Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad na kaňon z cesty
Pohľad na kaňon z cesty Zatvoriť

Túra Gola di Gorropu na Sardínii je najväčší a najhlbší kaňon v Taliansku

Pri pohľade na ceny leteniek sme sa rozhodli pre rýchly výlet na Sardíniu, taliansky ostrov v Stredozemnom mori. Aprílové počasie kúpaniu veľmi nepraje preto naším programom bola hlavne turistika. Zaujímavý turistický cieľ je kaňon Gorropu (Gola di Gorropu), ktorý je považovaný za najväčší a najhlbší kaňon v Taliansku a je tiež jedným z najhlbších v Európe.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+650 m stúpanie, -650 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 12.04.2024
Pohoria
Taliansko: ostrov Sardínia (taliansky Sardegna)
Trasa
  • Najvyšší bod: 1002 m n. m.
  • Najnižší bod: 350 m n. m.
Voda
voda pri vstupe do kaňonu

Šírka rokliny sa pohybuje od štyroch do niekoľko desiatok metrov. Storočia bol tvarovaný silou vody riečky Rio Flumineddu, ktorá tečie vnútri kaňonu v hĺbke 500 m. V kaňone budeme kráčať korytom bývalej riečky, ktorá dnes tečie pod zemou, ale z času na čas vystupuje na povrch. Kaňon má pri pohľade zhora tvar písmena „S“, jeho dĺžka je 5 km. No ale najskôr sa musíme k nemu nejako dostať.

My si vyberáme asi najnáročnejšiu trasu (veď sme predsa nejakí turisti) z priesmyku Genna e'Silana na hlavnej ceste SS125. U nás doma sme zvyknutí na trošku inú turistiku. Šliapeme hore, aby sme sa na kopci pokochali výhľadmi a potom sa z kopca vrátime dole. Tu musíme na cca 4,5 km padnúť vyše 700 výškových metrov k ústiu kaňonu, potom si prejdeme hlavnú atrakciu a od nej zase 700 m výškových hore. Ostatné trasy nebudem popisovať, lebo sme ich neprešli, ale je tu možnosť aj z našej trasy sa nechať odviezť terénnym autom k hlavnej ceste a odtiaľ autobusom k miestu parkovania.

Na parkovisku sa stretáme so slovenskou rodinou zo Žiliny, tak celú cestu dole k ústiu kaňonu máme o čom debatovať.

Po trase nás čaká rozmanitá flóra. Narazíme napríklad na „jahodový strom“ (Arbutus unedo). Plody sú vraj vizuálne aj chuťovo podobné jahodám. Nedokážeme posúdiť, lebo sú ešte zelené. Prechádzame okolo krásnych starých stromov, bohužiaľ, ich druh nevieme identifikovať. Rastie tu aj niečo ako náš kôpor, ale bez jeho typickej vône. Po trase obchádzame aj okolo niekoľkých „útulní“, v ktorých by sa dalo núdzovo prespať. Sú to také „škriatkovské“ domčeky. S ubúdajúcou nadmorskou výškou sa ponúkajú tiež výhľady na okolitú krajinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po asi dvoch hodinách klesania stojíme pri ústí kaňonu. Nachádza sa tu informačný stánok, kde vyberajú vstupné. Platba je možná iba v hotovosti, našli sme informácie o poplatku 5,- € resp. 2,5 €, ale realita bola o niečo iná a platili sme plné vstupné 6,- € a polovičné pre deti, dôchodcovia majú 3,- €. Páni informátori nás rozdelia na taliansky a anglicky hovoriacich a po asi štvrťhodine čakania dostaneme prednášku o kaňone, ako sa máme správať, kade by sme sa mali pohybovať a podobne.

Kaňon je rozdelený podľa náročnosti na tri časti. Zelená trasa je najjednoduchšia, je dlhá asi 1,5 km. Musím pripomenúť, že aj tu okrem nôh, treba zapojiť ruky. Takže nie je to klasický „choďák“. Treba sledovať zelené bodky na skalách, ktoré majú znázorňovať ideálnu trasu. Musíte počítať s tým, že budete liezť cez úzku štrbinu, preliezať veľké balvany...

Pri žltej trase je lezenia viac. Pozor si treba dávať na šmykľavé kamenné platne, po ktorých môže ešte navyše tiecť voda padajúca z vyšších poschodí, kvalitná turistická obuv je tu teda podmienkou.

Keďže sme podobnú turistiku kaňonom ešte nezažili, čumíme na všetko okolo seba s otvorenými hubami a zabúdame na to, že sa musíme ešte vrátiť nazad na kopec.

Niektoré členky našej skupiny sú nenásytné a chcú viac a viac a viac, pokračujeme kúsok aj po červených bodkách... No náročnosť lezenia s pribúdajúcimi metrami rastie a nemáme žiadnu výbavu, tak sa v pravý čas otáčame a vraciame sa k zvyšku partie. Koniec kaňonu by už mala byť via ferrata. Až tam sme sa nedostali.

Vraciame sa späť, na niektorých úsekoch sa šmýkame po zadku ako na šmýkačke. Z niektorých skaliek zoskakujem možno aj meter a pol do štrkového podložia, no po návrate domov mi koleno hlási, že som neurobil dobre a budem si musieť pár týždňov oddýchnuť od turistiky.

Po asi dvoch hodinách sa celá skupina stretá pri infostánku. Vymieňame si zážitky, dáme olovrant a pri pohľade do poloprázdnych fliaš s vodou mi napadne pozrieť sa do nemenovaných českých máp. Zisťujem, že v blízosti by mala byť pitná voda. Tento fakt si overím u pánov v infostánku, ktorí mi môj nález potvrdia. V jarnom období z neďalekého prameňa tečie voda. Dotankujem teda fľaše doplna, no musím podotknúť, že v letných mesiacoch môže byť o vodu núdza a treba si zabezpečiť jej dostatočnú zásobu.

Musím povedať, že to najľahšie máme za sebou. Teraz sa treba vrátiť po rovnakej trase naspäť hore k autu. Už zostup a samotný pohyb po kaňone dal zabrať. Ale vieme, že sa nemusíme nikam ponáhľať, máme časovú rezervu a na miesto ubytovania môžeme prísť aj po zotmení. Delíme sa na niekoľko skupiniek a každý si ide svojím tempom. Aj tak sa zídeme pred hotelom Gorropu pri pivku, kde si vymeníme spoločné zážitky. Atmosféra v skupine sa po výstupe trošku zdramatizovala, no rýchlo sa dáme do pohody a po občerstvení pokračujeme na miesto ubytovania.

Záver

Ako sme mohli zistiť, krásne miesta na Sardínii nie sú zadarmo. Človek si k ním musí niečo odšliapať a možno siahnuť na dno svojich síl. Ale stojí to za to. Verím, že sa na ostrov ešte vrátim a spoznám ďalšie krásne miesta. A týmto by som sa chcel poďakovať spoluorganizátorke nášho zájazdu - Allie T. za krásne miesta, ktoré vybrala.

Fotogaléria k článku

Najnovšie