Aby bolo jasné - mám na mysli Kľak ukončujúci na juhu hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry, pretože vrchov s uvedeným menom sa v slovenských horách nájde viacero. Mojím východiskom je obec Domaniža ležiaca ešte v Súľovských vrchoch, prejdem cez Fačkov na Kľak (1352 m), hrebeňom na sever do Vríckeho sedla, potom Rajeckolesnianskou a Suchou dolinou späť do Domaniže.

Rozvidnieva sa, keď pred siedmou vystupujem z autobusu a vyrážam. Do Fačkova vedie modrá značka, po pár minútach míňam posledné domy. Viem, že úsek ďalej v dolinke býva rozbahnený (potok si vybral rovnakú trasu), opúšťam teda značku a smerujem popri borovom lese asi kilometer na juh. Vchádzam lesnou cestou doľava do doliny, pri zachytených prameňoch ešte raz doľava, a potom už stále stúpajúc (v závere strmšie) vychádzam na hrebeň Šibeničnej (802 m). Bukový les naokolo je pripomína striebornú horu z rozprávok - všetko je pokryté inovaťou vymrznutou z hmly. Som opäť na značke a zvlneným terénom, v závere po lúkach schádzam do Fačkova. Prechádzam obcou, pri autobusovej zastávke a reštaurácii križujem hlavnú cestu, čím sa dostávam do Malej Fatry.

Pokračujem stále po modrej hore Suchou dolinou - napriek jej menu, tečie ňou pekný potok. Asi 2 km za obcou pri bývalom salaši je vpravo slabý prameň. V závere doliny sa hmla miestami trhá a darí sa mi zazrieť aj cieľ mojej cesty. Začínam veriť, že tentokrát to vyjde - nie ako vlani, keď mi na vrchole chýbalo snáď 50 výškových metrov... :( Pohodlná časť sa po 4 kilometroch končí. Značka pokračuje poľovníckym chodníkom a veľkými serpentínami v severnom svahu Kľaku naberá výšku. Po dosiahnutí bočného hrebienka pokračuje priamo po ňom. Stále stúpam čoraz redším bukovým lesom, presvitá modrá obloha a vo výške okolo 1000 m sa definitívne dostávam nad hornú hranicu inverznej oblačnosti.

Postupne pribúda aj snehu - je stvrdnutý, chodníkom vedie zopár starých stôp. Pod Malým Kľakom (1204 m) sa konečne dostávam na bočný hrebeň a oslepuje ma nízke zimné slnko. Zľava sa pripája zelená značka a spoločne s modrou traverzujú severnú stranu Kľaku. Mne sú ale po toľkých dňoch vzácne slnečné lúče, tak opúšťam chodník a stúpam juhovýchodným svahom po skalných terasách. Sneh je uľahnutý, drží a ide sa po ňom pohodlne. Vychutnávam neznáme skalné scenérie, snehové a ľadové útvary, pohľady na vrcholky vyčnievajúce z hustej smotany podo mnou... Nakoniec pomedzi kosodrevinu vychádzam od juhu na vrcholovú plošinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nie som horský nováčik, ale výhľad, ktorý sa mi naskytá, mi vyráža dych. Niekoľkokrát sa točím dookola vrcholového kríža, snažím sa identifikovať pohoria a jednotlivé kopce: na sever sa tiahne hrebeň Malej Fatry ukončený Veľkou lúkou s vysielačom, vrcholky krivánskej časti sú takmer schované. Doľava sa rozprestiera biele more - len v diaľke sotva vytŕča rovný hrebeň Javorníkov a za ním jasne Lysá hora a ďalšie vrcholy Moravskoslezských Beskyd. Na východe vyčnieva blízky Strážov a rázsochy členitých Strážovských vrchov. Za nimi osamelý vrchol Inovca, opäť biele nič... až oproti slnku celý hrebeň Vtáčnika a Kremnických vrchov. Medzerou pomedzi ne občas zbadať Sitno. Východný obzor zapĺňa hrebeň Veľkej Fatry, v pozadí medzi Ploskou a Ostredkom vidno Prašivú... A na záver lahôdka - kompletné Západné Tatry a Kriváň (doma konfrontujem s mapou - je to poctivých 100 km !).

Slnko prihrieva, vychutnávam pohodu. Turisti prichádzajú výlučne od Fačkovského sedla (802 m, bus, parkovisko, reštaurácia) a vychodeným chodníkom sa tam aj vracajú. Hore ich posedáva vždy tak okolo 10. Veľmi sa mi nechce opustiť toto fantastické miesto, ale po vyše hodine sa poberám - čaká ma ešte vyše polovice trasy. Po červenej hrebeňovke prudko schádzam z vrcholovej skaly, potom miernejším terénom striedavo bukovým lesom a skalnými partiami. Týmto smerom šli len 3 - 4 ľudia, ale po tvrdom snehu to ide. Občas sa obzriem naspäť na Kľak, z Ostrej skaly je posledný schopný výhľad, potom už zostup (miestami prudký) do Vríckeho sedla (950 m). Opúšťam hrebeň a po žltej schádzam do doliny Široká. Snehu ubúda, opäť sa ponáram do hmly. Po hodinke sa pri poľovníckej chate dostávam do Rajeckolesnianskej doliny a pokračujem modrou značkou po asfaltke až do Rajeckej Lesnej.

Nevynechám príležitosť a predvianočný čas umocňujem návštevou presláveného vyrezávaného betlehemu. Prechádzam obcou, prekrižujem hlavný ťah od Žiliny (tu končí značka) a popri osade Trstená vchádzam do Suchej doliny. Na rozdiel od svojej menovkyne z rána - táto je naozaj bez vody, ale scenericky tiež veľmi pekná. V jej závere vystupujem na hrebeň Šibeničnej len nejakých 200 m poniže miesta, kde som sa naň ráno dostal. Už len necelé 3 km prevažne z kopca - a som pri prvých domoch v Domaniži... začína sa stmievať.