Trasa

Štrbské Pleso - Vodopád Skok - Capie pleso - Bystrá lávka - Vyšné Wahlenbergovo pleso - Chata pod Soliskom - Štrbské Pleso

Dôležité bolo, aby som na túru vyrazil čo najskôr, aby som bol na vrchole ešte pred najväčšou horúčavou. To sa dalo zvládnuť len nočným cestovaním lôžkovým vlakom. Už v noci bolo jasné, že ten nasledujúci deň bude horúci. Keď začal byť vzduch v lôžkovom vozni ako-tak dýchateľný, bolo treba vystupovať.
Na Štrbské Pleso som dorazil po piatej hodine, takže som mal možnosť nafotiť si panorámu plesa s okolitými horami. Aj napriek tomu, že obloha bola bezoblačná, východ slnka ma nejako veľmi nenadchol. Dúfam, že zvyšok túry bude atraktívnejší. Čakanie do siedmej hodiny som sa rozhodol stráviť v okolí stanice. Teoreticky som už mohol začat ukrajovať prvé dĺžkové a výškové metre. Problém bol v tom, že moja odvaha pohybovať sa osamotene v lese je ťažko zmerateľná aj na laboratórnych váhach. Viem, že hodinu po východe slnka alebo hodinu pred jeho západom by to malo byť bezpečné, len neviem, či o tom vedia aj medvede.

Aspoň som sa zatiaľ pokúsil vybaviť celodenné poistenie na hory. Vzhľadom na "ochotu" pracovníčky na recepcii sa mi to ani za polhodinu nepodarilo, tak som musel veriť, že sa mi nič nestane. Na chodníku medzi hotelmi Patria a Panoráma som zažil niečo neuveriteľné. Nikde žiadnej živej duše! Cesta lesom ubiehala v pohode. Foteniu som sa venoval viac ako dosť, tak ma ešte po Skok predbehla štvorica, ktorá tiež chcela stráviť tento deň na horách.

Keď som sa dostal do pásma kosodreviny, ocenil som moje raňajšie váhanie. Patria totiž svojim tieňom ešte dosť zakrývala Mlynickú dolinu. Preto som značne znížil už aj tak kvôli foteniu pomalé tempo. Až keď som sa dostal pod Skok, konečne bola osvetlená celá dolina. Na trávnatých plochách vynikali modré zvončeky. Zdolaním skalného prahu isteného reťazami popri vodopáde som sa dostal k Plesu nad Skokom. Tam sa už otvárala gýčovito pekná scenéria Mlynickej doliny. Tu by peknú fotografiu dokázali urobiť aj "fotografi" s predpaženou rukou zvierajúcou v prstoch mobil (bez urážky).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Postupne som, obklopený z oboch strán hradbami vrchov, minul Kozie plesá, ale aj ďalšie menšie plieska vytvorené roztápajúcim sa snehom, ktorého v tejto nadmorskej výške aj napriek vysokým teplotám ešte bolo dosť. Keď som sa dostal k Capiemu plesu, tak som na západnom svahu uvidel čriedu kamzíkov. Neviem síce, aké množstvo označuje výraz "črieda", ale mohlo ich tam byť snáď osem. Boli síce dosť ďaleko, ale vďaka tomu, že boli na jednom snehovom poli, tak sa ich dalo celkom dobre pozorovať. Fotoaparát to s optickým a digitálnym priblížením až tak dobre nezvládol, ale aj z tých záberov sa dá vytušiť, že sú to kamzíky. Veď čo iné veľké štvornohé mohlo byť v takej výške...

Pred záverečným prudkým stúpaním som sa ešte na chvíľu schladil v snehu, a potom som už začal zdolávať ďalšie metre v pomerne dosť rozbitom svahu. Hladina Okrúhleho plesa po pravej strane bola ešte stále celá zamrznutá. Záverečná časť stúpania, rovnako ako prechod sedlom, je kvoli bezpečnosti istená reťazami. Tie som však už vynechal, keďže pár metrov pod sedlom som odbočil doprava na neznačkovaný, ale viditeľný chodník na Furkotský štít. Ono tých chodníkov tam bolo aj viac, len si bolo treba vybrať ten správny. Našťastie, aj za pomoci rúk, sa mi podarilo úspešne vystúpiť až na vrchol. Aké však bolo moje prekvapenie, keď na vrchole už boli dvaja mladí Česi. Nakoniec som bol aj rád, že to boli oni, lebo spočiatku som mal obavy, že to bude niekto zo stráže prírody a mastná pokuta ma neminie. Potom už nasledovalo "cvakanie" fotoaparátu. Kruhový výhľad bol dokonalý (aj panoramatické fotky sa vydarili), hoci sem-tam sa už začali objavovať prvé kopovité oblaky. Pri pohľade do sedla som si všimol jeden vyšliapaný chodník, ktorým sa dalo vystúpiť oveľa jednoduchšie na vrchol. Česi mi potvrdili, že naozaj sa tade dalo vystúpiť bez problémov. Keď som sa už rozhodoval, že tadiaľ zídem dole do sedla, tak mi odporučili jeden značkovano neznačkovaný chodník z krivánskej strany. Značky síce neboli veľmi viditeľné, ale k orientácii úplne stačili. Možno práve toto bude nový oficiálny chodník na Furkotský štít, o čom by sa malo v nasledujúcich mesiacoch rozhodnúť.

Rýchlo a s kopou ušetreného času som sa dostal k Vyšnému Wahlenbergovmu plesu. Tu sa už postupne začínala zvyšovať hustota premávky. Niet sa čomu čudovať, veď lanovka na Solisko bola neďaleko, takže sa sem vedeli dostať aj tí menej zdatní a vybavení turisti. Len by si niektorí z nich nemuseli močiť (namáčať) nohy vo vode. Dosť som sa preto musel nachodiť okolo plesa, kým som ich nemal v zábere. Ak by to boli nejakí černosi, tak pochopím, že majú radosť zo snehu a z ľadu, ale že by tí piati Poliaci videli tento "zázrak" prírody prvýkrát, to sa mi nejako nezdalo...
Pri nižnom Wahlenbergovom plese som sa už ani nezastavoval, lebo fotiť proti slnku nie je to pravé orechové. S klesajúcou výškou a pribúdajúcimi hodinami začala výrazne stúpať teplota vzduchu a z jasnej oblohy bola už len polooblačná. Posledné stúpanie, od rázcestia vo Furkotskej doline k Chate pod Soliskom, mi dalo poriadne zabrať. Neviem, či na príčine bolo to teplo, alebo deficit tekutín (viac som sa venoval foteniu ako pitiu), ale bol som naozaj rád, že som už pri lanovke. Nie že by som sa tešil, že sa snáď zveziem nadol, ale predo mnou bolo už len asi hodinové klesanie po schodoch (kto to zažil, ten vie, čo tými schodami myslím) nadol. Na Štrbskom Plese bol už ruch ako v piatok na stanici, takže žiadna prechádzka okolo plesa nehrozila. Najprv doplnenie zásob v potravinách, hlavne tých tekutých, chvíľa oddychu a potom už zubačkou na Štrbu. V rýchliku som sa okamžite presvedčil, že Slovensko prežívalo ďalší horúci deň. Cestovanie bolo utrpením, ale aspoň som mal dobrý pocit, že prvú polovicu dňa som strávil v peknom a teplotne veľmi príjemnom prostredí. Doma som sa potom dozvedel, že ten rekord naozaj neodolal a teplota sa vyšplhala na 41 stupňov. Našťastie doteraz si neviem predstaviť, aké to je teplo...

Záver

Hoci zostup z Bystrej lávky k Wahlenbergovym plesám pripomína, vďaka minimu zelene, skôr prechod mesačnou krajinou, je túra celkovo atraktívna. Čas uvádzaný v Hikeplaneri je veľmi "tvrdý", takže kto sa chce venovať fotografovaniu, nemá šancu ho dodržať. Niektoré zdroje uvádzajú dokonca čas 7:30. Na záver sa ospravedlňujem všetkým tým, ktorí neuznávajú túry po rôznych neznačkovaných chodníkoch. Tiež patrím medzi nich, hoci občas kvôli dobrému záberu spravím výnimku.

Poznámka redakcie: časť článku týkajúca sa výstupu na Furkotský štít nie je v súlade s návštevným poriadkom Tatranského národného parku.