Pohorie Gorce je súčasťou Západných Beskýd a v rámci poľských Karpát „vyrástlo“ najviac na severe. Centrálny chrbát pohoria má dĺžku 44 km a šírka dosahuje miestami až 15 km. Najvyšším bodom a uzlovým vrcholom je 1315m vysoký Turbacz. Uzlový preto, lebo sa v jeho masíve spája päť výrazných horských hrebeňov. Časť územia zasahuje do Gorčianskeho národného parku. Samotný vrchol však jeho súčasťou nie je. Pre Gorce sú charakteristické poľany vzniknuté vplyvom salašníctva. Získavali sa vypaľovaním lesných porastov. Odtiaľ je aj pravdepodobne odvodený názov pohoria. Slovo gorzec totiž znamená horieť.

Trasa

Modrá značka: Lopuszna (570m) - Zarebek-Nižni (630m)
Čierna značka: Polana Srokówk- Wysznia (1107m) - Zielenica
Červená značka: Kiczora (1282m) - Hala Dluga- Turbacz (1315m)
Zelená značka: Bukowina Waksmundzka (1103m) - Polana Sralówki - Polana Brozek- Kowaniec (680m)

Lopuszna

Mierime do dediny Lopuszna. V Novom Targu zle odbáčame a strácame drahocenný čas krútením sa v meste. Otočiť náš koráb nie je žiadna sranda. Vystupujem z busu. Svojou „drobnou“ postavou drzo hatím cestu a umožňujem šoférovi Tónkovi otočiť náš povoz. Aby toho blúdenia nebolo málo, opäť okupujeme bočné uličky Targu. Zistiť na pumpe smer cesty nie je problém. Poliaci mi rozumejú a ja im zdá sa tiež, pretože Targ už opúšťame správnym smerom. Pol hodina nášho drahocenného času je už preč. Nášho, šoférovho. O chvíľu musí mať povinnú prestávku. Našťastie sme už pri Lopusznej. Míňame však odbočku a otočiť sa nám darí až po dvoch kilometroch. Tónko už po mne zazerá a netrpezlivo sleduje čas. Ďalších dvadsať minút v ťahu. Nakoniec sa nám predsa len podarí dostať sa na miesto a šofér si môže vydýchnuť. Stihol to. Presne takto som tu blúdil pred rokom, keď sme boli robiť prieskum miesta. Lenže papier s poznámkami ostal doma u Ivka.

Sneží. Z parkoviska, ktoré je vlastne obratisko autobusov, sa vydávame hore asfaltkou. Už tu sme dosť rozťahaní. Pretekári sú v nedohľadne, takže keď prídem na rázcestie značiek nad osadou Zarebek - Nižni, vidím to, čo som predpokladal. Všetci pokračujú veselo modrou značkou ďalej. Vedia, že majú ísť po čiernej značku (poľská špecialita). Lenže tabuľka s čiernou šípkou je na smerovníku zlomená a načo by sa niekto pozeral do mapy, hlavne že ju každý dostal prefotenú do ruky. „Vráťte sa“, volám na nich.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Idem do čela a moje chúďatká, ovečky, za mnou. Od smerovníka sa dávame doprava. Mostíkom prechádzame cez potok a šliapeme zasneženou zvážnicou. Po snehu kráčame len my na začiatku, za nami je už sneh ušľapaný do blata. Zozadu počujem frfľanie. „Ty nás tu vláčiš blatom a pritom my sme sa vybrali pekným chodníkom, z ktorého si nás vrátil. Vráťme sa naspäť,“ počujem Mariku. Ona je "dudriena" zo všetkých najväčšia. Hundrať bude stále a večne nespokojná so všetkým bude ďalej kráčať s ostatnými ovečkami. Marika, aj tak Ťa máme radi.

Našťastie ďalej snehu pribúda, takže topánka už nenabaľuje ďalšie tony blata. Na rázcestí zvážnic sa dávame tou ľavou. Prechádzame okolo horárne, až prídeme k začiatku náučného chodníka. Pri informačnej tabuli sa čakáme. Keď prídu poslední, prebrodíme potôčik a opäť po zvážnici, začíname stúpať lesom k vrcholu Wysznia. Cestou míňame usadlosti kričiace na nás z malých zasnežených lúčok. Niekoľkokrát križujeme náučný chodník. Naša super dudriena Marika nalieva a my pijeme na zdravie novej dudrienky, ktorá sa narodila pred pár dňami jej neteri. Neviem či je to tou veselosťou, ale zdá sa mi, že čierna značka asi splynula s farbou stromov. Nikde ju nevidím. Zastavujem "ansábel" a vraciam sa kus späť. Prechádzam na druhú stranu lúčky a tu značka je. Pozerám opačným smerom a tam nie je. Pozerám inými smermi a značky niet. Iba panel náučného chodníka. A za ním zprava, slabý náznak chodníka a po dvadsiatich metroch na strome aj značka. Ani americké prepadové komando nie je lepšie zamaskované, ako tento chodník. Chvíľu idem po ňom a zisťujem, že moja partia je len pár metrov po mojej ľavici. Volám na nich a v tom tichu sa začne šíriť zvuk stáda oviec. Moje chudiatka sa predierajú krížom džungľou ku mne.

Prichádzame na hrebeň a napájame sa na červenú značku. Otáčame o 90 stupňov doľava a po hrebeni stúpame asi 30 centimetrovou vrstvou snehu. Pred nami je stúpanie na vrchol Kiczory (1282m). Z lúčok pod ním sú aj výhľady, z ktorých však nemáme nič, keďže je hmla. Vrchol Kiczory nie je nijako označený, tak nebyť následného klesania, ani nevieme, že už ho máme za sebou. Na Kiczore opäť meníme smer takmer o 90 stupňov doľava a po 500 metroch sa ku nám pripája sprava prichádzajúci zeleno značený chodník.

Prichádzame na poľanu Hala Dluga. Stále je hmla. Kráčame po vrstve zamrznutého snehu. Sneh + hmla = biela tma. Táto jednoduchá rovnica je veľký strašiak, hlavne na takom širokom odlesnenom hrebeni, na akom sa nachádzame. Čakám, kým sa všetci "zgrupíme" a ďalej ideme tak, aby sme neustále na seba videli. V snehu vidím náznak stôp. Dôverujem im, pretože kam inam by tu niekto smeroval, než naším smerom. Keď prichádzame ku kraju poľany, hmla sa na chvíľu roztrhne a na pár metrov od nás sa objavia stromy. A samozrejme chodník.

Turbacz

Ešte pätnásť minút a z hmly sa vynárajú kontúry chaty. Na chate neostávame, ale ideme hneď, kým sme rozbehnutí, na vrchol. Od chaty je to podľa smerovníka 15min., ale my sme za päť hore.
Na vrchole opäť nie je žiadna tabuľa s označením, kde sa práve ocitli naše milé zadky. Stojí tu len kríž a veľká betónová mohyla. Keďže sa už všetci tešíme na chatu, v rýchlosti robíme vrcholové foto, zanôtime na Kráľovej holi, vypijeme vrcholového frťana a už sa ponáhľame na teplú polievočku a zaslúžené pivečko. Pred chatou prebiehajú zúrivé boje. Poľská turistická mládež začala proti sebe prudkú paľbu a my sme radi, že niektorú z poletujúcich snehových gúľ nechytíme do hlavy.

Chata pod Turbaczom

Chata pod Turbaczom patrí poľskému turistickému klubu. Stojí na kraji poľany Wolnica v nadmorskej výške 1280 m n.m. Je to 130 miestna dvojposchodová chata. Prvú chatu na Turbaczi vybudovalo v roku 1925 Poľské tatranské tovaryšstvo. Slúžila turistom do roku 1933, kedy vyhorela. Nepoučiteľné Poľské tatranské tovaryšstvo sa pustilo do stavby aj druhej chaty. Práce však prerušila druhá svetová vojna. Počas nej neboli návštevníkmi chaty turisti, ale partizáni, ktorí tu mali kontaktný bod. V roku 1943 počas dlhého obliehania chatu obsadili Nemci a prinútili partizánov k evakuácii z tejto pozície. V tomto roku chatu Nemci aj zapálili. Dobudovanie tretej chaty bolo ukončené v roku 1958 a v roku 1990 bola zmodernizovaná. Od roku 1980 je tu otvorené aj Múzeum kultúry a Górskej turistiky.

Po občerstvení (platiť je možné aj v eurách) sa zeleno značenou trasou vydávame na zostup. Spolu s nami ide ešte žltá a modrá. Široká lesná cesta vedie prevažne lesom. Na jednom úseku natrafíme na spriečené terénne auto. Pomáhame auto vyslobodiť. Vďakou sú nám od blata zafŕkané bundy a batohy. Prichádzame na poľanu Bukowina Waksmundzka. Tu sa cesty rozchádzajú. Modrá pokračuje do osady Zarebek. Je to tá modrá, na ktorú sa chcela Marika silou mocou vrátiť. My však odbočujeme vpravo a pokračujeme po zelenej. Na poľane Sralówki míňame atypickú „prírodnú“ kaplnku.
Prvé gazdovstvá dediny Kowaniec nás vítajú békaním oviec. Po asfaltke prichádzame k lyžiarskemu stredisku, kde nás už čaká usmiaty Tónko so svojím veľkým bielym tátošom, pripravený odviesť nás bezpečne domov.

Čo dodať na záver? Za dobrého počasia by sme boli za námahu odmenení nádhernými výhľadmi na celé Tatry. Neostáva nám nič iné, než sa sem raz opäť vrátiť.

Horám zdar a zraneniam pokoj.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek