Príbeh Čítačka (Zimná príprava v Alpách)
Píše sa rok 2006 a ja sa nechávam zlákať na veľmi zaujímavú akciu, tentoraz za hranice Slovenska. Letné kurzy VHT som už absolvoval niekoľkokrát, tak možnosť vybrať sa v zime do Álp a nacvičiť si zimné techniky vo mne naštartovala červíka zvedavosti. A aby som si to naozaj užil, absolvujem túto zimnú prípravu hneď dvakrát a to týždeň po týždni.
- Obdobie
- –
Poučený z predchádzajúceho týždňa, kedy som mal komplet výzbroj a výstroj na zimné podmienky v, alebo na 40 litrovom batohu, som sa rozhodol zadovážiť si väčší batoh. A keď väčší, najlepšie najväčší. Tak som "vysolil" niekoľko tisíc slovenských peňazí a stal sa hrdým majiteľom Patagónie 80. "Narvať" doň všetky veci už nebol žiadny problém, takže 17.3.2006 o 2:30 hod. sme mohli vyraziť v ústrety alpskému dobrodružstvu.
Cesta ubehla bez problémov. Ráno o ôsmej už stojíme na parkovisku Preiner Gscheidu vo výške 1007 m n.m. Na nohy putujú snežnice a my sa vydávame hore zjazdovkou smerom ku chate Waxriegel Haus. Tu je plánovaná prvá zastávka. Snehu je neúrekom. Prechádzame okolo akejsi chatky. Je zavretá, sneh má až po strechu. Peťo neodolá a otestuje stav snehovej pokrývky na streche. O pár minút sme už na chate.
Doma som nemal čas na výmenu peňazí a tak dúfam, že na chate budú mať P.O.S. terminál, tzv. čítačku. Žiaľ, nemajú. Vtom však už Maťo "sranduje" a ukazuje na kuchyňu, kde nejaká pani zohnutá umýva dlážku. A Maťo na plné hrdlo zvolá: ,, Pozri do kuchyne, tam je jedna čítačka.“
Maťo ma zásobí eurami, takže teraz už nie je problém objednať si. Popíjame pivečko za 3,50 eura, keď príde chatár a niečo nám vysvetľuje. "Milujem“ tento rakúsky dialekt, takže si to zle preložím a oznamujem Maťovi, že musíme dopiť a do 10 minút odísť, lebo on niekam odchádza. Maťo naňho pozrie a ukazuje mu na prstoch a hovorí: ,,5 minuten.“ Chatár naňho prekvapene pozrie a odpovedá: ,,In ordnung.“ A vybehne von, sadne do ratraka a zmizne v doline. Pozerám naňho, čo sa deje a až teraz si uvedomujem, čo nám vlastne povedal. On nám totiž oznámil, že na 10 minút musí odísť, ale že pokojne môžeme dopiť, on je o chvíľu späť. Nuž a Maťo mu kázal, že to má stihnúť do 5 minút. Schuti sme sa zasmiali, ale o 5 minút skutočne ratark dofrčal a z neho vyšiel vysmiaty chatár. Práve utvoril nový rekord. Odchádzame a sľubujeme, že pri návrate sa určite zastavíme. Vonku opäť obúvame snežnice a sme na odchode, keď z chaty vybehne pani z kuchyne, čítačka a ľubozvučnou slovenčinou na nás zavolá: ,,Chlapci, niekto z vás ste si tu zabudli čiapku!“ Od hanby za tú čítačku sa ideme prepadnúť pod zem a radšej hneď "prcháme" preč. Tak tu sa určite pri spiatočnej ceste nezastavíme.
Na planinu Rax sa dostaneme prekonaním serpentín a hrebeňa Waxriegel Steigu. Fúka silný vietor, je hmla a sneží. Ako pred týždňom. Míňame odbočku na Bismarck Steig, ktorým by sme sa dostali na chatu Carl-Ludwig Haus. Prichádzame na okraj planiny. Biela tma. Kto zažil bielu tmu, vie, že stratiť orientáciu v takýchto podmienkach je ľahšie, ako sa opiť zo šiestich pív. Našťastie Maťo pozná planinu Rax dokonale a v GPS-ke má niekoľko možných trás, ktoré už nespočetnekrát prešiel. Pred týždňom sme mali problém nájsť miesto na bivak, pretože sneh z planiny vyfúkalo. Preto sme museli nájsť záveterné miesto, kde bol ten sneh nafúkaný. Podarilo sa a aj tentoraz mierime na to isté miesto. GPS-ka nás spoľahlivo vedie krajom planiny a zrazu sa z hmly vynára chata záchranárov, Nemecek Huette. Jej bivakovacia časť je otvorená, tak ju využívame na prípravu obeda, pri ktorom sa trochu zohrejeme.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Po obede sa púšťame na východ, dole kopcom, smerom k Neue Seehuette, na miesto minulotýždňového bivaku. Všetko je pod metrovou vrstvou nového snehu, tak musíme kopať nový záhrab a vytvoriť nové miesto pre expedičný stan. S Maťom postavíme stan, necháme ostatných kopať nový záhrab a my ideme hľadať ten starý. Chceme vedieť, či prežil týždeň našej neprítomnosti a v akom stave sa nachádza. Síce máme súradnice vchodu v GPS-ke, nájsť ho však nevieme. Skúšam preraziť predpokladaný strop, ale nie je to jednoduché. Vlastne je to nemožné. Skúšam zaraziť rúčku čakanu do snehu a nájsť dutinu. Nakoniec sa nám to podarí a po 20 minútovom boji s naviatym snehom prerážam strop. Cez 30cm dieru napchám svoje ,,štíhle hadie telo“ do pol pása dnu a zisťujem, že bivak veľký pre 9 osôb sa zmenšil a jeho vnútorná výška je len 75cm.
