Prvý deň

O pol desiatej ráno vystupujeme z vlaku na stanici Valašské Meziříčí. Jedna gulášovka a pivko v bufete na stanici a už aj vyrážame cez mesto po červenej značke. Aby sme splynuli s domorodcami, dávame si každý ešte hlt slivovice, čo je v tomto kraji národný nápoj a kto nevonia slivovicou, je krajne podozrivý cudzinec. Stúpame ulicami mesta až na predmestie a tu zrazu na nás spoza plota pozerajú tri lamy. Že by to bol chovný dobytok v tomto kráľovstve? Vieme, že Valaši sú od prírody pastieri, ale lamy??? A zrazu sa to vysvetľuje, keď míňame info tabuľu o ZOO- zahrádke. Dostávame sa až pod les, kde začína prvá z informačných tabúľ, na ktorej sa dozvedáme, že ideme „Náučným chodníkom Jána Karafiáta“- autora známej detskej knižky o Broučkoch. Pomerne dosť prudko stúpame lesom až na vysoký hrebeň, ktorý prekrižujeme a už klesáme do obce Malá Lhota. Značka nás vedie okolo hostinca Ranč a potom priamo dvorom krčmy Pod Dubem, no a my rozhodne nechceme uraziť. Slniečko páli a pivko je ako chren.

Dostávame sa na lúky so stádami ovečiek a potom už prudko klesáme do údolia priehrady Bystrička. Rovno pod priehradnou hrádzou je pekná a dobrá reštaurácia, kde si na terase dáme obed. Prejdeme hrádzou priehrady, prechádzame na modrú značku a začíname zasa stúpať do kopcov. Teraz už ideme zasa náučným chodníkom Klenov. Značka vedie prevažne lesnými cestami, často rozjazdenými od terénnych motocyklov a štvorkoliek. Krajina je kopcovitá s nevýraznými hlavnými hrebeňmi, lúky striedajú lesíky a všade sú samoty, dnes už obývané zväčša chatármi a chalupármi. Modrá obloha sa začína zaťahovať a z diaľky počuť hrmenie. Závesy dažďa z čiernych mračien nám jasne hovoria, že si máme pripraviť pláštenky. Len čo si ich vybalíme, začína pršať. V prudkom daždi sa dostávame ku štátnej ceste a hneď využijeme úkryt v podobe autobusovej zastávky na Dušné. Lenže prší a prší. A tak asi po pol hodine sa púšťame po asfaltke v daždi, stále sledujúc modrú značku. Po kilometri sa konečne značka odpája vľavo a vchádzame na rozbahnenú cestu v lese. A zasa meníme meno náučného chodníka na „NCH Okolím Vsetína“. Stále prší, ale my už máme Vsetín na dohľad a tak celkom zmorení prudko klesáme dolu do mesta. O 18:30 sa ubytujeme v hotelovom dome a všetci traja toho máme plné zuby. Ale teplá večera a sprcha urobí svoje a tak už robíme plány na ďalší deň.

Druhý deň

Ráno je už zasa krásne. Ešte je trošku chladnejšie, ale slnko začína pekne hriať. O ôsmej hodine sme už na ceste. Prekľučkujeme Vsetín, na benzínke si dáme kávu a po červenej stúpame lesom prudko priamo na vrch. Neskôr sa stúpanie trochu zmierni a nakoniec sa vynoríme z lesa priamo do stavby nejakého produktovodu. Vyrúbaný pás v šírke osem metrov, rozbitý a rozbahnený stavebnými strojmi, potrubie je už čiastočne vo výkope, ale "bordel" je to hrozný. Našťastie cesta opustí stavbu a my sa dostávame na krásne lúky s lesíkmi a samotami. Postupne sa dostávame do oblasti samoty Na Lanici, kde zrazu vidíme na hrebeni lúky zaparkovanú asi stovku áut. Príčina sa ihneď nájde. Ozve sa hromový hluk a už vidíme hordu jazdcov na krosových motorkách uháňať po trati. Naša cesta našťastie vedie trochu bokom. Za kopcom sa hluk stratí, ale rozjazdené koľaje lesnej cesty jasne svedčia, že tu asi nikto nemá záujem brániť motorkárom v eldoráde po lese.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Okolo jedenástej sa blížime k chate Pančava. Už asi 50 metrov od chaty cítime silný zápach nafty a oleja. Na vine je garáž pri chate a okolo nej rozobraté dve až tri autá a rozložené okolo garáže. Chata, či skôr bývalá samota je síce skromne zariadená, ale poskytuje turistom dostatok občerstvenia. Hostinský Jaroslav má dnes meniny a my po gratulácii dostaneme štamperlík valašskej pálenky a pozvanie na večernú oslavu. S hrdosťou nám ukazuje plnú udiareň mäsa, klobás a slaniny a nožíkom nám odreže každému malý vzorček na ochutnanie. A je tam toho naozaj dosť. Podľa jeho slov najmenej 35 kíl. Ale naša cesta vedie ďalej. Kúsok od chaty je Na Chléviskách križovatka štyroch turistických ciest. My sme však stále verní červenej značke a po nej sa asi za hodinu dostávame do sedla Hranice. Odtiaľ už len ľahké stúpanie a potom od rázcestia po žltej zbehneme kúsok dolu k motorestu Syrákov. Občerstvenie padne dobre a treba povedať, že aj jedlo bolo veľmi chutné. Po jedle sa vraciame nazad na červenú a ľahkým terénom cez Oškerove paseky schádzame do mesta slivovice, do Vizovíc. Mesto je takmer ľudoprázdne. Asfaltovou cestou po zelenej značke pokračujeme okolo potoka až k Valašskému šenku a samozrejme, že sa musíme zastaviť. Pekne vybavené reštauračno-ubytovacie zariadenie nás chvíľu zdrží, ale pretože do cieľa to už máme iba kúsok, posedíme slabú hodinku aj tu. Po odpočinku opäť ideme po zelenej asfaltkou až do rekreačného strediska Revika, kde máme objednaný nocľah.

Tretí deň

Ranná obloha je úplne „azuro“. Neznačenou cestou vystúpame asi jeden kilometer a už sme na červenej značke. Po nej a po ďalšom náučnom chodníku „Vizovické prameny“ prejdeme cez kopec Spletený vrch a stále stúpame až na hrebeň. Miestami je tu dosť rozbahnený terén, ale cestička sa vždy nájde. Po prekročení hrebeňa začína dlhé, ale príjemné klesanie pekným lesom, až sa vynoríme na lúkach nad obcou Horní Lhota. Prudko schádzame okolo záhradnej osady do dediny a šup ho rovno do krčmy. Horúčava už je riadna a tak len pivko nás môže uhasiť. Červená značka stúpa prudko z dediny do lesa a potom takmer vrstevnicou lesom nás vyvedie až k peknému hotelu nad Pozlovicami. Červená značka potom schádza dolu po asfaltke okolo Luhačovickej priehrady rovno do kúpeľného parku. Prechádzame kolonádou plnou kúpeľných hostí a cítime sa ako divoši z džungle. Bohužiaľ, autobusová a aj vlaková stanica je až na druhom konci mesta a tak keď tam dorazíme o 13-tej hodine, máme toho plné zuby. Hneď však chytáme spoj a o dve hodinky sme doma.

Čo dodať? Pekná, oku lahodiaca krajina s nekonečným množstvom výhľadov. Veľmi rozmanitý terén. Striedanie poľných, lesných a asfaltových ciest. Lesné cesty sú často rozbité od terénnych aut, motocyklov a štvorkoliek. Ale zdá sa, že to nikomu neprekáža. Po ceste dostatok dobrého a kvalitného občerstvenia. Aj keď terén sa zdá pomerne ľahký, je tu dosť strmých stúpaní a klesaní. A hoci sme nemali so sebou ani pasy a ani víza, vo Valašskom kráľovstve nás za to nikto nepotrestal, ba práve naopak, všetci boli veľmi milí.