom, čo vyleziem na Schöckl, využívam jeho miestne znalosti a pýtam sa na rôzne alternatívy, ktoré mám predbežne vyhliadnuté. Na záver ešte prehodíme zopár slov o turistickom značení na Slovensku a v Rakúsku a potom sa už vydávame, síce obaja na Schöckl, ale každý po svojom - on neznačeným chodníkom popod lanovku a ja pekne rot-weiss-rot po značke č. 21.

Deň sa vytiahol krásnym jarným slnečným počasím, po snehu nikde ani stopy. Niekto by možno namietal, že takéto počasie predsa v januári nemá čo hľadať, ja som s ním však nadmieru spokojný a hneď na úvod túry mám aj malý bonus, keď sa vedľa chodníka v lese mihne srnka (bohužiaľ, skôr než stačím spraviť akýkoľvek foto-pohyb, je preč). Pokračujem teda ďalej po značke smer Stubenberghaus na Schöckli. Chodník vychádza na lúku, križuje asfaltovú cestu, míňa niekoľko izolovaných domov na hornom konci St. Radegundu a popri plote sa opäť stáča vľavo do lesa smerom k lanovke. Prejdem popod ňu a po pár metroch narazím na prvú prekážku - oznam upozorňujúci na prítomnosť lesníkov a nabádajúci turistov smerujúcich na Schöckl, aby použili náhradnú trasu vyznačenú plastikovými značkami. Chvíľu váham, či mám poslúchnuť (je sobota a široko-ďaleko nevidieť ani nepočuť žiadneho lesníka), napokon však urobím tak, ako mi kážu. "Plastiková obchádzka" je len krátka a onedlho som opäť na pôvodnej značke (teda aspoň som si to myslel).

Ako sa totiž neskôr ukázalo, na značke som síce bol, nie však na tej pôvodnej. Pri smerovníku po ďalšom "podjazde" lanovky som si uvedomil, že som skĺzol na trasu č. 757 ku Schöcklkreuzu. Po tej sa síce tiež dá dostať na vrchol Schöcklu, je to ale obchádzka. Preto som si zaumienil radšej sa trochu vrátiť a nájsť pôvodnú značku. Čoskoro však strácam trpezlivosť a púšťam sa značka-neznačka sympaticky pôsobiacou cestičkou smerujúcou k vrcholu. Tá sa spočiatku dlho tvári, akoby sa už-už mala napojiť na nejakú veľmi významnú značenú trasu, napokon to však neurobí a celý čas vedie popod telegrafné stĺpy. Výstup po nej nie je veľmi príjemný - je zbytočne strmý, navyše mi ho komplikujú zvyšky starého snehu, ktorého množstvo pribúda so stúpajúcou nadmorskou výškou a drobné skalky, ktoré na niekoľkých miestach preliezam po štyroch.

Konečne na vrchole! Presnejšie na okraji vrcholovej lúky. Až tu sa mi otvára tá pravá výhľadová nádhera. Na severe zasnežené kopce, pod nimi malebné rakúske dedinky, dole na juhu v oblakoch Graz a St. Radegund. Samotnému Schöcklu dominuje vysielač á la Suchá hora a aj chaty okolo vrcholovej stanice lanovky mi tak trochu pripomínajú Skalku - chýbali tu už len lyžiari-bežkári a moja malá súkromná reminiscencia na Kremnický hrebeň by bola kompletná. Ak som dole skonštatoval, že po snehu niet ani stopy, tu hore to už neplatí. Stav zápasu sneh vs. tráva tu vyzerá skôr na remízu, ba miestami "domáci" dokonca vedú.

Chvíľu sa prechádzam po vrchole a fotím všetko, čo je hodné záberu. Napríklad dvojicu štajerských strašiakov vyhrievajúcich sa na slniečku. Potom sa odoberiem ku Stubenberghausu, ktorý sa mi vidí byť zo všetkých vrcholových stavieb najviac "chatový". Nie je to síce typická vysokohorská chata, skôr taká reštaurácia a hotel v štýlovej budove, z verandy je však pekný pohľad na Graz (teda, keby bola lepšia viditeľnosť, mohol by byť ešte krajší). Objednávam si čaj (2 EUR), schrúmem k nemu 2-3 horalky a poberám sa preč. Pred odchodom sa len tak zo zvyku spýtam, či náhodou nemajú pečiatku chaty, očakávajúc buď zápornú odpoveď alebo suchopárny "štempeľ" typu "Stubenberghaus s.r.o., IČO, DIČ", na moje milé prekvapenie však dostávam celkom pekný odtlačok s obrázkom chaty a jej nadmorskou výškou.

"Tak a teraz sa pekne po značke vrátim až do Grazu", povedal som si pri zostupe zo Schöcklu. "Ak budem pozorne sledovať chodník č. 730, musí sa mi to podariť!". Boli to však trochu "silácke reči" - po neslávnom výstupe popod telegrafné stĺpy som, samozrejme, rátal aj s plánom B "však niekde už len zídem a sadnem na nejaký autobus". S vedomím, že sa to inak než dobre skončiť nemôže, som sa teda pustil po 730-ke. Značka najprv prechádza popri akomsi drevenom plôtiku so stálymi výhľadmi na sever, potom začína strmšie klesať, až príde na rázcestie. Stretávam skupinku asi piatich rakúskych dôchodcov idúcich v opačnom smere a hneď za nimi chlapíka na horskom bicykli. Neúnavne šliape do pedálov, bez ohľadu na to, že má pred sebou strmý svah do značnej miery pokrytý vrstvou starého zľadovatelého firnu.

Bez väčších orientačných problémov prechádzam popri Jh. Göstinger Hütte, čo je malý kamenný domček slúžiaci mne neznámemu účelu (dvere zamknuté, vo vnútri nikoho a perníkovú strechu tiež nemá). Pokračujem ďalej po značke, teraz už vedúcej prevažne po lesných cestách, tu a tam stretávam pešiakov alebo cyklistov (vcelku dosť ľudí sa dnes vybralo na výlet), na rázcestiach odbočujem vždy správne, odbočky sú dobre vyznačené a značky očíslované. Až tu zrazu prídem k stĺpu, na ktorom sú dve smerovky: 767 vľavo, 767 vpravo, 730 nikde. Púšťam sa skusmo vpravo a natrafím na posed. Dvanásta hodina velí využiť jeho služby. Pohodlne sa v ňom usalaším, najprv uspokojím žalúdok a potom vyťahujem mapu. (Ako inak) zisťujem, že som asi mal ísť vľavo. Vraciam sa teda k onomu stĺpu a na druhý pokus nachádzam správnu cestu (pravda, to, že je skutočne správna, definitívne zisťujem až na ďalšom rázcestí, kde už tabuľka s číslom 730 nechýba).

V priebehu ďalšej hodiny si hľadanie správnej cesty zopakujem ešte niekoľkokrát, napokon však úspešne dorazím do malebnej dedinky Kalkleiten, ktorá leží prakticky hneď za humnami Grazu. Na tamojšej zastávke zisťujem, že autobus sem premáva len v dňoch školského vyučovania. Sledujem teda ďalej značku a tá ma vedie priamo cez areál Volksschule Kalkleiten (na oboch stranách je v plote malá bránka), do lesíka nad severným predmestím Grazu Andritz-Ursprung. Tesne pred záverom ju po X-tý krát strácam, ale už ma ani nenapadne hľadať ju. Vychádzam na hlavnú cestu, míňam tabuľu začiatku obce s nápisom "Graz" a na najbližšej autobusovej zastávke sadám na práve prichádzajúci spoj MHD.

Plabutsch a Fürstenstand

Cestujúc v dopravnom prostriedku zvažujem, či už mám na dnes dosť alebo sa ešte zájdem pozrieť aj na Plabutsch. To je hrebeň s nadmorskou výškou okolo 700m rozprestierajúci sa na západnom okraji Grazu, popod ktorým vedie cestný tunel. Na jednom z jeho vrcholov sa nachádza vyhliadková veža údajne poskytujúca veľkolepý výhľad na celé mesto. Po súboji argumentov "aj zajtra je deň" a "čo môžeš urobiť dnes..." sa rozhodnem ísť tam už dnes. Čas 15:15 ma však varuje, že ak chcem vidieť Graz ešte v dennom svetle, mal by som sa poponáhľať. V mape preto hľadám najkratšiu výstupovú trasu - je ňou značka 2a vychádzajúca z mestskej časti Gösting.

Keď tam prichádzam, hodinky ukazujú 15:45. Turistické smerovky objavujem hneď vedľa zastávky, údaj na nich ma však veľmi nepoteší: Fürstenstand Plabutsch - značka č. 2 - 1 hodina. Z fotenia zrejme nebude nič, slnko čoskoro zapadne. Ale aspoň to skúsim. Vyrážam teda po značke č. 2 smer Fürstenstand tak rýchlo, ako mi to nohy po absolvovaní Schöcklu ešte dovoľujú. V žiadnom prípade nesmiem prepásť odbočku č. 2a, ktorá je síce dosť strmou, ale predsa len skratkou k vyhliadkovej veži. Zároveň je pre mňa nádejou, že výstup nemusí trvať celú hodinu. A skutočne. O štvrť na päť už stojím na vrchole Fürstenstandu, akosi však nikde nevidím tú vyhliadkovú vežu, je tu len voľajaká reštaurácia so žltými stenami. Až pozornejší pohľad mi odhaľuje, že vyhliadková veža sa nachádza na jej streche a pri pohľade zdola je za ňou ukrytá. V strede vyhliadkového kruhu je stĺp s jablkom (žeby narážka na Adama s Evou?), nechýba tu ani ďalekohľad na jednoeurové mince a výhľadová ružica.

Výhľad z veže je skutočne veľkolepý. Graz ako na dlani (Schlossberg odtiaľto vyzerá ako úplne maličký vŕšok), okrem toho Alpy na severe aj na západe, na východe zase nespochybniteľná silueta Schöcklu. Napriek podvečernej hodine je tu celkom dosť ľudí, dvaja profesionáli si dokonca rozbalili statívy a fotia zapadajúce slnko. So svojím mobilovým fotoaparátom im nemám šancu konkurovať, napriek tomu ním cvakám na všetky strany. Keď sa konečne nabažím pohľadu, vydávam sa na záverečnú etapu dnešného dňa. Hoci sa už povážlivo stmieva, nevraciam sa naspäť do Göstingu, ale pokračujem ďalej po značke č. 5 smerom k zámku Eggenberg. Ten je pre mňa po celý čas vodítkom, lebo značky sa v tme stávajú čoraz nevýraznejšími - na jednom z rázcestí som takmer prehliadol odbočku a omylom zišiel do obce Thal (ktorá sa preslávila najmä ako "rodná vieska" bývalého herca a súčasného kalifornského guvernéra Arnolda Schwarzneggera) nachádzajúcej sa na druhej strane hrebeňa Plabutschu. Našťastie som sa včas zbadal a o 17:30 som už za tmy svoje potulky úspešne ukončil v Grazi na zastávke električky UKH/Eggenberg.

"Po nás potopa"

Tento výlet som absolvoval v sobotu 26. januára 2008. Hneď nasledujúci deň, či vlastne už v noci zo soboty na nedeľu, sa počasie úplne zbláznilo. V Grazi, kde obvykle fúka maximálne ak slabý vánok, teraz silný vietor lámal konáre stromov, električky jazdili len v obmedzenom rozsahu a hasiči nevedeli, kam majú skôr skočiť. Sankt Radegund bol až do pondelka bez elektriny a mnohé ďalšie miesta v Štajersku a Korutánsku dopadli ešte horšie. Veru som dobre urobil, keď som sa rozhodol ísť na ten Plabutsch už v sobotu...