Medzitým už je vykopaný aj záhrab pre tento víkend. Chlapci sa pochlapili a spravili dvojpodlažný záhrab de luxe. Popárujeme snežnice a uložíme ich do snežnicového depa, aby sa nestalo, že prídeme o nejaký kus tak, ako pred týždňom. Vonku sneží a mrzne.
Ráno je psie počasie, napriek tomu musí program prípravy pokračovať. Snežnice sú od námrazy krásne biele. Peťo ma celú noc štuchal do rebier. Vraj chrápem. Neviem, prečo radšej nespal, než počúval môj údajný chrapot. A tak sa nevyspatí poberáme na miesto nácviku techník. Zachytávanie pádov na firnovisku a vyťahovanie z trhlín ľadovca je povinný základ. Hrám zachraňovaného z trhliny. S mojím metrákom živej váhy majú problémy a vytiahnuť ma z nej nie je žiadna "sranda". Len dúfam, že štandy vydržia. Hurá, zachránili ma. Na svahu a v jame šantíme celý deň. V tomto zlom počasí je pohyb nevyhnutný. Navečer sa počasie vylepšuje a my schádzame do kempu. S Tomáškom sa ideme po dvoch dňoch kultúrne ... na záchod na Neue Seehuette. Mala by byť zatvorená. Z komína sa však dymí a pred vchodom je odparkovaných niekoľko párov lyží. Na záchode je zime ako v mraziacom boxe mäsokombinátu. Voda je odstavená a nie je čím spláchnuť. Vysielam preto Tomáška do chaty po vodu. Urobíme po sebe poriadok a ideme vrátiť vedro do chaty. Rozmýšľame, že keď tu niekto je, možno má aj pivečko na predaj. Skúsime, uvidíme. Otvorím vchodové dvere a do očí mi udrie veľký plagát. Na ňom slovenský znak a Laco Kulanga ako nosič, ktorý vytvoril Guinesov rekord vo vynáške. Tie lyže vonku patria záchranárom z horskej služby, ktorí sa tu zastavili počas pravidelnej obchôdzky. Aj chatár je tu len náhodou. Zisťujeme situáciu s pivom a o chvíľu už pijeme druhé.
Po hodine sa vraciame do kempu, kde už po nás začínajú pátrať. „Chlapi, neuveríte, ale chata je otvorená a majú aj pivo,“ oznamujeme v kempe. Rýchlejšie nie sú pripravení ani v prápore rýchleho nasadenia. S vidinou lahodného moku dobre že nebežia. Chatár prekvapený, kde sa tu berie taká horda Slovákov v takomto čase, nestíha nosiť pivo na stôl. Neprekáža nám ani, že nemá elektrinu. S tým si vieme poradiť a z čeloviek si vyrobíme luster. Chatár nám rozpráva, že pozná slovenské Tatry, pretože tam chodia cvičiť lavínové psy. Zároveň nám oznamuje, že otvorené má len do siedmej. Dnes musí ísť skoro spať. Keď je osem, príde a vraví nám, aby sme si spravili zásobu piva, lebo ide spať a pri odchode nech dobre zavrieme dvere. Odchádzame o desiatej večer. Obloha je plná hviezd a veľký mesiac zalieva planinu svetlom ako pri svitaní. Je 18 stupňov pod nulou.
Ráno sa prebúdzame do rozprávkovej krásy. Maťo siaha po lekárničke a ja s Tomáškom naraz hovoríme: ,,Aj mne.“ Nemusel ani ukazovať, čo vyťahuje z lekárničky. Ružové lentilky.
Po raňajkách balíme. Od chaty prichádza chatár so svojím štvornohým miláčikom. Prišiel nás skontrolovať, či sme nezamrzli. Obdivuje náš veľký záhrab.
Dnes už nebudeme nacvičovať žiadne techniky. Využívame však krásne počasie a urobíme si krátku túru k neďalekému Preinerwand Kreuzu. Výhľady sú krásne. Schneeberg a jeho najvyšší vrch Klosterwappen je ako na dlani. Na opačnej strane zas kraľuje planine najvyšší vrch Raxalpen, 2007 metrov vysoký Heukuppe. Vidíme všetky chaty na tejto strane planiny. Neue Seehuette, Nemecek Huette, Carl-Ludwig Haus i centrálny žľab prechádzajúci popod túto chatu až dole ku Waxriegel Hausu.
Schádzame do kempu a odchádzame z planiny. Ideme naspäť tou istou cestou, ako sme sem prišli. Tentokrát si ale užívame slniečka a vychutnávame si nádhernú panorámu. V serpentínach Waxriegel Steigu ešte kopeme lavínovú sondu, kde sa učíme zisťovať lavínoznosť terénu. A nakoniec sa zakopávame do snehu, aby sme si vyskúšali pocit zasypaného v lavíne.
Čítačku radšej obchádzame. Ideme priamo k autu a spokojní a šťastní, že sme v zdraví prežili a niečo sa naučili, alebo si zopakovali, odchádzame domov.
Na záver chcem upozorniť všetkých, ktorí sa plánujú zastaviť počas svojich potuliek Alpami na niektorej z vysokohorských chát, aby si nerobili "srandu" z personálu, pretože na 90 % chát je personál zo Slovenska. Dodatočne sa chcem spomínanej pani ospravedlniť. Ale naozaj to bola riadna čítačka.
