Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Reportáž Veľké Prepadlé

Naši predkovia zasadili Bratislavu do nádherného prostredia, ktoré umožňuje s výnimkou VHT snáď všetky druhy turistických aktivít. Jednou s posledných, ktoré som ešte nevyskúšal, bolo jaskyniarstvo. Roky som počúval svokra, ako sa za mlada, keď bol trampom pred II. svetovou vojnou, spolu s priateľmi túlali Borinským krasom a chodili do tamojších jaskýň. Minulý rok v marci som sa po prvý krát do jednej z nich, ležiacej v skalách nad cestou z Borinky na Košariská za bývalým kameňolomom, vybral. Presvedčil som sa však, že bez fundovaného sprievodcu to nemá význam.

Pri tohtoročnom zimnom výstupe na Volhovisko som sa zastavil v chate Cementárka na Košariskách a z informačnej tabule Speleoklubu Bratislava som si odpísal mobil na predsedu klubu – pána Magdolena. Bolo už len otázkou času, kedy sa s ním spojím a nájdeme vyhovujúci termín.
Dňom „D“ sa stala sobota 24. 5. 2008. Z pôvodného počtu osem účastníkov klesol vo štvrtok stav na štyroch – mňa, moju ženu, brata a švagra. Keďže staršia dcéra práve letela nad Atlantikom, žartovali sme, že tretina rodu je v smrteľnom nebezpečí.

Autom sme sa doviezli k chate Cementárka, kde sa k nám pripojil p. Magdolen. Krátko predtým prešiel okolo nás pán s prilbou a malým chlapcom. V prvom okamihu som myslel, že je to p. Magdolen, lebo sme sa predtým nevideli. Napokon sa pri jaskyni Veľké Prepadlé ukázalo, že je to jeho známy, ktorý ide s nami zaúčať syna do tajov jaskyniarstva.
Z dvoch ruksakov bol pred nás vyložený ich obsah – klasický atóm bordel a prilby s čelovkami. My chlapi sme si spomenuli na časy, keď z nás robila armáda chlapov, pre Danicu to bola novinka. Pri návštevách Zlej Diery, Krásnohorskej jaskyne i Jaskyne Mŕtvych netopierov sme dostávali iné oblečenie.

Pán Magdolen zatiaľ zvláštnym spôsobom odomkol dvere do jaskyne. Použil pritom dva trubkové násadce a veľké ploché železá. Nepozeral som sa mu veľmi na prsty, aby si nemyslel, že chcem odhaliť tajomstvo zámku.
On jediný mal na prilbe karbidku a ako prvý vstúpil do priestorov jaskyne. Nevedeli sme vopred, čo nás čaká a tak sme boli mierne napätí. Hneď za dverami bolo treba zostúpiť asi päť metrov po rebríku dolu. Tu z malého priestoru, kde sa ešte dalo stáť, sme sa vsunuli do tunela, len o málo širšieho ako naše ramená a šikmo sme sa plazili asi 20 m dolu. Teraz nám svitlo, že to nebude prechádzka ružovou záhradou.

Za plazivkou bol opäť priestor na zhromaždenie všetkých účastníkov. Tu nám vysvetlili, že musíme prejsť po lávke ponad priepasť (oporou bola len vzdialená stena) a po troch schodíkoch istených vodiacim lanom sa dostaneme k rebríku. Tým sme zostúpili 15 m na dno priepasti, do ktorej sa niekde zhora valil vodopád.
Márne som si hovoril, že to najhoršie máme za sebou a bude nasledovať klasické putovanie jaskynnými priestormi. Omyl bol pravdou. Taktiež som pochopil, že šanca fotiť je skoro nulová. Nie pre tmu, lebo blesk a sedem čeloviek na fotky stačilo, ale pre totálne zablatené ruky a všade prítomnú vodnú triešť. A tak fotoaparát zväčša zostával pod atóm bordelom. Podarilo sa mi spraviť len zopár záberov, pričom som ho značne zablatil., Našťastie zatiaľ zostal funkčný.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď sme zišli dolu všetci, pobrali sme sa ďalej. V zúženom priestore sme preliezli tri skalné stienky a za nimi sme sa dostali k šikmej, úzkej kĺzačke. Pridržiavajúc sa reťaze, snažili sme sa nespadnúť do priepasti pod nami, ale dostať sa na rebrík a po ňom zostúpiť dolu k potoku, ktorý hučal asi 8 m pod nami. Tu sme si optimisticky poumývali ruky a urobili pár fotografií. To, čo nasledovalo, posunulo moje hranice strachu z priepastí a pobytu v stiesnených priestoroch hodne ďaleko.

V jaskyni pribudlo blata a cez ďalšie skalné valy sme sa dostali cez tunel k priepasti, ponad ktorú viedli len dva schodíky. Boli síce istené lanom, no zároveň sa bolo treba pretiahnuť popod skalu a chytiť sa slučky na druhej strane priestoru. Tá však bola vzdialená asi 1 m. Po jej zachytení musel človek prekročiť to prázdno, pričom svah, na ktorý mal prekročiť bol samé blato. Myšlienka vrátiť sa späť začala prudko naberať prevahu nad túžbou dôjsť na koniec prehliadky. Švagor mi prišiel na pomoc, podal mi slučku a zároveň mi istil nohu pri prekračovaní. Ako to zvládla Danica, neviem, bol som viac-menej v takom strese, že by som jej asi nevedel pomôcť. Naše putovanie pokračovalo zostupom k šikmej štrbine, na dne ktorej tiekla voda. Bolo sa treba jednoducho po tej šikmine nad potokom súkať bruchom po stene a snažiť sa zapierať kolenami o stenu. Došúchal som sa konečne k voľnému priestoru, na dne ktorého bol švagor, brat a sprievodca. Zúfalo som pozeral, či zoskočili, alebo ako sa tam vlastne dostali. Štrbina pokračovala ďalej doprava a ja som chcel povedať, že končím, keď sprievodca oznámil, že toto je koniec. Ďalej už nejdeme, lebo tam je to už naozaj jaskyniarsky priestor. Zostúpili sme vraj 50 hĺbkových metrov a trasa mala dĺžku okolo 250 m.

Rebríky a ostatné vybavenie namontovali vďaka grantu Orange a dovtedy chodili po lanách. Nuž ďakujem pekne, to by som sa asi vrátil hneď na začiatku. Cesta späť bola menej stresová, pravda okrem už opísaných dvoch schodíkov nad priepasťou. Nohu mi opäť istil švagor. Hore sme sa vynárali riadne zablatení a viditeľne šťastní, že sme to v zdraví prežili.
Jaskyňa je skalná a typickej jaskynnej výzdoby v nej skoro niet. Možno sa nejaká aj nájde, ale viac sme sa pozerali po záchytných bodoch, na ktorých by sa dalo udržať, ako po výzdobe. Zato blata požehnane. V jaskyni je nízka teplota, vďaka tečúcej vode, veľmi vysoká vlhkosť, a v týchto podmienkach bolo možné vidieť, ako z našich rúk stúpalo teplo v podobe pary.

Pán Magdolen nás ešte zaviedol k neďalekému Malému Prepadlému. Tu sa do otvoru valí časť potoka a ak chcú ísť dnu, musia ho odraziť do koryta. Svojho času tu farbili vodu a zistili, že po 26 hodinách vytekala na druhej strane Malých Karpát v Limbašskej vyvieračke. Tiež tu majú rebríky a v blízkej budúcnosti chcú tieto dve jaskyne prepojiť pomocou tretej, ktorej vchod sa nachádza pár metrov nad potokom. Videli sme, ako tam vbehlo nejaké zvieratko, asi kuna. Vraj pri východe z jaskyne číhajú na netopiere.

Vyzliekli sme atóm bordely, ako-tak sa poumývali a cestou späť k chate Cementárka debatovali o tomto zaujímavom koníčku. Som rád, že opäť lepšie poznám okolie svojej milovanej rodnej Bratislavy.

Na druhý deň ráno sme všetci zistili, že máme na tele svaly, o ktorých existencii sme predtým nemali ani potuchy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie