1. deň

Kľak – Ivanov salaš – Partizánska chata – Vtáčnik – Kláštorská skala – Rúbaný vrch – Tatra – Suchá hora – sedlo pod Rajtokom – Hvozdíkovci – Cerová

Ráno sme vstávali do hmly, avšak dúfali sme, že počasie sa zlepší. Po raňajkách sme sa vybrali na autobus, ktorý nás odviezol do Kľaku, miesta nášho štartu. Príjemne nás prekvapil kamarát Vlado s manželkou, ktorí prišli ukázať krásy slovenskej prírody ruskému hosťovi a absolvovali s nami celú túru. Ranné pivko či kofola nás definitívne pripravili na vykročenie do slnkom zaliatej, no po predchádzajúcich dažďoch mokrej prírody. Prvé kroky lúkami nad dedinou nás priviedli k chodníku dočasne premenenému na potôčik. Hora voňala hríbmi. Miestni sa trúsili z hory s plnými košíkmi a aj my sme z chodníka zaznamenali prvé nálezy. Ponechali sme ich pre miestnych, môžeme sa pochváliť iba fotografickými úlovkami.

Oko turistu sa potešilo novými informačnými tabuľami. Pekné, veľké, vypaľované nápisy do drevených tabúl upozorňovali na studničky či partizánsku mohylu. Prvý odpočinok sme si naordinovali pri Partizánskej chate. Jej obyvatelia už vo veľkom čistili ranné úlovky. Najedli sme sa a dali dohromady naše roztrúsené rady. Len Danica s rýchlikom Slávom chýbali. Cestou sme sa ešte pristavili pri pomníku milovníkovi hôr, ktorý mu postavili na jeho pamiatku kamaráti. Pekné gesto i ukážka kamarátstva. Slávovi sa náhlenie vyplatilo. Jediný z nás zažil vrchol Vtáčnika zaliaty slnkom. My ostatní sme dorazili na hmlou zahalený a vetrom bičovaný vrchol. Spolu s nami sa na naše prekvapenie z rôznych strán trúsili aj miestni turisti, ktorí mali svoj tradičný, augustový výstup na vrchol. Pojedli sme, čo ruksaky ponúkali, pozbierali čučoriedky, a po tradičnej vrcholovej fotografii pod vrcholovým krížom sme ustúpili pred chladom do nižších polôh.

Kláštorská skala nás už privítala slnkom a ďaleké výhľady pre nás boli odmenou za vieru v pekné počasie. Mierny stupák ukončilo prudké klesanie na krátkom úseku. Napriek tomu, že som sa snažil dávať pozor, švihol som sebou o zem a len ruksak na chrbte ma zachránil od najhoršieho. Odrazil ma späť ako pingpongovú loptičku, akurát čo ma neskúr boleli kríže. Ďalšiu pauzu sme si dali pri smerovníku Rúbaná hora (Rúbaný vrch). Pod hrebeňom na žltej značke stojí opustený zrub (turistická útulňa). Príjemné klesanie ukončilo krátke stúpanie k Suchej hore, znepríjemnené polomom. V sedle pod Rajtokom nás čakali rýchlejší kamaráti. Tu sme sa rozlúčili s červenou a po žltej sme kráčali smer Cerová. Garanti tu po dlhom hľadaní na internete a starostoch dedín našli turistickú ubytovňu HA – MI – KO. Útulné izbičky nás príjemne prekvapili. Čo najrýchlejšie sme sa ubytovali a snažili sa zmyť zo seba únavu z túry v dvoch sprchách. Chutná večera nás príjemne naladila na posedenie pri varenom vínku a debate dlho do noci.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň

Malá Lehota – Vojšín kríž – sedlo Kuchyňa – Nová Baňa

Ráno sa po predebatovanej noci vstávalo trošku ťažšie. Garanti vybavili u miestnych prevoz po asfaltke do 14 km vzdialeného štartu trasy po modrej z Píly do Novej Bane. Ušetrili nám tri hodiny trápenia a zariadili stopercentné prebudenie. Jazda na korbe V3S totiž každého prebrala. Ešte že som niečo podobné zažil minulý rok na Ukrajine a tak som bol pripravený. Nástup po veľkom rebríku s ruksakmi robil niektorým problémy, no zvládli sme to všetci, až na Sláva. Ten sa v rámci tréningu na Košický maratón rozhodol tých 14 km do Píly si zabehnúť. Klobúk dolu, zvládol to za hodinu, aj s pivkom vo Veľkom Poli. Mocne sme mu aplaudovali, keď sme ho asi kilometer pred cieľom predbiehali na V3S – ke a Slávo to s úsmevom akceptoval.

Slnkom zaliata cesta nás po modrej doviedla do Malej Lehoty. Kam sa oko pozrelo, všade roztrúsené domce. Spotení sme si dali pauzu na Vojšíne pod krížom. Pätnásť bocianov na oblohe nás fascinovalo ladným krúžením. Keby nás tak niesol na túrach vzduch. Všade okolo nás rástli jedle bedle a miestni opäť vychádzali z lesa s košíkmi plnými dubákov. Na lúke sme stretli párik na konskom vandre. Práve sa balili po noci. Môže to byť veľká romantika, pozorovať svet z chrbta koňa. Modrá nás doviedla do sedla Kuchyňa. Do pravdepodobne víkendových chalúp práve dochádzali chalupári. Zakvílili cirkulárky a tak sme zrušili siestu a pobrali sa ďalej. Minuli sme lyžiarsky vlek, pri ktorom sme s Lenkou pred rokmi čakali woodcrafterskú partiu pri našom poslednom vandre Tríbečom. Škoda, že tie časy pominuli! Chata dolu bola zatvorená, asi slúži len v zime lyžiarom. Skalnatou cestou sme sa dostali na začiatok Novej Bane. Partia, ktorá mala viac šťastia ako my, ktorí sme museli ísť v pondelok do práce, sedela už pri hoteli Hron na pivku. Pravdepodobne ako tréning na návštevu vinohradu a hlavne hajlochu Julkiných rodičov v pondelok po túre. My s Danicou a Dušanom sme si odkráčali ešte dva kilometre na stanicu a 14:27 nás mierne prepchatý rýchlik už odvážal do Bratislavy. Krásny víkend a utvrdenie, že starý duch hrebeňoviek v Bjateku ešte žije.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek