Prvý deň

V piatok 21. 3. 2008 ráno vstávam o 4:00 a o 4:50 mi odchádza vlak z Pezinka do Trnavy, kde prestupujem na rýchlik do Žiliny. Rýchlik prichádza dosť plný, takže celú cestu sedím v chodbičke na ruksaku a snažím sa aspoň trošku pospať. Do Žiliny prichádzam niečo po 9:30 po presune na autobusovú stanicu na moje potešenie zisťujem, že za 20 minút mi odchádza autobus do Terchovej, takže ani dlho nebudem čakať. Autobus je plný mladých ludí, vekový priemer počítam tak na 17 rokov, ktorí idú na Veľkú noc na chaty. Celú cestu sa už posilňujú, takže to po celom autobuse rozvoniava domácou pálenkou. V Terchovej autobus končí v centre, tak musím šliapať asi pol hodinu po asfaltke k hotelu Diery, odkiaľ sa začína moja expedícia.

Od hotela sa vydávam po zelenej značke smerom na Malý Rozsutec. Na moje prekvapenie je dosť snehu, preto si v Podrozsutci nasadzujem návleky. Výstup na Malý Rozsutec je tradične dosť do kopca. V niektorých častiach to začína už dosť šmýkať a ruksak mi na stabilite nepridáva, tak si asi v polke kopca nasadzujem mačky. Ako som neskôr zistil, spravil som naozaj dobre. Už pri výstupe sa mi pohľad smerom na Stoh príliš nepáčil a čím som sa dostával vyššie k vrcholu Rozsutca, moje obavy sa potvrdzovali. Začínala sa púšťať silná víchrica so snežením. Musím si nasadiť kuklu, pretože vietor je naozaj nepríjemný a dokonca si dávam aj okuliare, lebo oči mám plné snehu. Tesne pod vrcholovými reťazami, ako sa vychádza z lesa, strácam značku a trošku poblúdim, ale reťaze nakoniec nájdem. Tu už je vietor taký silný, že sa so mnou hrá ako s papierom a to doslovne, občas ma nekontrolovane niekam hodí. Ešte že mam cepín, dosť mi v tejto situácii pomohol. Z Malého Rozsutca zostupujem k reťaziam smerom k sedlu pomaly počupiačky, lebo vzpriamene sa už naozaj nedá ísť. Nakoniec úspešne zostúpim do sedla Medzirozsutce, kde urýchlene hľadám aké-také závetrie a dávam oddych. Výstup na Veľký Rozsutec má podobný scenár ako na Malý. Do sedla Medziholie prichádzam asi o 16:00 celý šťastný, že som už tam a hľadám nejaké vhodné miesto na bivak. Postavenie stanu mi dá dosť roboty, pretože vietor neustále dosť fúka. Nakoniec ho úspešne postavím. Začínam vyťahovať varič a topiť sneh na čaj a balíček s Rýchlou večerou. Rýchla večera mi samozrejme asi v polke varenia padá aj s ešusom z variča. Rýchlo ju rukami, teda aspoň to, čo z nej zostalo, hádžem späť do ešusa. No a potom jem polosurové cestoviny so zmesou snehu a nejakej šťavy. Po takomto najedení zaľahujem v nádeji dobrého spánku do spacáku.

Druhý deň

Asi o 01:00 ma budí silné lomcovanie stanom a buchot snehu o stan. Pozerám, čo sa deje, ale na pozeranie nie je veľa času, lebo to vyzerá tak, že ma odfúkne aj so stanom. Rýchlo sa zapieram do stien stanu rukami, aby mi ich nezvalilo. Takúto silnú víchricu som ešte teda nezažil. Toto držanie stanu trvá skoro celú noc. Ráno je pokojné, ale keď vyjdem zo stanu, zisťujem, že všade naokolo je dosť nového snehu. Balím a pokračujem smer Stoh. Výstup naň mi trvá približne 2 a pol hodiny, lebo miestami sa borím až po kolená do snehu. Neskôr nastupuje aj silná hmla. Nevidím ani od jednej tyče k druhej, miestami dosť blúdim, riadim sa len tým, že idem stále do kopca. Nakoniec na vrchol úspešne trafím. Urobím vrcholovú foto a padám dole, dosť tu fúka. Zostupujem do Stohového sedla. Hmla začína ustupovať až natoľko, že v sedle vidím nádherne celý Stoh. Kedže výstup na Stoh ma pripravil aj o všetok čaj, v sedle rozkladám varič a začía obvyklá procedúra topenie snehu a varenie čaju. Aspoň si počas varenia dobre oddýchnem, lebo výstup ma dosť zničil.

Pokračujem smer Poludňový Grúň. Cesta po hrebeni je celkom príjemná, už aj vidieť okolie, tak sa z toho teším. Na Poludňový grúň prichádzam dosť unavený a tu sa rozhodujem, že túto noc nebudem bivakovať na hrebeni, ale prespím na chate pod Chlebom. Cesta z poludňového na Chleb mi dáva riadne zabrať. Hlavne stúpanie na Hromové. Ešte mi aj došiel čaj, takže už sa neuveriteľne teším na chatu a na pivko a samozrejme nejakú tú polievočku. Kedže som už bol dosť vyčerpaný, rozmýšľal som, že pôjdem od sedla pod Hromovým na chatu po žltej. Ale po príchode do sedla si to rýchlo rozmyslím, pretože ten svah, kade ide žltá, vyzerá tak lavinózne, že by bolo dosť nerozumné sa cezeň trepať. No nič, musím na Chleb. Keď vyjdem na Chleb, už som tak neuveriteľne smädný, že sa tu ani nezastavujem a pálim rovno k chate. Nezostupujem z neho ani do Snilovského sedla, pretože medzi stromami zbadám chatu, takže si to švihám kolmo po svahu k nej. Po príchode hádžem zo seba ruksak a idem rovno k pultu. A pýtam si pivo, ktoré hneď pri pulte "exnem" v priebehu asi 5 sekúnd. Tuším mi ešte nikdy tak dobre nechutilo. Hned si beriem ďalšie a k tomu aj kapustovú polievku. Potom sa pýtam chatára na ubytovanie. Navrhuje mi nocľah na povale chaty za 70 SK na noc. Súhlasím. Povala je neuveriteľne veľká, vyspalo by sa tam snáď aj 50 ľudí. Sú tam aj matrace, takže si líham na ne. Oproti predošlej noci je tento nocľah priam kráľovský.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tretí deň

Ráno po prebudení nemôžem veriť vlastným očiam. Na oblohe tuším ani mráčika a svieti slnko. Plný optimizmu sa najem, uvarím čaj, pobalím a vyrážam. Cesta do Snílovského sedla je fajn. Kochám sa pohľadom na Veľký Kriváň a pozorujem asi štyroch skialpinistov, ktorí sa naň štverajú smerom od chaty. V sedle chvíľku oddychujem, pozorujem lyžiarov z Vrátnej. Celkovo je tu dosť rušno. Veľa ludí ide smerom ne Veľký Kriváň, či už sú to skialpinisti, peší, alebo ľudia so snowboardami na chbtoch. Výstup na Kriváň nebol nakoniec vôbec taký náročný, ako sa zdal zospodu. Stojím na najvyššom bode môjho prechodu. Výhľad je pekný iba smerom k Malému kriváňu, strana smerom k Chlebu je v oblakoch. Urobím vrcholové foto a vyrážam smerom na Malý Kriváň, pretože taký zasnežený vyzerá naozaj úchvatne. Pekelník traverzujem po jeho pravej strane do sedla Bublen. Zo sedla vidím dvoch ľudí na hrebeni Malého Kriváňa. Už aby som ta bol aj ja. Pomaly sa k nemu približujem. Jeho hrebeňová časť je naozaj krásna. Množstvo prevejov, miestami som išiel úsekmi širokými asi 50 centimetrov, dole podomnou z jednej strany strmé zrázy a z druhej hlboká roklina. Fakt krása. Tento úsek je asi jeden z najkrajších z celého hrebeňa. Úspešne som to zvládol a stojím na vrchole.

Dosť nepríjemné je, že dopíjam posledný čaj. Preto sa nezdržujem a s vidinou chaty pod Suchým sa vydávam smer sedlo Priehyb. Zo sedla šliapem na Stratenec, kde zisťujem, že ten Suchý nie je zase až tak blízko, ako sa zdal. Kedže som už riadne smädný, začínam jesť sneh. Nič iné mi ani nezostáva. Biele skaly vyzerajú naozaj pekne, ale prechod cez ne zas až taký jednoduchý nie je. Na niektorých miestach, teda aspoň v zime, by sa tu zišli reťaze. Niektoré úseky mi dali riadne zabrať, hlavne s tým ruksakom na chrbte. Na vrchol Suchého sa už len tak "doplantám", som asi naozaj dehydrovaný a z toho snehu, čo som jedol, mi je ťažko na žalúdku. Na vrchole sú nejakí dvaja manželia, chcel som sa ich opýtať, či nemajú niečo na pitie, ale nakoniec kašlem na to. Pocit, že už pôjdem len dole kopcom, ma dosť posilňuje. Ale zo Suchého do sedla Príslop je teda riadny kopec. Hore by sa mi to veru šliapať nechcelo. Miestami si sadám si na zadok, šmýkam sa a brzdím nohami. Konečne som v sedle. Odtiaľ na chatu je to už len nejakú pol hodinku. Konečne na chate. Tradične pivečko na ex, potom ďalšie a potom ešte jedna kofolka.

Po úspešnom zapití prechodu s ďalšími hosťami sa rýchlo sa poberám dole, keďže je už po tretej. Snáď ešte stihnem nejaký vlak zo Strečna do Žiliny. Do Strečna mi to trvá ešte dve a pol hodiny. Miestami sa dosť šmýkam, čím idem nižšie, tým je už menej snehu a viac blata. Konečne v Strečne. Zasa smäd, tak rýchlo do prvého šenku, kde vypijem tri veľké kofoly za sebou. Na vlaky si trošku počkám, ale nakoniec o 23:30 som úspešne doma...
Tento prechod bol skvelý. Aj keď som bol sólo, veľmi sa mi páčilo.

Poznámka redakcie: časť článku týkajúca sa bivakovania na hrebeni nie je v súlade s návštevným poriadkom NP Malá Fatra.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek