Cesta pod samotnú ferratu vedie chodníkom miestami cez skalnaté nánosy a trvá približne 40 minút. To sa veru náš organizmus pekne rozcvičil. Na malej vyvýšenine sa viažeme a ako prvý nastupuje Maťo – náš sprievodca a kamarát z Rokošportu.Cesta vedie kolmo hore a vzbudzuje rešpekt. Vyžaduje si silu a techniku. Hlavne si treba vyberať správne chyty. Dá sa to však zvládnuť.

Po prekonaní 40 metrov je možnosť úniku vpravo, takže kto sa na to necíti, môže to vzdať.
My sme si verili a tak sme sa do skaly poriadne zahryzli. Vo vylezenej výške cca 70-80 metrov sa nachádzajú prvé oddychové miesta, takže organizmus načerpá trochu síl. Základom je mať so sebou dostatočnú zásobu vody, lebo po ceste nie je žiadny prameň. Najbližšia voda sa nachádza až na zostupovej trase.

Po prelezení asi 60 metrov vedie cesta mierne vľavo po strmom žľabe. Miestami je trochu zalesnená, takže pri slnečnom dni sú tu dobré miesta na oddych v tieni. V 80 metroch je lano trochu uvoľnené, ale bezpečné. Zato je odtiaľto krásny výhľad na celú túto prekrásnu oblasť a jazero Lago di Toblino.

Na 85 metroch je nástup na kolmú plochú stenu, kde treba potrápiť svaly. Je trochu šmykľavá, takže opatrne! Prelezenie trvá okolo 15 minút a celkom fajn sme sa zapotili. Po tomto vystúpaní je tu široká rímsa na odpočinok. Po ďalších tridsiatich metroch začína znovu náročnejší terén vo forme strmého žľabu.Nasleduje menšia rímsa na odpočinok, cca 10-15m dlhá. Vpravo vidieť veľkú trhlinu v skale a rozdrobené kusy skál miešané s hlinou.
Treba zvýšiť opatrnosť, hrozí nebezpečenstvo zranenia z uvoľňujúcich sa kameňov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V tejto výške sa skala obchádza z ľavej strany, kde sa nachádza množstvo kríkov a stromčekov. Je to celkom pohodlný traverz. Nasleduje žľab na ľavej strane, desať metrov vyššie je rímsa široká 1,5m. Nad ňou je znovu žľab, ktorý je pravotočivý a vracia sa na pôvodný smer kolmo hore.

V 185 metroch kočí istenie a úzkym chodníkom sa ide stále hore. Mám pocit, že táto cesta snáď neskončí. V tomto teple každý hľadá chládok a tieň. V 195 metroch začína nové lano. Je tu pekný výhľad a cesta je riadne vzdušná. V 210 metroch je snáď najnáročnejšie stúpanie. Niektorí sa už riadne klepeme, ale bojujeme. O ‚dalších dvadsať metrov nachádzame oddychovú plošinu a chládok medzi menším porastom.

V 250 metroch prichádza lahôdka - skalná štrbina široká tak na riadneho chlapa. Niektoré údaje o veľkosti sa rozchádzajú. Myslím si však, že aj taký 120 kilový „drobček“ sa v pohode pretlačí. V 275 metroch pod previsom je ferratová kniha a nad ňou vedie znovu lano.
Do finále ostáva už len pár metrov.

A je to tu – končí istenie a cesta vedie chodníčkom stále hore medzi stromami. Treba dávať pozor na označenie. Na stromoch sú biele pásky.
Tesne na vrchole je už len pár „cvaknutí“ karabín. V pozadí vidíme lavičku a po krátkom hrebeni na nej vychutnávame zaslúžené pivo. Z hrebeňa je krásny výhľad na obe doliny. Všetci si vychutnávame toto víťazstvo. Spiatočná cesta vedie smerom k obci Ranzo. Odtiaľ obchádzame horu až k jazeru. Každý si vyskúšal ako je na tom fyzicky a aj psychicky.

A náš dojem z Rino Pisetta? Zhodli sme sa na tom, že táto cesta je skutočne právom označovaná za jednu z najťažších istených ciest v tejto oblasti. Nie je však neprekonateľná – garantujem to. Zistil som to na vlastnej koži. Určite sa sem rád vrátim!